„Tak nám zabili Ferdinanda,“ řekla posluhovačka panu Švejkovi, který opustiv před léty vojenskou službu, když byl definitivně prohlášen vojenskou lékařskou komisí za blba, živil se prodejem psů, ošklivých nečistokrevných oblud, kterým padělal rodokmeny.

Touto vetou sa zacina slavny Haskov roman. A ze vraj v Sarajeve. Po predoslej balkanskej ceste, kde sa nas udalosti v Kragujevaci bytostne dotykali, je to dalsie miesto, ktore pre nas tvorilo dejiny. Gavrilo Princip s partakmi si na pive povedali, ze nebude od veci rozputat mensiu vojnu. Na druhy pokus sa mu to na Latinskom moste podarilo.
Ako kazdy rok, Tonovi sa tiez podarilo rozputat studenstsku exkurziu, tentokrat to schytali Bosna a Hercegovina, Chorvatsko, Cierna Hora a Albansko. V pondelok vecer sa autobus naplneny studentmi a pracovnikmi katedry geografie a par externistami, ako brat Mino a ja, vydal z Presova na juh v ustrety dobrodruzstvu.
 
Sarajevo
V utorok rano sme odparkovali na kraji hlavneho mesta Bosny a Hercegoviny. Prijemne mesto, hlavne jeho stara cast. Aj po tom nestastnom moste sme sa presli. Minarety tyciace sa do neba boli neklamnym znakom, ze vstupujeme do moslimskej Europy. Nezahojene rany na domoch boli zase dokazom obcianskej vojny v tomto regione.

Pokostovali sme bosnansky hrniec a miestne pivo a odtiahli sme to do centra Hercegoviny a zakempovali v dedinke Blagaj pri Mostare. Majitel kempu nas ochotne pocastoval rakijou, niezeby sme sami nemali dostatocne zasoby, konzervy sa otvarali, plynove varice frcali na plny plyn.

Medjugorje
Nocnou morou kazdeho dialkoveho sofera je autobus plny babiek a jedneho farara smerujuci na zname putnicke miesto Medjugorje. Babky spievaju a spievaju a pri spolocnej modlitbe lestia v prstoch ruzence. A ked uz aj fararovi klipkaju oci, vzdy sa najde nejaka aktivna ovecka, co zaveli hlasnou litaniou na dalsiu rundu. Takto nejako nam to opisal Oto, nas dlhorocny sofer.Tentoraz sa namiesto zalmov rozliehal autobusom strngot flasiek v zadnych studenstkych radoch. Vybrali sme sa tam hned zrana, aby sme nevyfasli najvacsiu horucavu. Medjugorie bol smiesny valalik, ktoremu turisticky potencial vylepsila, ako to uz byva, skupinka deti. Mozno len stiahli co-to z otcovej rakije, alebo to bol cieleny marketingovy umysel, kazdopadne sa im za mestom zjavila panna Maria. Nad mestom sa tyci pekny kopec s krizom, kde absolvuju asi hodinovy vystup vypravy hlavne z Talianska, Slovenska a Polska. Mestecko samotne zazilo obrovsky stavebny boom s kopou hotelov a restauracii. Nic zaujimave, okrem toho vyhladu z kopca. Spotili sme sa jak kone, vonku bolo 37C.

Dobre preto padli nedaleke vodopady Kravica. Nadherna sceneria, osviezujuca priezracna voda a banda salenych slovakov. Poplavali sme vsade, kde sa dalo, polozili po vodopadoch a dostali sme sa aj za jeden z nich. Strhujuci zazitok, za chrbtom skala s machom a vpredu ohlusujuca masa vody, ktora vytvara v tomto stiesnenom priestore nezabudnutelnu atmosferu.

Mostar
Exkurzia ma pevny plan a nas privitalo starobyle hlavne mesto Hercegoviny Mostrar. Velmi pekne centrum s celosvetovo znamym mostom. Tento krasny 30m vysoky kusok vyhodili do vzduchu pocas obcianskej vojny. Po jej skonceni ho opravili a stal sa symbolom mieru. Uz od stredoveku sa odvazlivci predvadzali skokmi z neho dole do rieky. Dnes to robia len cviceni borci, ktori si z toho spravili obziven. Je to dych beruci pohlad.

Vecer sme este stihli navstivit priamo v dedinke, kde sme stanovali, klastor dervisov – tekija. Miesto je zaujimave tym, ze tam zo skaly vyviera podzemna rieka.

Pocitelj
Rano sme uz frcali smerom na juh. Este v BIH sme obzreli zachovale osmanske mesto Pocitelj. Fotky povedia viac.

Ani nedaleky klastor v dedinke Hercegovacka Gracanica nebol od veci.

Kym sme definitivne opustili krajinu, pozreli sme si historicke mesto Trebinje.

Dubrovnik
V ceste do Ciernej Hory nam stal maly kusok Chorvatska, oddeleny od zvysku krajiny Bosnou a Hercegovinou. Dubrovnik je klenot, ktory pozna kazdy, je to nadhera. Fotecky to vsetko povedia.

Vecer sme sa dostali do Ciernej Hory a zabivakovali v kempe pri mori v mestecku Bjele. Ako vzdy sme co to popili a s Minom sme si dali na pobrezi morske potvory. Musim skonstatovat, ze tohtorocna zostava vyletu bola skvela. Neboli ziadne nezhody, vsade vladla spokojnost, bolo tam vela parikov. Po ine roky sa vzdy naslo zopar frflosov a kvasnych ksichtov.
Kotor
Cierna hora rychlo dohana Chorvatsko a ma nadherne letoviska. My sme zacali historickou perlou, mestom Kotor s pevnostou nad zatokou. Paradzina, len ten vystup si dodatocne vyziadal nejake to pivecko. Ked sme sa tak spatne rozpravali, co bolo na exkurzii to naj, a bolo to tazke rozhodovanie, lebo sme videli kopu nadhernych miest, tak Kotor bol jednotkou pre vacsinu ludi.

