Po veľkom úspechu minulý rok sme ani trochu neváhali a na jarné prázdniny sme sa opäť vybrali na Srí Lanku. Aby som bol presnejší, neváhal som len ja. Sašku to viac lákalo do Liverpoolu, keď už máme to priame spojenie z Košíc a na nedávne narodeniny som od nej dostal dva skvelé albumy od Beatles (ako je možné, že som ich ešte všetky nemal?) a od kamarátov knihu SHOUT! Liverpool by vraj bol dokonalou bodkou. Ja sa však odmietam v chlade a daždi trmácať po uliciach, skočíme tam neskôr. A manželka ochotne súhlasila.

Naša cesta za teda začala rovnakou skladbou ako Indyho posledné dobrodružstvo. Keď mrzutý dôchodca Jones búcha mládežníkom na dvere, éterom sa ozýva titulná vec z deviateho albumu Chrobákov z roku 1967. A rovnako znela aj mne v lietadle z Dubaja do Colomba. Mimochodom, psychedelická I Am The Walrus patrí k mojim najobľúbenejším.

Komu sa nechce čítať, tu je fotoalbum.

Na Srí Lanke sme pristáli v sobotu 28.2. popoludní a prvá vec, čo mi v hoteli (v tom istom, čo pred rokom) pípla bola správa od Ričiho, či sme stihli preletieť. Po pár minútach čítania novín nám otázka dala zmysel. Len hodinku-dve po našom odlete z Dubaja tam pristáli prvé rakety a letisko museli uzavrieť. Oranžový stratég mal v ten deň kreatívnu chvíľku a rozhodol sa spríjemniť život Blízkemu východu aj tisícom turistov. Musím povedať, že nás to vonkoncom nerozhodilo. Dovolenku sme si prišli užiť a konflikt sa za ten týždeň nejako utrasie.

Prvé dni sme iba ležali pod palmami, pili drinky a čerstvé džúsy a úžasné karí a morské príšery sme zapíjali obstojným miestnym pivom. Za rok sa toho na ostrove veľa nezmenilo. Obrovskú pláž sme mali len pre seba a jediná naša starosť bola, aby nám na hlavu nespadol kokosový orech. Keď sme už pri tom, v horúčave s miernym vánkom nie je nič geniálnejšie, než vychladený kokosák a v ňom 3-4dcl sladkastej šťavy. V bare na pláži táto sranda vyjde na 80 centov.

Bentota

Aby sme nehnili len v našej dedinke Kosgoda, v utorok sme sa vybrali do neďalekého turistického mesta Bentota. Tuk-tuk nás najpr vyhodil v záhrade Lunuganga. Najslávnejší miestny architekt si tam postavil dom a veľký park, dnes je to oáza pokoja pre zvedavých návštevníkov.

A morská reštaurácia môže byť aj pri železničnej trati.

Priamo na našej pláži mala stánok miestna „cestovná agentúra“. Naše dvojsekundové zastavenie využil odkiaľsi sa vynoriv chlapík. Volajme ho Gabo, lebo sa nápadne ponášal na rovnomennú postavu z filmu Invalid. Mali sme záujem o výlet do národného parku Yala. Srí Lanka nemá veľa možností, ako z turistov dostať peniaze. Lístky na hlavné atrakcie sú jednou z nich. Stoja vždy okolo 30-35 USD. Plus džíp so šoférom a samozrejme odvoz do parku. Gabova cena sa nám preto zdala fér. Na druhý deň nám ukázal fronty pred čerpačkami, Trump spôsobil v krajine hystériu. Zvýšená cena benzínu a pridaná zastávka v meste Galle bola dôvodom, že Gabo preveľmi nešťastným hlasom navýšil cenu výletu o jednu tretinu. Čert to ber, OK.

