Tu uvediem iba pár fotiek, viac ich je v albume

V skratke celá naša trasa obsahuje: Lima, mesto Ica, Nazca so svetoznámymi obrazcami, mesto Arequipa, kde je najhlbší kaňon na svete, jazero Titicaca, Cuzco – hlavné mesto Inkov a neďaleké Machu Picchu a nakoniec Pucallpa, mesto v Amazónii.

Najprv zopár faktov o Peru. Peru sa nachádza v Južnej Amerike v jej západnej časti.

Počet obyvateľov: 28 miliónov
Hlavné mesto: Lima, s aglomeráciou 6 483 900 obyv.
Úradný jazyk: španielčina, kečuánčina
Mena: nový sol (1 nový sol = 100 centimov), 1 sol = okolo 8,30 Sk
Rozloha: veľká
Kuchyňa: výborná
Obyvateľstvo: indiáni 47 %, miešanci 32 %, belosi 12 %, Ázijci a ostatní 3 %

Peruánci sú veľmi milí a priateľskí. Ich zloženie hovorí, že Španieli nepovraždili všetko, čo im prišlo pod ruku. Skoro každý koho stretnete je indián alebo mestic. To ma pre bledú tvár niekoľko dôsledkov. Miestni sú o hlavu nižší než my a všetko tomu prispôsobujú. Takže gringo si v colectivos (ľudové autobusy) určite otlčie hlavu. Lepšie to nie je ani na záchodoch, kedy treba kolena pritlačiť až k ušiam, aby sa dvere dali zavrieť. Na druhej strane, pri výmene stráží v Lime, kedy sa tam nasáčkuje kopa miestnych, aby niečo videli, gringovi sa stačí postaviť pekne dozadu a všetko vidí.

Peruánci varia dobre a je to na nich vidno. Doslova sa ládujú. Indiánky nie sú pekné od prírody (na môj vkus) a keď si ešte pestujú pneumatiku, hmm…

Výnimkou sú baby v džungli. Tie majú pekné tváre a výborné kostry. Naviac, kvôli teplu tam všetky nosia minisukne. Tam sa bolo na čo dívať. Ale naspäť k jedlu. Tak ako má mnoho štátov v znaku orlicu, tak by mali mat Peruánci v znaku sliepku (pollo). Bez tohto vtáka by národ určite pošiel. Asi neexistuje jedlo, kde by nedali kuracinu. Kurča jedia stokrát denne, či už v polievke, grilované, v omáčke, v ryži atď.

Ďalším prekvapením bolo, že jedia ku všetkému ryžu. Inú prílohu neuznávajú. Toľko ryže čo v Peru som prisámvačku nepojedol ani v Číne. Ale varia dobré polievky, hovädzinu, mäso z lamy, ryby a kopu zeleniny. Užil som si to. Priemerné menu sme si kupovali za 4 soly, čo je asi 35 Sk. Napriek tomu som v Peru schudol 3 kg.

Hotely a hostely sú lacné a dobré, mimo Limy do 100 Sk na hlavu s vlastným hajzlom a sprchou. Internet je všade, rýchly a lacný, asi 1sol/hod.

Takže teraz už samotná cesta v skratke. Peru je veľmi rozmanitá krajina. Ja som ho vnímal v troch častiach.

Po pristáti v Lime nám batožina samozrejme nedošla, až na ďalší večer. Tak sme sa ubytovali a okoštovali ceviche. Ceviche je typické miestne jedlo. Sú to naložené surové ryby alebo morské potvory v kyslastom náleve s kopou korenín. Bolo to dobré a nepokadili sme sa z toho.

Marec je v Peru leto a obdobie dažďov. Južné pobrežie vrátane Limy ale dažde nepozná. Je to holá púšť a život je iba v okolí riek. Slnko je zákerák za trvalým oparom. Krémy a čiapky ostali v stratenej batožine, takže hneď v prvý deň sme vyzerali ako všetci gringovia. Červení a spotení. Zamierili sme si to na Pachacamac, veľký archeologický komplex asi 30 km od centra. Nasadli sme s domorodcami do jedného zo stovák colectivos a viezli sme sa asi hodinu. Pachacamac obsahuje predinkské aj inkské stavby – paláce a pyramídy. V celku ušlo.

