Každoročne nadíde čas, keď musím prekonať svoju averziu voči šoférovaniu a zobrať moje krásavice do krajov za siedmimi horami a siedmimi dolami. Keď dáme dokopy moju prvú cestu na Balkán v 2010 a moju druhú cestu na Balkán v 2015, dostaneme našu rodinnú trasu na tento rok. Niečo sme vynechali, niečo sme pridali a 30.7.2019 sme vyrazili na juh.

Zastávky a prenocovania som naplánoval tak, aby som denne nejazdil viac než 2-4 hodiny, okrem prvého a posledného dňa, kedy cesta do a zo Srbska trvala cez 6 hodín. Náš itinerár:

Belehrad

Prvý deň poobede sme sa vyložili v apartmáne v centre Belehradu a začali sme sa potiť na balkánskom slnku, ktoré nás neopustilo, ba priam čím ďalej, tým viac sužovalo počas celého výletu. Bol to šok po mesiaci relatívne chladných dní u nás doma. Cesta bola fajn, po diaľnici z Prešova, s jedným prerušením až do Belehradu.

Na mesto sme mali celý deň a využili sme ho veľmi pokojne. Pevnosť Kalemegdan nad sútokom riek Dunaj a Sáva, nábrežie a centrálne bulváre. Saša zbožňuje čevapčiči a rozhodla sa ich porovnávať v každej krajine. Začala hneď v Srbsku v rázovitej reštaurácii pod našim ubytovaním.

Pekný deň v peknom meste. Ale slnko nás aj tak vyšťavilo a teplotu som začal merať množstvom vypotenej soli.

Skopje

Na ďalší deň poobede sme došli do Skopje, kde nás privítalo teplotné peklo 37C. V rozhorúčenom meste z kameňa sa dalo žiť až po západe slnka. Po zemetrasení pred polstoročím sa miestni rozhodli postaviť mesto z gruntu. Pred 9 rokmi bolo centrum jedno veľké stavenisko. Teraz tam majú Las Vegas, trochu gýčový, ale nebolo to až také strašné, ako som o tom čítal. Hlavne po zotmení bolo čo fotiť a človek sa nenachodil.

Na centrálnom námestí vztýčili Grékom na truc sochu Alexandra Macedónskeho, odkiaľ je blízko všade – na ruiny stanice aj do starej tureckej štvrte.

Aj miestny Zlaten Dab bol pitelnejší než srbský Lav, ale celkovo sú piva na Balkáne dosť biedne.

Ochrid

Náhoda je blbec a do mesta Ochrid na brehu jazera, čo nesie jeho meno, zapísaného do zoznamu UNESCO, sme sa dotrepali akurát v najrušnejší deň v roku. Začal sa tam hudobný festival a všetci Balkánci z okruhu 300 km sa vyskytovali v okruhu 1 km. Nepríjemným dôsledkom bolo, že ani po pár dňoch online hľadania sa nám nepodarilo zohnať ubytovanie na celej macedónskej strane jazera. Vykašľali sme sa na Macedóncov a našli sme si strechu nad hlavou oproti, toť u Albánca. Ale ešte predtým sme si dali celodennú komplet prehliadku starého mesta.

Ako inak, bolo to fajn. Ale aj tu preukázali miestni prílišnú stavebnú iniciatívu a keď už boli vo švungu, zastrešili a obstavali archeologické miesto na návrší. Podľa mňa to prehnali a predtým to bolo lepšie.

Z pevnosti sme si ešte pozreli pláže, na ktorých sa nevykúpeme. Večer hajde na opačný breh ku Albáncom.