OK to však nebolo pre Arunu, majiteľa nášho hotelíka. Ten keď sa to dozvedel, mal na nás ťažké srdce. Jeho hostia predsa robia kšefty jemu. Ktože je ten kmín, čo si dovolil ošklbať jeho klientov? Ako vyzeral? Mal taký dieselový starý tuk-tuk? Hneď volal kamarátovi, čo pozná kamaráta a má číslo na Gaba. Síce sme nerozumeli, mali sme to na háku, ale človeku na druhej strane telefónu vynadal statočne. Ukázalo sa, že nesprávnemu. Ktovie, či si toho neboráka ešte niekedy udobrí. Nakoniec ma podrobil takému výsluchu, že sme Gaba konečne identifikovali. Aruna mi priniesol ďalšie pivo a odfrčal kamsi na motorke. O pol hodiny mi priniesol zálohu, čo sme dali Gabovi a s neskrývanou spokojnosťou nám oznámil, že zajtra na výlet ideme, ale cez neho a o 100 USD lacnejšie. S Gabom si to vyjasnili, čo asi nebol problém, keďže polka dediny je Arunova rodina a proti miestnej Cosa Nostre si žiadny úbožiak netrúfne. Tak takto si predstavujem starostlivosť o zákazníka.

Na safari sa chodí skoro ráno, nuž sme museli vstávať o tretej. Ale ani dovtedy mi nebol dopriaty spánok. Bol spln, čo je očividne super dôvod, aby v miestnom budhistickom chráme kňaz celú noc hulákal do reproduktorov a raz za hodinu bola táto žúrka spestrená salvou bubnov. Budhizmus bolo posledné náboženstvo, voči ktorému som nemal výhrady. Už nie je.

Národný park Yala

Yala sa navštevuje v džípoch a hlavnou atrakciou safari je leopard. Vidieť ho je svätý grál a všetko sa tomu podriaďuje. Šoféri si predávajú info, operatívne menia trasy a zvysoka kašlú na ostatné zvieratá. Keby sme leoparda zbadali hneď, rovno to otočia a prehliadku ukončia ako úspešnú, aspoň tak sa nám videlo. Normálne trvá 3-4 hodiny. Táto šialená naháňačka nám trochu prekážala, my sme si užívali všetko a fľakatá mačka nám ani trochu nechýbala. Ranný zástup áut vyzeral hrozivo, ale potom sa našťastie všetci roztratili v parku. Stálo to za to, obrázky povedia viac.

A nakoniec ho našli. Kolóny áut sa tiahli k jedinému stromu. Keď prišiel rad konečne aj na nás, akokoľvek sme sa snažili, nič sme nevideli. Rovnako na tom boli aj ostatní turisti, ktorí vystresovane sledovali ukazováky svojich šoférov a tvárili sa pri tom ešte viac bezradne ako my. Fotil som naslepo, minúta prešla, odchod. Ale doma sme ho na fotke našli. Po zosvetlení a zvýšení kontrastu je tam. Hľadajte.

Ahangama

Cestou domov sme mali dve zastávky. Prvou je dedinka Ahangama známa tradičným rybolovom na koloch. Samozrejme, že dnes je to len atrakcia pre turistov. Ako naši pltníci na Dunajci. Ale fotôčku som si nemohol nechať ujsť.

Galle

Hlavným mestom provincie je koloniálne mesto Galle. Pri svojej malebnosti stojí iste za dlhšiu zastávku. Ale v popoludňajšej horúčave sme sa len prešli po starej pevnosti zapísanej v UNESCO. Náš šofér Nidesh bol hrdý na hodinovú vežu. Na moju poznámku, že hodiny nefungujú, len odvrkol, že rovnako ako ich vláda. Ani netušil, v akom duševnom spojení sme v tej chvíli boli.

Medové týždne

Pred 30 rokmi, presne piateho marca som vyhral jackpot v životnej lotérii. Ja, vtedy vlasatý vysokoškolák, som sa dal dokopy s jednou krásnou gymnazistkou. Odvtedy plávam na hladine permanentného šťastia, iba sem-tam vyšplechne nejaká drobná vlnka. Okrem mojich okrúhlych narodenín to bol druhý hlavný dôvod tejto dovolenky. Oslávili sme to romantickým ničnerobením.