Potom sme sa ešte pomotali po centre mesta a pozorovali miestnych.

Večer došla batožina, takže na druhý deň sme odfrčali autobusom rovno do mesta Ica. Nič extra. Nalákali nás tam múmie v miestnom múzeu. To bolo fajn. Ale keď po nich veľmi netúžite, netreba sa zbytočne v tomto meste zdržiavať.

Na druhý deň sme teda opäť busom išli do mesta Nazca. To je svetoznáme svojimi obrovskými obrazcami viditeľnými iba zo vzduchu. Vytvorila ich predinkská kultúra Nazca. Predstavujú hlavne tok vody a sú zasvätené božstvu vody. Skúste to ale vysvetliť Dänikenovi. Zbytočne sme neotáľali a dali sme sa odchytiť chlapíkom, ktorý nás zobral na letisko. Tam sme vymenili našich 60 USD za ich miesto v malej Cesne. Let trval asi 40 minút a bol úžasný. Krásne sme všetko videli a nacvakali.

V Nazce sú ešte známe podzemné akvadukty z predinkskej éry. Je to iba 5 km od mesta, tak sme išli pekne pešo. Miestni na nás čumeli ako na zjavenie: „Gringo išla peši“. Minuli sme par zrúcanín, bavlníkové plantáže a boli sme na mieste. Voda je tu fakt všetkým a staré akvadukty fungujú dodnes. Sú asi 8 m pod zemou a vchádza sa k nim po špirálovitých lievikoch. Tie sú v týchto miestach od seba vzdialené asi 20m, tak som sa rozhodol, že vleziem dole jedným a prejdem kanálom do druhého. Bol to jeden z tých mojich blbších nápadov. Kanál má rozmer asi 50x80cm, tma ako v rohu a voda je v ňom hlboká asi 20 cm. To je tak akurát pre krpatých indiánov, ale nie pre bledú tvár. A to ani nemám pivný mozoľ. Ja blbec som si ešte zobral veľký foťák, takže som nemohol ísť po štyroch. Raz som sa aj zakliesnil, ale cúvnut sa nedalo. Takto som tých pár metrov prešiel kačacou chôdzou za viac než 5 minút. Vyliezol som špinavý a doškriabaný a nevládal som vyjsť hore. Svalovku na stehnách som mal potom 5 dní.

Z Nazcy sme v noci išli ležadlovým busom do Arequipy. Arequipa (750 000 obyv., nadm. výška 2325m) je vcelku pekné a už vyššie položené mesto. Je to dobrá aklimatizačná zastávka pred ďalšími vyššie položenými mestami. Nad mestom sa týči pár sopiek, najznámejšia je El Misti (5822m). V samotnom meste sme strávili jeden deň a potom sme sa vybrali na dvojdňový výlet do najhlbšieho kaňona na svete – kaňon rieky Colca (hĺbka 4150m).

Tu musím spomenúť nepríjemný fakt o Peru. Samostatní turisti tu nemajú na ružiach ustlané. Žiadne info, mapy ak sú, sú strašne drahé. Spoje sú blbé. Boli sme nútení zobrať organizovaný výlet, našťastie iba za 23 USD komplet.

Mali sme dobrého sprievodcu Omara, veľa nám toho povysvetľoval. Cestou sme nenápadne naberali výšku, míňali sme stáda vikuní, lám a alpák. Vo výške okolo 3500m prišlo jednej pani dosť zle, tak sa musela vrátiť.

Nám nebolo nič, akurát menšia malátnosť. Dali sme si na to čaj z koky. Je dosť horký. Koka sa tu konzumuje všade a všetkými. Buď ako čaj, koláč, cukrík, zmrzlina alebo sa rovno žuje. Nie je to droga, má povzbudzovať a je vraj výborná na výškovú chorobu. Samozrejme je legálna. Kto mal jednotku z chémie, ten by zo 4,5 kg koky vedel vyrobiť 1 g kokaínu. Najúčinnejšie je žuvanie koky. Aby to malo ten správny účinok a uvoľnili sa kokaínove alkaloidy, treba to konzumovať so „zápražkou“. Tá sa nazýva lipta a je to popol nejakej rastliny zmiešaný s niečím. Postup:

Žuje sa podľa chuti, asi 10-20 minút. Počas toho je normálne, keď stŕpne jazyk a hrdlo. Tak som žul a žul a …

… a nič. Jazyk mi síce odumrel, ale žiadne iné účinky som nepozoroval. Na druhý deň som teda zdvojnásobil dávku a opäť nič. Kašľať na tú ich alchýmiu, radšej si dám pivo.