Pogradec (Albánsko)

Dve noci pri Ochridskom jazere sme trávili v príjemnom penzióne priamo na pláži, neďaleko albánskeho letoviska Pogradec. Majiteľovi treba uznať marketingový talent. Fotkami na webe nás dostal. Hotelík bol uprostred ničoho, za ním hneď hlavná cesta, 2 km nič len sajrajt, opustená fabrika a zopár miestnych prispôsobivých z Luníka IX. Ale hotelčok bol pekný, pláž ešte krajšia. Všetko super, pokiaľ sa človek nehne z pozemku. Poobede ma však žrali mrle a vytiahol som krehotinky na vychádzku po miestnom vidieku. Čo vám budem hovoriť, bola to pre ne exkurzia za všetky drobné. Tony odpadkov, bezútešné prostredie a podozrivé živly len ofrflali so zdvihnutým nosom. Keď ale pred nami odparkoval mercedes a z neho vybehol chlapík a vyšmaril akési mŕtve mača do krovia, bábiky zaradili spiatočku a náhlili sa do našej oázy bezpečia. Chlapík ešte chvíľu postával a “keď sme sa nedívali”, vytiahol veľkú škatuľu, chvíľu v nej kontroloval obsah, aby nakoniec vyhodil ešte jedno nebohé stvorenie. Tento drobný incident dosť nespravodlivo poznačil pohľad mojich žienok na túto krajinu.

Musím pochváliť albánske cesty, boli vo veľmi dobrom stave, čo sa však nedá povedať o mentálnej výbave miestnych vodičov. Esencia bezohľadnosti a mačizmu. to je rýchla jazda, nedávanie prednosti a predbiehanie v najnebezpečnejších situáciách. O existencii smeroviek nemajú miestni ani potuchy. Prvé chvíle sme len híkali a tŕpli, ale potom sme si zvykli. A pritom by človek povedal, že akí páni, na meďákoch sa vyvážajú. Je to tak. Vidieť, kde všetci pracujú. Kto nemá mercedes z druhej ruky, toho opľuť, nezaslúži si ani vlajku zavesiť na auto a dom, ako každý správny Albánec.

Inak sme sa na jazere mali dobre. Neznalosť angličtiny domáci kompenzovali ústretovosťou a úsmevmi. Pivo síce nečapovali, ale v chladničke ho mali dosť. Aj moja polovička pochopila dôležitosť tejto komodity, keď fľašu bránila vlastným telom. Niesla mi pivečko dole schodmi a pošmykla sa. Veľmi bolestivo si na troch schodoch otĺkla moju obľúbenú časť jej tela, ale fľašu z ruky nepustila, aj za cenu, že sa nemohla chytiť zábradlia. Tomuto sa vraví obetavosť z lásky. Fialovo zelená modrina na pol zadku jej po dvoch týždňoch začína konečne miznúť.

A bunkre? Jasné, boli. Kým ja mám na chalupe zemľanku, tetka mala pred hotelom zábezpeku s výhodnou streleckou pozíciou.

Tirana

Z nášho luxusného letoviska sme to rezli na západ, priamo cez hlavné mesto. Tirana turistu nezmorí, za dve hodiny sa dá pozrieť obrovské námestie pod dohľadom národného hrdinu Skanderbega, spustnuté betónové mauzóleum papaláša Hodžu a dať si zmrzlinu na príjemnej promenáde. A pritom parkovať priamo pod námestím.

Drač (Durrës)

Len 40 minút po diaľnici a boli sme v prímorskom letovisku, prístave a bývalom hlavnom meste Drač. Je to najstaršie a druhé najväčšie mesto Albánska. Manželka schovala modrinu pod plavky, dcéra natrénovala zopár póz a mohli sme sa ísť prejsť na pláž po jemnom piesku. Po celodennej páľave nám prvá morská voda padla veľmi dobre.

Aj v Albánsku letí BIO, lebo na streche vedľajšieho domu, rovno pod naším oknom choval chlapík sliepky. Vyzerali dosť biedne a bol som rád, že na raňajky neboli vajíčka.

Keďže sme bývali rovno nad antickým amfiteátrom, ráno ešte pred odchodom na sever sme ho boli opáčiť. Nič extra, ale v Plavči také nemáme.

