Pred vyše mesiacom som si na kvíze povzdychol: „ach jaj, hneď by som išiel“. Bolo to po tom, čo Jakub, náš tímový člen, poznamenal, že chce ešte využiť čas sladkej nezamestnanosti a kým nastúpi do novej práce, rád by skočil na Sardíniu alebo Kanárske ostrovy. Kubovi moja reakcia neušla a hneď na druhý deň sa mi ozval, že sú len dvaja s Lukášom (ďalším parťákom z kvízu) a či sa ku ním niekedy v októbri nepridám. V takých chvíľam mi veľa netreba, manželka nenamietala, a tak si trojica svätých mien kúpila najdostupnejšie letenky. Žreb vyšiel na ostrov Lanzarote, ktorý je súčasťou Kanárskych ostrovov. Pre mňa to bola bezstarostná jazda, program vymýšľali chlapci, ja som len trochu pomohol s logistikou.

Tu je môj fotoalbum, nie je príliš rozsiahly, pokojne kuknite.

Cesta sa vyvíjala zvesela od samého začiatku v Budapešti. V duchu svojej dobrej tradície nás Ryanair rozhádzal po celom lietadle. Kubo sedel vzadu s dvomi Maďarkami, matkou a dcérou. Kým sa mu staršia vyspovedávala, ako ju muž podvádza, kde býva a čo robí, objednala pre nich zopár whisky, a tak mu cesta ušla, ani sám nevedel ako. Hoci k pohode mu určite neprispela iná skupinka seriózne vyzerajúcich Maďariek v rokoch, čo sedela za nimi. Dámy sa už do lietadla vtackali v oblaku alkoholovej arómy a počas letu neúnavne pokračovali. Ako som sa dozvedel neskôr, letušky mali o zábavu postarané pri upratovaní zvratkov. Ženy, už ste horšie než chlopi! Ešteže ja som sedel v blaženej nevedomosti vpredu na krídle.

Arrecife

Pristáli sme v hlavnom meste ostrova Arrecife a tam sme aj celý čas bývali. Na týždeň sme si požičali auto, lebo bez neho sa tam nedá. Každý kút ostrova sme mali v dosahu 40 minút, čiže nás absolútne nič neobmedzovalo. Naviac, šoféroval Lukáš, abstinent a profesionálny vodič. My s Kubom sme sa vozili ako papaláši v limuzíne.

Sprvoti som si nebol istý, či sme pristáli na správnom kontinente. Všetky tváre v našej štvrti mi pripomínali domorodcov z mojej návštevy Peru. A veru, mesto má 65 000 obyvateľov a tento počet sa každých 10 rokov zvýši o 10 000, a to hlavne kvôli prisťahovalcom z Južnej Ameriky.

Prvé dopoludnie na ostrove nás privítali chmáry, vietor, ale teplo. Ukázalo sa, že toto je konštantné celoročné podnebie. Ráno 21C, väčšinou mraky, z ktorých ale nezaprší. Na Lanzarote prší len pár dní v roku, nie je tam žiadna podzemná voda a sladká voda sa získava jedine odsoľovaním tej morskej. Popoludní sa vietor zvykne utíšiť, ukáže sa aj slnko a teplota sa dvihne na príjemných 25C. More malo dostatočných 22-23C, pre mňa až-až. Ideálnejšie počasie na pobyt a turistiku si nemožno predstaviť.

Keďže sme boli v oceáne, príliv a odliv bol markantný. Doobeda boli loďky v lagúne uviaznuté na plytčine, zatiaľ čo popoludní sa pohojdávali na trblietavej hladine zdvihnutej o pár metrov. A vtedy bol aj najlepší čas na kúpanie. Ukázalo sa, že mestská piesočná pláž v Arrecife je asi najväčšia a pre mňa aj najkrajšia na celom ostrove. Piesok pod palmami, žiadne davy ľudí, paráda!

Ale ešte predtým sme si prešli upravené nábrežie, starú pevnosť (vstup bol zadarmo), uličky mesta a hlavne malebnú lagúnu s reštauráciami a kostrou veľryby.

Jaskyňa a prvá sopka

V sobotu sme sa cestou do jaskyne zastavili v dedine Haría, kde sa každý týždeň koná farmársky a remeselný trh. Nad obcou sa týči jedna z mnohých vyhliadok – Rincón de Haría. Naša modrá škodovka nás vyviezla až na vrchol, kto by si nohy dral.

Pozrite si aj interaktívnu panorámu z vyhliadky Mirador Rincón de Haría.