Najvyšším miestom sme prechádzali vo výške 4950m. Zle nám nebolo, ale dych sa lapal dosť tažko. Človek tam toho veľa nenabehá. Potom sme išli nocovať do mestečka Chivay, ktoré je vo výške iba 3700m, takže nám bolo dobre. Večer pre nás zorganizovali ľudovú zábavu – Peña. Najedli sme sa, zatancovali nám. Do tanca zatiahli aj nás. Bolo to dosť umelé, ale sranda.

Na druhy deň sme sa vybrali do kaňonu. Krásne panorámy. Videli sme aj „visiace“ hrobky indiánov na skalách. V samotnom kaňone je aj vyhliadka na kondory Cruz del Condor. Ale bola hmla, tak sme videli iba pár indiánok. Kondory sme videli potom pri návrate, ale boli dosť ďaleko.

Po návrate do Arequipy sme ešte uvažovali o zlezení sopky El Misti (5800m), ale ešte sme netrúfli na takú výšku.

Aklimatizácia sa vydarila, takže deň po návrate sme sa vybrali do mesta Puno (102 000 obyv, 3830m) na brehu jazera Titicaca. Mesto je nepekné, ale 22lm od neho je miesto Cutimbo, kde sú starobylé hrobky chullpas. Je to na stolovom kopci uprostred pustatiny. Chytila nás tam aj búrka aj západ slnka. Dosť pôsobivá atmosféra.

Na druhý deň sme sadli do lode a vybrali sa na dvojdňový výlet na jazero. Ako všetci vieme, Titicaca je najvyššie položené jazero s lodnou dopravou a najväčšie juhoamerické jazero. Na dĺžku meria 170 km a na šírku 60 km. Najprv sme navštívili plávajúce ostrovy z trstiny Islas flotantes. Býva tam národ Uru, ktorý dnes žije z turizmu a napriek ich opačným tvrdeniam to už nemá s tradičným životom nič spoločné. Ale bol to zážitok, také niečo inde na svete nenájdete. Na jednom ostrove žije okolo 10 rodín. Ak sa rozhádajú, jednoducho ho prerežú napoly a odplávajú od seba.

Potom sme zamierili na ostrov Amantani, kde žijú indiáni rozprávajúci Aymarčinou. Žijú veľmi prosto a privyrábajú si ubytovaním turistov. Nás prichýlila Anna s rodinou. Dali nám malú chyžku a nestarali sa o nás. Akurát nám dali prosté typické jedlo. Napr. Na obed boli varené zemiaky, varené vajcia a paradajky. Polievka z kinoi, čo je ich obdoba krúpov. Na ostrove nie je elektrika, je tam tma, božský kľud a poriadna kosa. Pred zotmením sme ešte vyliezli na chrám Pachatata.

Večer nám miestni usporiadali peňu. Navliekli nás do ponča a čiapky, babám dali sukne a šatky. Potom nás povykrúcali v tanci. V tejto nadmorskej výške to bol brutál. Po pár minútach som lapal dych. Tu aj sex musí byť za trest. Nepomohlo ani pivo, za ktoré si baba zapýtala nehoráznych 8 solov. Spalo sa potom dobre, prikrývky boli teplé.

Ráno sme nasadli do lode a pokračovali na ostrov Taquile. Tam si chlapi štrikujú čiapky sami. Trochu sme sa tam pomotali, najedli a nasadli na 4-hodinovú plavbu naspäť do Puna. Cez noc sme vyrazili busom do Cuzca.

Cuzco (350 000 obyv., 3326 m nad morom) bolo hlavným mestom Inkov a dlho centrom aj Španielskej kolónie. Kečuánske Qosq’o znamená pupok sveta. V meste vidieť pozostatky inkských chrámov a palácov a samozrejme krásnu koloniálnu architektúru. Mne osobne sa Cuzco páčilo najviac zo všetkých miest v Peru. Je tu čo pozerať a je to východiskový bod pre výlety na Machu Picchu.