Krujë

Cestou do Čiernej Hory sme sa zastavili v ďalšom historickom bývalom hlavnom meste Krujë. Hrad, ruiny kostola, múzeum a nádherný výhľad na krajinu stáli za to.

Kým som na starom bazáre vyjednával s chlapíkom, bábiky si tiež vyhliadli nejaký ten kúsok. Miestny kvalitný koňak Skanderbeg som poznal už z minula a po odbornej debate s majiteľom obchodu som si zopár fliaš odniesol so sebou. Niežeby ho euráče nehriali pri srdci, ale aj tak bol trochu sklamaný, že som nevzal aj jeho vlastnoručne vypálenú rakiju.

Budva, Sveti Stefan

V Čiernej Hore sa nám začala typická dovolenka pri mori. Našli sme si apartmán na 5 nocí 1,5 km od svetoznámeho strediska Sveti Stefan neďaleko Budvy, Doobedu sme zaplávali na neďalekej pláži a poobede sme si dali 45 minútovú prechádzku na pláž vo Sv. Štefanovi. Polka trasy bola v príjemnom tieni borovíc s nádhernými výhľadmi na pobrežie. Topka. Luxusné súkromné pláže za 120 eur sme opáčili iba očami, nemal som pri sebe drobné.

Pláže v okolí Budvy sú perfektné, buď pieskové alebo s príjemnými okruhliakmi. Ak k tomu prirátam krištáľovo čistú vodu bez ježkov, viac si nemožno želať.

Miestne pobrežie je obzvlášť výhodné pre samovrahov. Stačí zakričať “Krym je ukrajinskij!” a je to. Odhadom okolo 90% všetkej klientely tvorili Rusi. Všetky menu v reštauráciách boli po rusky, po rusky nás oslovovali na ulici, po rusky sa rozprávali všetci naokolo na pláži. Toľko azbuky som nepočul ani v Moskve. Dokonca som v ruštine poradil jednej skupinke cestu.

Opekanie šuniek na slnku je dosť nuda, hlavne keď to všade naokolo žije. Ninu som dvakrát presviedčať nemusel a ani neviem ako, sedeli sme na člne ťahajúcom padák vo výšinách. Zatiaľ čo mamka na brehu zamierala od strachu, nás parasailingový majster zakapčal k lanu a my sme vzlietli. Bolo to super! Desať minút sme sa vznášali nad ostrovčekmi a plážami v úplnom tichu a pohode. Nieže sa tým pochváliš starým rodičom, že si im skoro vnučku skántril, boli ženine slová po návrate.

Jednotvárnosť pobytu sme prerušili aj dvomi poldňovými výletmi do neďalekého Kotoru a ku Skadarskému jazeru.

Smäd sme hasili pivom Nikšičko a sem tam poldeckom z domu. Dcéra na nás mravokárne zazerala ani stará tetka. Domáca nám na izbe nechala aj fľašu vína a malú minerálku, na tie sme však nemali chuť a nechali ich tak. Posledný deň nás prebral zdesený výkrik z kuchyne. To si naša ratolesť naliala z tej vodičky a potom vrešťala, že v nej dačo bolo. Aj bolo, 50% alkoholu. Vysvitlo, že babka domáca sa neblamovala nejakou minerálkou a poskytla nám z domácej rakije. A ja som si ju 5 dní vôbec nevšímal! Nina prestala prskať až večer.

Kotor a Budva

V ten deň sa stal zázrak, naša família vstala už o 7:00, aby sme sa na kotorskú pevnosť dostali ešte pred najsilnejšou páľavou. Staré mesto Kotor je zapísané v UNESCO a spolu so zátokou poskytujú rozprávkovú scenériu. Má to len jediný háčik. Do pevnosti si treba vyšliapať 260 výškových metrov, čo v letnej horúčave nie je žiadna malina. Žienka mlela z posledného, ale hnalo ju vedomie, že jej matka to dala tiež. Zvládli sme to a odmenou bol neskutočný výhľad.