Sveti Stefan
Napredovali sme pobrezim po cestach vyrezanych do vysokych hor, kde sa nam cely cas otvarali exhibicionisticke scenerie. Presli sme asi najznamejsim letoviskom Budva, oblubenou to destinaciou mojich svokrovcov. Hned za nou sa nachadza luxusny ostrovcek Sv. Stefan spojeny s pevninou umelym nasypom. Je to tam eno-nuno, ale na ostrov sa nasinec nedostane. Bodyguard vas zazenie za rampu, pokial nie ste hostom na Djokovicovej svadbe.

Podgorica a Albansko
Hlavne mesto CH bolo len povinnou zastavkou, pre turistu skutocne nic zaujimave.
Vecer sme rychlo prekrocili hranicu s Albanskom a zapichli to v kempe pri Skadarskom jazere. Jazero je obrovske, cast z neho je v CH a cast v Albansku. Podobne ako Ochridske jazero, ktore sme navstivili v Macedonsku a tesit sa z neho mozu aj Albanci. Este k tym kempom. Vsetky boli super trieda, ciste, s dobrym vybavenim a klientelu tam tvorili hlavne karavany zo zapadu a motorkari. Cena 4-6 eur nebola vobec likvidacna ani pre studakov.

Skadar
Albansko je uz na pohlad zaostalejsie nez zvysok susedov, ale nie je to az take zle. Je to kvoli detailom ako smetie vsade naokolo a neudrziavanym pozemkom. Inak je to moderna krajina s novymi domami a autami a s cenami pre nasinca viac nez priaznivymi. No nekup tam dobry konak, ked ho davaju za 5 eur. Liter padol este prvy vecer. Co je albanskou raritou, tak to su bunkre. V socialistickej izolacionistickej paranoji postavili 800 000 tychto oblud na obranu pred kazdym nepriatelom. Su doslova vsade, na poli, v meste aj na plazi.
Jazero dostalo meno podla historickeho mesta Skadar (Shkoder). Z pevnosti Rozafa na kopci bolo vidno vsetky rieky, ktore sa tu zlievaju dokopy.

Mozete si pozriet aj interaktivnu panoramu.
Kruje
Kruje s historickym centrom bolo v davnej minulosti hlavnym mestom. Dnes vam sprievodca v muzeu sprostredkuje celu albansku historiu na cele s narodnym hrdinom Skederbegom, velkym turkobijcom.

Drac
Durres bol dalsim hlavnym mestom Albanska a jeho historia siaha az do antiky, o com svedci obrovsky amfiteater.

Stany sme zlozili v nedalekom mestecku Kavaje, priamo na plazi. Slnko, piesok, slnecniky, molo, finale ligy majstrov, za tie prachy neuveritelna dovolenka. Pocasim a destinaciami to bola asi najatraktivnejsia exkurzia. Ale bacha, este nie je koniec!

Tirana
Tretie hlavne mesto Albanska nebolo vonkoncom len povinnou zastavkou. Je to pekne, ciste a moderne mesto s rozumnym poctom historickych pamiatok. K takym dnes uz patri aj mauzoleum komunistickeho diktratora Hodzu, chatrajuca opacha v tvare pyramidy.

Ani sme sa nenazdali a 9 dni sa chylilo ku koncu, nacim tahat nazad na sever. Presli sme cez CH nazad do HR.
Omiš (HR)
Pred zaverecnym nocnym tahom domov museli soferi absolvovat 9-hodinovu pauzu. Tu sme stravili v chorvatskom primorskom mestecku Omis. Vyzeralo to len na nudny den na plazi, ale necakane sa nam pritrafila ceresnicka na torte tohto zajazdu. V meste sa do mora vlieva rieka Cetina, ktora je vyhlasenou raftingovou destinaciou. Hned na parkovisku nas odchytil chlapik a nazbieralo sa nas 7 konosov, co boli celi hrr do dobrodruzstva. A najblizsich par hodin uz ani lepsich byt nemohlo. Vyviezli nas proti prudu a posadili do raftu. Vyfasovali sme zachranne vesty a zaludovky na hlavy. Skipper Josip bol mily student. Dve a pol hodiny zabavy sa zacali. Padlovanie na tichej vode, zdolavanie pereji a dve zastavky. Pocas prvej sme sa vykupali v osviezujucej priehladnej vode. Pocas tej druhej sme vyliezli na asi 6m utes a skakali do 5m hlbokej vody. Zospodu to vyzeralo v pohode, ale pri pohlade zhora presla gerojina kazdeho. Vyhecovali sme sa a zvladol to kazdy, dokonca dvakrat. Bolo to super! Hladina adrenalinu v clne kulminovala. Nasledne clapkanie v mori uz nemohlo tento zazitok prekonat.

Vecer nastup do autobusu a dalsi den na obed sme boli doma po celkovo prejdenych 3600 km. Musim skonstatovat, ze to bola asi najlepsia exkurzia a Mino zazil skvelu premieru. Vdaka aj Tonovi za organizaciu.
V tomto prispevku je len par fotiek, kto by mal zaujem, moze si pozriet cely fotoalbum, kde som toho vybral viac.