Prvý deň sme sa motali po meste. Na druhý sme na vlastnú päsť pomocou colectivos navštívili Ollantaytambo a Pisac. Normálne sa tam robia výlety za kopu dolárov, tak sme to mali za desatinu ceny. Ollantaytambo a Pisac sú asi 80 km a 30 km od Cuzca a sú to významné inkské mestá a pevnosti. Veľmi pekné. Pisac si treba vyšliapať pekne do kopca.

Na tretí deň sa konečne išlo na Machu Picchu. Dá sa tam dostať iba vlakom alebo pešo. Vlak stojí pre turistu 68 USD a viac. Pešo sa dá ísť len posledných 33km po tzv. Inkskom chodníku. Cesta trvá 4 dni a už pár rokov ju nesmiete prejsť sami, ale musíte si najať sprievodcu a nosičov. Stojí to od 350 USD. Tak sme radšej išli vlakom.

Machu Picchu rovnako ako predošlé Ollantaytambo a Pisac leží v posvätnom údolí rieky Urubamba. Tá je jednou zo zdrojníc samotnej Amazonky. Celá cesta vlakom vedie okolo tejto rieky. Ku koncu už môžeme pozorovať, že sa dostávame do džungle. Konečná zastávka je pod horou v dedine Machu Picchu Pueblo, 8 km od samotnej pamiatky. Hore sa dostanete buď pešo, alebo za 12 USD autobusmi, ktoré režú strmý svah mnohými serpentínami. Vstupenka na pamiatku vyšla na 120 solov. Ale stojí to za to. To miesto je úchvatné, nedá sa to opísať, treba to vidieť. Dole sa vlní Urubamba, okolo vysoké štíty. Vzadu nad Machu Picchu sa týči Huayna Picchu, kde sme si vyliezli a nafotili MP z poriadnej výšky. Vidieť tam aj serpentíny autobusov.

Po návrate sme v Cuzcu ostali ešte jeden deň. Pozreli sme si okolité pamiatky Qenko a Sacsayhuamán.

Potom lietadlo rovno do Limy a odtiaľ do mesta Pucallpa.

Toto sa mi páčilo najviac. Pucallpa (222 000 obyv.) je centrom oblasti Ucayali pomenovanej po jednej z najdôležitejších zdrojníc Amazonky – rieky Ucayali. Uf, bolo tam horúco a vlhko, ale nebolo to až také strašné ako som si predstavoval. Očkovanie proti žltej zimnici a antimalarickú profylaxiu sme samozrejme mali.

Mesto je nezaujímavé, tak sme išli rovno k neďalekému jazeru Yarinacocha, kde sa dá splašiť sprievodca do džungle. Po pár minútach nás odchytili pár záujemcov, vrátane nízkeho usmievavého chlapíka. Povedal, že sa volá Miguel alias Pituco a je uvedený aj v knižke. Tak sme sa s ním nakoniec pri štyroch pivách dohodli na 4-dňový výlet do džungle jeho loďou Pituco. Bol očividne rád, že chytil kšeft za 35 USD na hlavu mimo hlavnej sezóny.

Z Pituca sa vykľul super chlapík, priateľský a ukecaný. Po anglicky vedel iba asi toľko čo my po španielsky, ale napriek tomu sme bez problémov kecali 4 dni v kuse na všetky možné témy. Veľa sme sa s ním dozvedeli o zvykoch miestnych ľudí. Na cestu ešte zobral 16-ročného syna Elvisa, ktorý kormidloval vzadu. V cene bolo všetko – strava, voda, matrace, moskytiéry, atď.

Prvý deň sme sa plavili z jazera cez Ucayali a rôzne kanály do vnútra džungle. Cestou sme zastavovali a fotili zvieratá. Nie je to také ľahké ako by sa mohlo zdať z dokumentárnych filmov. Potvory sú ďaleko, hýbu sa, skrývajú a je tam tma. Keď dá človek veľký objektív, tak to v tme dáva dlhé časy a obraz je rozmazaný. Takže nemám veľa použiteľných fotiek, ale pár predsa. Najviac sa dali vidieť leňochy, vtáky, hady, pavúky, plazy a delfíny.