Keď nám došla voda, zbehli sme dole, dali kávu v starom meste a pozorovali Číňanov a mačky.

Cestou domov sme sa zastavili v starej Budve. Našťastie je dosť malá a jej prehliadka nám zabrala menej než obed s morskými príšerami.

Skadarské jazero

Pred 4 rokmi som bivakoval na albánskej strane Skadarského jazera. Tentoraz bol necelú hodinu autom od nás na čiernohorskej strane národný park. Pri príchode do rybárskej dedinky sme boli svedkami zmáknutej organizačnej mašinérie. Chlapčisko nás znavigoval na bezplatné parkovisko a už nás čakal pri prvej krčme. Nestihli sme ani ústa otvoriť a mali sme rukách mapu jazera s cenníkom, a že veľmi dobre sme si z ponuky vybrali práve 2 hodinovú vyhliadkovú plavbu (ukázalo sa, že inú ani neposkytovali). Rýchlo sa na hajzli prezliecť do plaviek a šup-šup do lode, kapitán už čaká iba na nás.

Plavba bola nádherná, iba výklad “kapitána” trochu zaostával. Každých 20 minút dvihol znudený zrak od mobilu a podal vyčerpávajúcu informáciu v štýle: “Napravo je starý hrad”. Ale vodné vtáctvo preukázalo väčšiu ústretovosť a bez strachu sa predvádzalo pred desiatkami mobilov a jedným foťákom ukrytých v množstve výletných lodiek.

Na záver sme sa vykúpali vo vode, ktorej vysokú teplotu ocenili hlavne moje krasotiny.

Mostar

Zabiť ho málo! Dostať sa do Mostaru vyzeralo ako príliš jednoduchá úloha a tak sa naše GPSko rozhodlo trochu nám ju spestriť. Za Kotorom jednoznačne zavelilo odbočiť do kopcov, ktoré sme aj tak museli prekonať. Už od začiatku sa nám cesta zdala priúzka, ale čo už. Po dvoch kilometroch serpentín sa minuli posledné obydlia a hlboko pod nami sa naskytal nepríjemný pohľad z cestičky bez zvodidiel. Atmosféra začala hustnúť, otočiť sa nedalo. Okamih zdesenia nastal, keď sa z oproti vyrútilo auto. Naše späťáky sa pobozkali a manželka so zavretými očami mrela od strachu, nechtiac sa pozrieť len zopár centimetrov od nás do hlbiny. Po ďalších dvoch kilákoch zmizol asfalt. Nálada nebola dobrá. Na jednom úseku som vyhnal ženu von, nech mi ukazuje, či môžem prejsť cez tie balvany a diery. Posledný kilometer znamenal rok môjho života. A nakoniec … hurá, v diaľke sa ukázala tá istá hlavná cesta, z ktorej sme pred pol hodinou odbočili. Po 10km jazdy na dvojke som musel odparkovať a predýchať. Máte málo vzrušenia? Darujem GPS!

Cesty v Bosne a Hercegovine boli spočiatku rovnako kopcovité ako v Čiernej hore. Po stovkách serpentín vedúcich do Mostaru nám dobre padlo schladiť sa pri vodopádoch Kravica. Bolo tam trochu rušnejšie než naposledy, ale vodička bola príjemne chladivá. Na každú z mojich súpútničiek mala iný účinok. Kým Nine vyrazila dych, moju zákonitú značne rozčúlila. Niekedy je so ženami ťažko.

Večeru nám podávali pri starom moste v Mostare. V noci to tam žilo, kvantum mládeže a hlučných podnikov. Ráno sme si dali kávu s najlepším výhľadom na most, akurát skokana sme nezastihli žiadneho. Ale to miesto je úžasné, nie nadarmo je zapísané v UNESCO.