Hlavným cieľom dňa bola jaskyňa Cueva de los Verdes. Nejedná sa o krasovú jaskyňu, aké poznáme u nás. Žiadna činnosť vody, žiadne kvaple. Jedná sa o lávový tunel. Láva pri výbuchu neďalekej sopky stekala dole kopcom k moru v prúdoch. Prúd na povrchu pri styku so vzduchom chladol a stuhnutá láva vytvorila akúsi škrupinu. Láva vnútri bola ešte stále horúca a jednoducho vytiekla ďalej, čím vytvorila dutinu tunela. A naša jaskyňa je takýmto tunelom. Bolo to pekné, dokonca vo vnútri bola aj koncertná sála s krídlom.

V dedinke Arrieta sme si dali obed vo vychýrenej rybárskej reštaurácii. Čerstvá ryba pre troch nesklamala. Musím poznamenať, že kvôli nedostatku vody zelenina netvorí hlavnú časť miestneho jedálnička. Ale pri rybách a morských príšerách si človek príde na svoje.

Neďaleko sme naďabili na našu prvú sopku La Corona. Človek odparkuje pri ceste a o 30 minút je na vrchole krátera. Cestou možno pozorovať miestnu mesačnú krajinu, ktorú tvoria hlavne lávové moria a v nich solitéry kužeľov sopiek. Miestni sa za stáročia prispôsobili a dokážu v tejto púšti pestovať zakrpatené figovníky a vinič. Každá rastlinka je chránená kruhovým múrikom, ideálne v malej vykopanej jame, kde sa zachytí nočná vlhkosť. Niekde boli len rovné múry. Je fascinujúce, že v tejto pustatine dokázali ľudia prežiť.

Ako tak pozerám, v tento deň sme mali zaujímavý program. Keď všetko je tak blízko. Z ďalšej vyhliadky sme mali vedľajší ostrov La Graciosa ako na dlani. A za ním, skromne učupený ostrov bábätko Montaña Clara.

Pred západom slnka sme si stihli namočiť nohy na neďalekej pláži. Kúpanie v otvorenom oceáne nie je idylické kvôli skalám, vlnám a silným prúdom. Skaly ale dokážu vytvoriť prírodné bazény, chránené pred silou mora a vhodné na čľapkanie.

Všade samé sopky

Ďalší deň sme sa vybrali loviť sopky, ktoré sľubovali náročnejšiu túru. Opäť sme odparkovali pri ceste a udržiavanými chodníkmi sme sa túlali neskutočnou krajinou, takmer mŕtvou. Sopka El Cuervo bola prvá, ktorá nás pustila priamo do svojho krátera. Stálo to za to.

Vo vnútri krátera som si neodpustil nafotiť panorámu.

Caldera Blanca

O pár kilometrov autom ďalej nás už čakala skutočná túra. Obrovská sopka Caldera Blanca sa vynímala uprostred čierneho lávového mora. Nenáročným výstupom sme sa dostali na vrchol. Priemer krátera mal približne kilometer. Jeho obvod sa dal celý obísť a znepokojivo sa dvíhal do výšky, v ten deň sme sa veru aj zapotili. Celkom pekná trojapolhodinová prechádzka.

Pohľad zvrchu stál za nafotenie panorámy.

Pred západom slnka nás to zaviedlo k Lago de la Santa, čo je zaujímavá plytká lagúna, kde sa nadšenci učia surfovať. Celý ostrov je posiaty veternými mlynmi. No, možno posiaty je prisilný výraz, ale zopár sme ich zočili. Zblízka sme navštívili jeden v dedinke Tiagua. Mal 230 rokov.

A jeden pozdrav pre zlostného súdruha, dá sa to aj bez krvavej ropy:

V ten deň sme večerali doma, lebo v TV išlo Pečie celé Slovensko. Po neradostnom zápase našej futbalovej reprezentácie deň predtým sme sa zhodli, že toto bude to pravé orechové. Kúpili sme si pivo a náš trojizbový apartmán nám po náročnom dni poskytol teplo domova.

Playa Blanca

Po všetkých tých sopkách sme si zaslúžili jeden dovolenkový deň na pláži. Odviezli sme sa na juh do mesta Playa Blanca a zvalili sme sa na piesočnú pláž. Vyvaľovanie sme prerušili len obedom v indickej reštaurácii.

Na Lanzarote sa rozmohol starý dobrý zvyk a baby sa neostýchajú opaľovať hore bez. Pripomenulo mi to naše rané dovolenky so Saškou. Tí vnímavejší môžu dôkaz objaviť na fotke nižšie (všimol som si to až doma, fotil som pláž a nie ženské).