Takto sme v podvečer došli k lesnému mužíkovi menom Machico. Býva sám hlboko v pralese iba so sliepkami. Uňho sme prenocovali na plošine jeho chatrče. Záchod bol všade. Človek sa trochu obával vystrčiť biely zadok do divočiny. Aj tak naňho sadlo kopa komárov. Spať do moskytiéry sme chodili už o siedmej, lebo vonku sa to kvôli komárom nedalo vydržať. Na druhý deň sa išlo pešo do džungle na výlet. Najprv sme išli po chodníku, ale potom už prišli na rad mačety. Keď som sa predtým doma smial, že strelím papagája a stiahnem opicu z kože, ani som netušil ako veľmi blízko som bol pravdy. Machico nám slúžil ako sprievodca, ale jeho hlavný motív výletu bol iný. Lov. Sloboda zvierat by ho za člena nebrala. Hocičo väčšie od vrabca, najlepšie opica, je vhodný objekt na streľbu. Videli sme pár opíc, ale Machico netrafil. Celý deň nám prales ukazoval, prečo sa volá dažďový. Lialo v kuse, človeku to už bolo potom jedno. Ale videli sme milióny rastlín a iných zaujímavostí. Zvierat už pomenej. Sem-tam sa na vetvičke objavila Machicova prázdna nábojnica ako značka proti zablúdeniu. Niet divu, že v okruhu 20 km od Machicovej chalupy sa už veľa fauny vidieť nedá. Po jeho čistkách. Raz vystrelil na opicu aj Pituco, ale minul. Pri návrate mi dávali pušku do ruky, aby som zastrelil papagája, ktorý údajne sedel na strome predo mnou. Na nič som sa viac netešil, bohužiaľ toho papagája som nevedel zazrieť, iba som ho počul.

Na druhý deň sme išli po prúde bez motora a pozorovali krajinu a zvieratá. Obedovali sme u indiánov Shipibo. Kto by čakal nahých chlapíkov s tekvičkou na pinďúrovi, tak sa veľmi mýli. Shipibovia nosia kraťasy, počúvajú rádio na baterky a majú aj kadibudku. U nich sme aj nocovali. Ale predtým sme vyplávali na jazero a chytali ryby. Ja som chytil všetky tri druhy piraní – červenú, čiernu a bielu a nejakého toho sumčeka. Pirane sú potvory. Keď Pituco vyberal moju z háčika, zahryzla sa mu poriadne do prsta. Musel jej prehryznúť miechu, aby povolila. Dosť krvácal. Nakvapkal si na to citrón. Čo sme si nachytali, to sme si aj na večeru pojedli.

Ďalší deň sme sa pomaličky vracali, pozorovali delfíny a zastavili sme sa v indiánskej dedine. Do Pucallpy sme došli špinaví, spotení, lepkaví so zvlhnutými vecami. Každopádne to bol super super zážitok.

V Pucallpe sme ešte strávili jeden deň v mestskom parku so ZOO a potom odlet do Limy.

V Lime sme teraz bývali v luxusnej turistickej štvrti Miraflores. Tak to už bolo úplne iné mesto, aké sme poznali predtým. Čisté, moderné, ale aj drahé a strážené. Pár minút od hotela boli pekné pacifické pláže. Tie sú však viac vhodné na surfovanie ako plávanie. Sú tam totiž dosť veľké vlny. Ale zaplávali sme si.

V posledný deň sme ešte navštívili Museo de la Nación. Veľmi dobré a celkom hore je pôsobivá výstava fotiek o Svetlom chodníku a ostatných teroristoch, ktorí kvárili Peru počas 80-tych a 90-tych rokov.

A potom už pekne domov cez Amsterdam, Miláno a Budapešť.

Ešte malé sumárum. Pobyt v Peru trval 23 dní, letenka stála 35 000 Sk a tam som dokopy minul asi 900 USD. V tej cene je úplne všetko, strava, ubytovanie, cestovanie, všetky lietadlá, atrakcie a výlety. Stálo to za to. Bol to parádny mesiac.