Vždy to bolo v nedohľadne, kdesi ďaleko v budúcnosti, spojené s presvedčením, že slušný človek sa do takého bodu ani nedostane. A zrazu to prišlo minulý pondelok. Tak odrazu to až nebolo, ale všetky indikátory som cielene ignoroval. Ako veľký chlapec si na narodeniny a nejaké oslavy nepotrpím, a už sa mi aj stalo, že som na to úplne zabudol a pripomenul mi to až prvý gratulant, ktorým obyčajne býva moja milovaná žena. Tohto roku som si však povedal, že si tých 15 minút slávy užijem.

Falošnú skromnosť, ktorou mimochodom trpím pramálo, som nepredstieral ani tentokrát a s potešením som prijímal gratulácie od rodiny aj kamarátov. A keďže to vyšlo presne na náš kvíz, ušlo sa mi aj hromadnej pozornosti okomentovanej našou moderátorkou Baškou. Keď sa človek cíti dobre, nepodlieha stresu a potrebe vyhrať. S tým ale kategoricky nesúhlasila moja Saška, a keď som omylom stlačil nesprávnu odpoveď, v manželstve sa schyľovalo k zamračenému počasiu. Slniečko sa síce občas ukázalo, ale pred posledným kolom sa modrá obloha vytratila úplne. O to väčší šok pre nás bol, keď sme to nakoniec o vlas vytiahli až na zlato. Výnimočne som cenu musel prebrať ja.

Prekvapenie ma čakalo aj od kamarátov na pive. Ešte raz im ďakujem.

Moja žena sa mi rozhodla fajne navariť, aj keď sprostredkovane. Zobrala ma do Košíc na degustačnú 5-chodovú večeru do jednej z najlepších reštaurácií na Slovensku. A skutočne, bol to dokonalý večer a bez váhania musím povedať, že v živote som sa chutnejšie nenajedol. Postarali sa o nás usmievaví čašníci aj someliér. No raz za život to treba zažiť. Ja dúfam, že aj viackrát.

Rodinné posedenie nás ešte len čaká, ale až po jarných prázdninách. Čiastočne aj v rámci darčeka ich so Sašou strávime na Srí Lanke. Tak len toľko som si tu zapísal, kým zo mňa eufória ešte nevyprchala.