Národný park Timanfaya

Sú miesta na ostrove, ktoré nie sú voľne prístupné. Našťastie, návšteva národného parku Timanfaya je zadarmo. Má to ale drobný háčik. Treba ísť so sprievodcom v 8 člennej skupine a je nutné sa objednať vopred online. My sme to spravili takmer mesiac dopredu a aj tak sme nedostali rovnaký termín. Denne sú dva turnusy, jeden ráno, druhý popoludní. Ja som išiel ráno a chlapci potom spolu poobede. Zatiaľ, čo ja som bol v parku, oni obehali iné veci a potom sme si to vymenili.

Prehliadka trvala tri hodiny a bola veľmi poučná. Dozvedeli sme sa napríklad, že už spomínaný lávový tunel sa môže prepadnúť. Miesto s takto preboreným stropom sa nazýva jameo (čítaj chameo). V jednom takom sme aj boli. A to je aj dôvod, prečo sa po lávových poliach nedá špacírovať bez sprievodcu. Niekde je škrupina silná len pár centimetrov a smrteľné prepadnutie čaká na nabudených selfíčkarov na každom kroku.

Pri jednom mieste sa sprievodca pristavil a opýtal sa, na čo asi tak slúžila stavba na obrázku dole.

Je to sušiareň na figy. Drobné kamienky sa na slnku rozohrejú, na ne sa vysypú figy a do večera sú vysušené. Čerstvé sa na ťavách a somároch nedali do dediny prevážať, lebo by z nich na konci bol iba lekvár.

Soľ a morské jaskyne

Po spoločnom obede sme sa s chlopmi vymenili. Sadol som do auta a navštívil som miesta, ktoré oni videli predo mnou. Najprv som sa pristavil pri odsoľovacom poli. Tak odtiaľ máme vodu. Bolo to obrovské.

Na neďalekom pobreží ústil lávový tunel do mora a vytvoril krásny útvar Los Hervideros. Dalo sa ísť aj do vnútra. Tam ale prebiehala súťaž o najlepšie selfie, utiekol som radšej preč.

Zelená lagúna

O pár kilometrov severnejšie leží nenápadná dedinka El Golfo. Jej význam signalizovali iba autobusy odstavené hneď na začiatku, z ktorých sa vylievali masy turistov. Až som sa preľakol, ale ukázalo sa, že ľudia sa bez problémov roztrúsili po okolí a ja som si mohol vychutnať jeden neskutočný prírodný úkaz. Zelená lagúna El Lago Verde hneď vedľa romantickej zátoky. Prekrásne pohľady, ešte aj ten kameň hral rôznymi farbami. Mal som šťastie na ideálne slnko. Chlapci to dopoludnia mali v tieni.

Las Grietas

Cestou domov sme zase odparkovali pri ceste a vybehli si pozrieť skalné úkazy ako z Petry.

Jameos del Agua

Posledný deň sme si nechali na jeden prírodno umelecký výtvor. Ešte si pamätáte na jameo – prepadnutý tunel? Jeden takýto pri pobreží si vybral César Manrique, národný hrdina, ktorého meno nesie aj letisko, kam sme pristáli. Tento architekt vytvoril v šesťdesiatych rokoch fúziu prírody a architektúry, ktoré možno nájsť po celom ostrove. A Jameos del Agua patria k najznámejším. Prírodná jaskyňa, lagúna, bazén, výstupky a zákutia sú naozaj unikátne. A nezabudlo sa ani na koncertnú sálu. Taká lanzarotská Eiffelovka.

Súčasťou komplexu je aj La Casa de los Volcanes, múzeum sopiek za osobitné vstupné. Spravili sme veľmi dobre, že sme ho nevynechali, pretože je spravené pútavo a moderne. Vyhrali sme sa ako malé deti.

Turistické príručky nás napokon zaviedli do mestečka Teguise. Írečité s typickou atmosférou. To je pravda. Bolo na čo pozerať.

Ale domorodci sú si vedomí svojej atraktivity a rozhodli sa zdierať úbohých turistov, kde sa len dá. Obed pod 30 eur sme nenašli. Najedli sme sa u nás v Arrecife. Ešte večer pri mestskej lagúne a ráno sa letelo domov. Zbehlo to veľmi rýchlo.

A čo dávala naša verejnoprávna v deň návratu? Nemecký klenot z nekonečnej série, tentokrát pod názvom Láska na Lanzarote. Premohol som sa a takmer celé som to so ženou popozeral, keď si to pustila z archívu ku žehleniu. Z deja, našťastie dosť chabého, takže o nič neprišla, som ju vytrhával výkrikmi: tu som bol, toto sme videli, presne tak to vyzeralo! Blahosklonne to so mnou prežila. Takú dobrú bodku za cestou som ešte nemal.