Odysea 1 – papierová

Tri dni pred plánovaným odletom domov nám FlyDubai definitívne oznámil, že náš let je zrušený, cez Dubaj sa nelieta a náhradné lety cez iné letiská sa konať nebudú. Veľmi ochotne nám vrátili peniaze, do pár hodín boli na účte, a mali od nás pokoj. Ten sme však nemali my. Celý svet lieta cez Dubaj a Dohu a podľa toho to aj vyzeralo. Najbližšie lety cez Istanbul a iné letiská boli až o tri týždne. A ktoré aj boli skôr, stáli okolo 2000 eur na hlavu. Nakoniec aj vďaka facebookovým postrehom Wandy Hrycovej, ktorá tiež uviazla na Srí Lanke, sme naskladali našu trasu domov cez indický Bombaj, azerbajdžanské Baku až do Budapešti. Po štyroch hodinách na webe to bola skutočná úľava. Výsledná letenka stála len 720 eur na hlavu, čo bolo na danú situáciu super (pôvodná spiatočná letenka stála 450 na hlavu). A odlet iba týždeň po plánovanom odlete. To sa môže zdať veľa, ale v hoteli s nami boli aj nemecký aj holandský starší pár a tí museli čakať dva týždne.

Ďalších päť hodín som strávil vybavovaním víz. Keďže každý let sme mali inou spoločnosťou, podpalubnú batožinu sme si museli vždy vyzdvihnúť, opustiť letisko a znova vojsť. Vstúpili sme teda do krajiny, aj keď len na pár sekúnd. Do Indie aj do Azerbajdžanu potrebujeme víza. Tie druhé sa vybavili rýchlo. Ale indické, des a hrôza. Osem obrazoviek formulárov, ktoré sa hocikedy samé zmazali, samá chyba, milión údajov (miesto narodenia rodičov a iné pikošky). Odo mňa chceli číslo víz do Indie, kde som bol pred 19 rokmi a bolo to v starom pase. Jednoducho radosť, aby nebola nuda. Ja som osoba pokojná, moja drahá žena to vie a oceňuje, inak by naše manželstvo nemalo dlhé trvanie. Ale týmto nešťastníkom indickým sa ma podarilo poriadne nasrať. Ako už dávno nie. Bolo nutné poldeci. Nakoniec sme to dali a víza celkom rýchlo došli.

Pitigala a Galagoda

Budem úprimný, z celej tejto situácie som sa tešil. Od začiatku som chcel dlhší pobyt, ale pracujúca žena má svoje obmedzenia. Ale vyššia moc to zariadila za nás. Aj Saša sa s tým rýchlo zmierila. Naozaj sme nepociťovali frustráciu alebo hnev. Naopak. Ako napísal môj šéf Pierrick, sú aj horšie krajiny, kde sa dá stvrdnúť. Presne tak, ostať o týždeň dlhšie v raji, na to sa nešomre. Len aby som ilustroval ceny. Tých 6 nocí naviac s raňajkami za oboch nás dokopy stálo len 180 eur. Celý 15-dňový pobyt v hoteli vrátane večerí a občasných obedov, každodenných pív a džúsov nás oboch dokopy stál 720 eur. Skutočne niet na čo nadávať.

Týždeň k dobru nám otvoril neplánované možnosti. Tou prvou bol poldenný výlet k jazierku v džungli v dedinke Pitigala. Náš tuk-tuk majster Dsanti sa veľmi potešil, že nás po roku zase vidí. Cestou nazad sme sa zastavili v dedine Galagoda, kde je moderný chrám s najdlhším ležiacim Budhom v južnej Ázii. Taký betónový gýč. Ale Dsanti našiel v tomto chráme útočisko na celý týždeň, keď v roku 2004 našu dedinu zničila tsunami a zabila v nej vyše 200 ľudí. Na túto smutnú udalosť stále všetci spomínajú. Na každom kroku nám ju pripomínali opustené domy. Aj hneď pri našom hoteli si džungľa privlastnila zopár ruín.