Sarajevo

Do hlavného mesta krajiny sa ide príjemnou cestou údolím rieky Neretvy. Bývali sme v totálnom centre starého mesta, rovno nad riekou len 50 m od Latinského mosta, kde sa to všetko začalo. V ten deň bolo nejaké mohamedánske šveto a mnoho podnikov bolo zatvorených. Aspoň si človek vychutnal starý bazár (Baščaršija) bez náporu ľudí. Neznesiteľne horúce popoludnie sme prežili v tradičnej reštaurácii.

Neskôr sme sa lanovkou vyviezli nad mesto do bývalého olympijského areálu. Bolo to trochu sklamanie, mesto bolo v opare a hore vonkoncom nic, žiadna atrakcia či kaviareň, o pive v dusnom dni ani nevraviac. Vrátili sme sa radšej na bazár, kde to večer výrazne ožilo a radosť bolo dýchať tú orientálnu atmosféru.

Z poslednej návštevy mesta som si pamätal starý pivovar niekde v centre. A raduj sa svete, bol len 200m od nášho ubytovania. Ženy nebolo treba presviedčať, keď uvideli 150 rokov starú reštauráciu patriacu k pivovaru. Skutočne treba vidieť. V našich končinách bežne chrúmame bavorské bravčové koleno. U mohamedánov sa netrochári a donesú vám rovno teľacie. Bojoval som statočne, pomáhalo zopár pohárov Sarajevského.

Zatiaľ čo doteraz bol islam viditeľný len na minaretoch týčiacich sa k oblohe, v Sarajeve ho človek nemohol prehliadnuť ani na uliciach. Zababušené tetky kráčali za bradatým pánom domu a robili si selfíčka pred pamiatkami. Asi budú mať menší problém s identifikáciou, keď dajú fotky na Facebook.

Novi Sad

Cestou na Slovensko sme si dali zastávku v druhom najväčšom meste Srbska Novi Sad. Po celodennej ceste som sa potešil tabuli, že cieľ je už len 30 km. Nenápadná rekonštrukcia na ceste a zle pochopená značka o obchvate spôsobila, že som blbo odbočil. A to bola opäť chvíľa pre naše GPS, ktoré zacítilo príležitosť sa predviesť. Ukázalo mi šikovnú okľuku, ktorá sa pripája na hlavnú cestu. Nebolo nám nič podozrivé, cesta vyzerala fajn, len postupne začala viesť cez kukuričné polia. Ale pohoda, široká, akurát dosť rozbitá. Kam oko dovidelo, nebolo ničovaté nič. Len kukurica. Pomaličky sme sa blížili k hlavnej ceste, ktorú sme nakoniec aj počuli. Paráda, až na to malé prekvapenie. Tesne pred koncom bola spustená závora na reťaz a nijako sa to nedalo obísť. No nevybozkávaš tú mašinku? Len 5 km nazad poľom a nejak sme sa dostali, kam treba.

Nový Sad je príjemné mesto na Dunaji, pokojné s peknými promenádami a námestím.

Báčsky Petrovec

Z centra Vojvodiny je to len zopár kilometrov do slovenského Báčskeho Petrovca. Mestečko sme zastihli doobeda ešte trochu ospalé. Pozreli sme si naše budovy kostolov, Matice slovenskej, knižnice a museli sme ťahať domov.

Záver

Po 15 dňoch sme šťastne a bez ujmy zaparkovali pred našim domom. Autom sme prešli 3120 km. Kompletné náklady na všetkých troch, vrátane benzínu, ubytovania, jedla, poistenia, vstupného a suvenírov boli 2246,44 eur. Musím ale podotknúť, že najväčšiu časť sme prejedli. Na dovolenke si dovoľujeme a dupľom v takých lacných krajinách. Dali sme si výborné jedlo na vychytených miestach, ale kto nemá gurmánske ambície, vie sa najesť aj za polovicu. Dobre bolo.

Z 522 fotečiek som vybral 150 do tohto albumu.