Od nášho posledného výstupu v Tatrách sa okrem pivných dohadovačiek za celý rok neudialo nič ďalšie. Posledný letný týždeň sa to zlomilo, rezervovali sme chatu pod Rysmi a hajde do hôr. Náročnejšiu trasu z poľskej strany sme plánovali už dávno, ale skombinovať štyroch chlopov na dva dni sa ukázalo značne zložité. Nakoniec sme sa ta vybrali len Riči a ja, plus Dávid ako odvoz.

V utorok ráno o 8:00 sme vyštartovali z poľskej Palenice v relatívne veľkom húfe turistov na Morskie oko. S bábikami som tam bol presne pred rokom. Prvých 10km je len prechádzka po asfaltke.

O desiatej sme vyrážali z Oka na najvyšší vrchol Poľska. Začína sa hneď zhurta a bohužiaľ, lepšie to už nebude, ba priam naopak. Po pol hodinke v rezkom tempe sme sušili prepotené tričká na Čiernom plese (Czarny staw). Bolo prekvapivo veľké a spolu s Okom nám oboje skrášľovali výhľady počas celej cesty až po vrchol.

Od Čierneho plesa to už nebola zábava, ale tvrdá makačka strmo hore. Začína sa cik-cakmi pekne v tieni.

Sem tam reťaze, nejaký rebrík, ale dalo sa, nebolo to nejak extra nebezpečné. Po 13:00 sme sa konečne ocitli hore. Z Oka sme to dali v limite za 3 hodiny, smerovník ukazoval 3:50.

Spolu s nami sa z úspechu tešila polovica Poľska, všetci disciplinovane na tom svojom, nižšom poľskom ušku rysa. Na o pár metrov vyššom slovenskom sa zase hromadila slovač. Počasie bolo nádherné a aj tí ľudia sa na tak veľkých vrcholoch roztratia, že sme si vychutnávali krásnu chvíľu dosť dlho. Prispeli aj placačky  a pivečko.

Chata je len 30 minút pod vrcholom, už nás tam čakalo jedno čapované. Opáčili sme nebeskú kadibudku a pomotali sa po okolí.

Výhľady sú úžasné aj priamo z chaty, vysielač na Kráľovej holi bol rovno oproti.

Ričimu nedala tá Vysoká, čo sa tak provokačne čnela nad údolím. Vybral sa on hľadať cestu na jej vrchol aj napriek odhováraniu chatára. Keď som ho videl ako bodku na skalnej stene, nedalo mi, pôjdem aj ja. Bez značenia ma však po 50 metroch na stene rýchlo prešla chuť a nenasledoval som ho ďalej. Po hodine sa vrátil, hore sa nedostal a mal veľký problém nájsť aj cestu nazad. Ale bol takmer pod vrcholom a prežil to, na rozdiel od horolezca, ktorý sa tam o dva dni neskôr zabil.

Úspešný neúspech sme zaliali pár pivami, večerou pri petrolejkách a o 20:00 sme sa vybrali spať. Nebolo tam veľmi čo iné robiť a boli sme dolámaní. Izbietka bola luxusná, škoda, že sme nevedeli o dekách, nevláčili by sme si zbytočne spacáky.

Po raňajkách sme si dali repete na štít, aby sme si vychutnali väčšie intímčo. Neboli sme síce sami, ale atmosféra bola omnoho pokojnejšia.

Potom už len rýchly zostup na Popradské pleso, kde bola pivná medzizastávka. O hodinu nás už na Štrbskom plese čakal Dávid a odviezol nás domov. Super výlet, keď sa opäť vyčasí, ešte niekam skočíme.

A zasa kuny

Nie chorvátske, ale naše. Keď som sa už štveral po rebríkoch v Tatrách, spomeniem, ako som na nich pokračoval aj cez víkend. Pred rokom som dúfal, že s potvorami bude naveky pokoj. Minule sme našli pod odkvapom roztrhanú strešnú fóliu a chuchvalce izolácie. A aj zopár hnedých pozdravov na chodníku. Hm, kuna vytrhla umelú mriežku na inom mieste a zabývala sa u nás.

Strechári mi to vtedy sfušovali, dali len umelú ochrannú mriežku a aj tá bola úzka. Ostala pri nej štrbina pre menšie živočíchy. Kúpil som ja pekne hliníkovú a širokú a povešal som sa zopár hodín na odkvape. Z jednej strany hotovo, dúfam, že už bude pokoj.