Anuradhapura

Ten skutočný výlet sa začal až v stredu. Tentokrát sme sa nášho Arunu obísť neodvážili a kompletné zabezpečenie dvojdňovej cesty na sever sme nechali naňho – šofér, ubytovanie, lístky a sprievodca.

Anuradhapura bolo prvým hlavným mestom krajiny. Je preslávené kvôli svojmu obrovskému chrámovému komplexu zapísanému v UNESCO. Mesto je severným vrcholom tzv. Kultúrneho trojuholníka. Tu sme vyfasovali sprievodcu. Presne ako pred rokom v Kandy, aj tento mal fascinujúci úsmev. Na jeho ústnej dutine by si jeden zubár poľahky spravil docentúru. Doslova jeden a pol zuba magnetizovali môj pohľad až mi to bolo občas trápne. Chlapi to poznajú, keď sa rozprávajú s kypro dekoltovanou dámou, nechcú, bránia sa, ale gravitácia vždy stiahne oči tam dole. Ale rozprával zaujímavo.

V chrámoch a ich okolí chodí človek bosý. Našťastie v ten deň slnko nepražilo, dalo sa to na tých kameňoch zvládnuť. Kraťasy som mal nad kolená a bola nutná ženina sukňošatka. Zapadol som medzi miestnych.

Jedným z najposvätnejších miest je Budhov strom. Údajne bol zasadený z vetvy stromu pod ktorým meditoval Budha. Takých budhovníkov je viacero, ale tento je považovaný za najstarší strom na svete zasadený človekom. Má 2300 rokov. Je podopretý zlatými podperami a dotknúť sa ho možno len cez ne.

Tam, kde sa dalo obuť sa mi darilo. Dvakrát som šliapol do hm… kaky. Sprievodca mi dal pohotovo 40 rupií, aby som si kúpil od tetky žreb. No ta neviem, večer som si pozrel výsledky, netrafil som ani jedno číslo.

Obrovskú pozornosť priťahuje veľká biela stúpa. Práve ju natierali. Väčšina rituálov prebieha práve tu.

Mihintale a besná atmosféra

Popoludní sme sa vyviezli na neďalekú horu Mihintale, kde podľa legendy v roku 247 p.n.l. prijali na ostrove budhizmus. Areál poskytuje krásne výhľady.

V ruinách starovekej nemocnice a stúp sa udomácnili drzé makaky. Boli sme na nich pripravení, nič v rukách, nič vytŕčajúce z batohov, všetko uložené pekne dnu. Okrem bosých nôh je prikázaná aj nepokrytá hlava, a keďže slnko už naplno svietilo, nepálili nás len nohy ale mňa aj plešina. Budhizmus si to u mňa ešte viac pokazil.

Počas cesty hore zrazu vydesil návštevníkov výskot mojej ženy. Nechápal som, čo sa deje a v tom som zbadal toho patkaňa na jej chrbte. Bol zavesený na jej batohu a keď som sa k nemu otočil, v okamihu zmizol na strome. Napriek tomu stihol z bočného vrecka vytiahnuť poskladanú tašku. Nasledujúce udalosti majú dve verzie.

Moja milujúca žena obdivuje svojho „řitíře“. Ten neváhal a pustil sa do ľúteho boja s obludou, šikovne sa vyhýbajúc jej zubom a pazúrom až nakoniec Herkules porazil Hydru a vrátil milovanú tašku jej majiteľke. Neskôr sa ukázalo, že pri tom utŕžil aj nejaký ten škrabanec.

Neprajné jazyky tvrdia, že som jednoducho postával pod stromom a čakal, kým sa taška opici nezunuje. Keď ju po pár minútach dôkladne preskúmala, pustila ju dole. Ja som tašku zobral a zberal som sa preč. To však milého primáta očividne vytočilo, skočil mi na nepokrytú hlavu, zanechal pazúrmi malý pozdrav a už ho nebolo. Našťastie to nekrvácalo. No počkaj! Ja si ťa nájdem, čvarga jedna. Mám tvoju fotku a viem, kde bývaš. Alebo ako spieva Nick Cave:

And we know who you are
And we know where you live
And we know there’s no need to forgive

Náš šofér mal však iný názor. Besnota je na ostrove dosť rozšírená, aj jeho museli dvakrát očkovať. Nuž áno, radšej to nepodceniť. V prvej dedine sme zaparkovali pred štátnou nemocnicou a absolvovali sme neplánovanú exkurziu do ázijského zdravotníctva. Kopa ľudí a ošarpané priestory, ale čisto. Pozitívna diskriminácia mi spôsobila nepríjemný pocit. Personál sa ma hneď ujal, došikovali ma na začiatok dlhého radu a usadili do kóje k doktorovi. Hanbil som sa pozrieť do očí všetkým, ktorých som predbehol. Ale oni vyzerali vytešene, mali zo mňa zábavu. Lekári ma zhodnotili, škrabance síce nekrvácali, ale očkovanie je nutné. Divadelné predstavenie pokračovalo v injekčnej miestnosti. Áno, tak sa volá malá miestnôstka bez dverí. Nerušený výhľad s potešením využilo zopár miestnych, ktorí si nenechali ujsť, ako mi do oboch ramien pichajú život zachraňujúcu vodičku.

Bol som pokojný, poistku mám. Ale prekvapenie prišlo na konci – neplatil som nič, bolo to zadarmo! Dostal som očkovací preukaz, ďalšia dávka o tri dni a zvyšné už na Slovensku. Za 15 minút sme boli vybavení a mohli sme pokračovať vo výlete. Poviem pravdu, uľavilo sa mi, nemal som z tých škrabancov dobrý pocit.

Trochu preskočím v čase. Druhú dávku mi podali o tri dni v nemocnici neďaleko nášho hotela. Bolo tam oveľa viac ľudí a chaosu. Aj to dlhšie trvalo. Musel som si zaplatiť vakcínu, avšak nevedeli ako to majú urobiť, cudzincov tam nemajú každý deň. Obehali sme asi 10 dverí, kým sa to po hodine konečne podarilo. Až sa z toho smiali aj oni, zaplatil som nakoniec 90 centov. Dnes som bol v Prešove po tretiu dávku, ešte ma čakajú dve. Za každú zaplatím 18 eur.

Sigiriya

Pokračujme však vo výlete. Slony sú pliaga a miestnym dosť strpčujú život. Ničia úrodu, búrajú ploty a domy. Aj nám vošli dvaja do cesty.

Prenocovali sme v peknom hoteli uprostred džungle, aby sme sa skoro ráno ešte za tmy vyštverali na ďalšiu lokalitu UNESCO, skalu, pevnosť, palác Sigiriya. Je to ozajstný zázrak na vrchole 200 m vysokej skaly. Východ slnka sme síce nevideli kvôli mrakom, ale ranný opar vytvoril neskutočnú atmosféru. Terasy, stovky schodov a galéria z obrazmi nahých žien, miesto, ktoré treba vidieť.

Dambulla

Nie, to ešte nebolo všetko. V ten deň sme stihli ešte jedno UNESCO. Jaskynný chrámový komplex v Dambulle. Dychberúce. Vrcholné diela sinhalského budhizmu. Len zopár fotiek.

Posledné dva dni sme už len ležali pod palmami a užívali sme si dokonalú dovolenku.

Odysea 2 – návrat

Cesta domov prebehla bez problémov, akurát trvala dva dni a bola trochu únavná. Kontroly v Indii boli, jemne povedané, prepracované. Niekoľkokrát nám zosnímali odtlačky prstov, inde zase skenovali tvár. Pri pohľade na kabínky som očakával aj výter zo zadku. Ale zvládli sme to a sme šťastne doma.

Bola to nádherná a zamilovaná dovolenka. Lepšie sa nám nemohlo stať. Veľmi sme si oddýchli a už sa tešíme nabudúce. A takmer som zabudol, karma nepustí. Žreb mi síce nevyšiel, ale na parkovisku v Budapešti som našiel 20 eur. Čo viac si možno priať.