Verím, že tohtoročné sucho niekomu robí vrásky na tvári, ale ja to určite nie som. Prenádherné počasie babieho leta si priam žiada vypadnúť do prírody.

Biela noc

Mesto síce nie je príroda, ale aj tak sa nám zažiadalo konečne navštíviť susedné Košice a vychutnať si Bielu noc. Nebudem sa rozpisovať dopodrobna, aby som nebol za večného dudroša, ale viacerí sme sa zhodli, že raz stačilo. Zopár zaujímavých vecí sa našlo, ale väčšinou to boli iba neóny. Kúpili sme si aj lístky, ale na platené veci boli často aj polhodinové fronty, na čo sme my nemali ani čas, ani nervy. Aj s jedením to bolo poslabšie, lebo mesto praskalo vo švíkoch a reštaurácie a stánky boli plné. Nesplnilo to síce naše očakávania, ale ako vraví naše maturitné oznámenie – ľepši jak z drutom do oka.

Sigord

Zatiaľ, čo sa otužilci máčali vo vode, na druhom brehu Sigordu makala partia nadšecov na oprave móla, lodenice a brehov. Po roku vidieť výsledky a je to paráda. K priehrade sa tuším začína vracať zašlá sláva. Za dobrovoľný príspevok si človek prenajme loďku a môže ohurovať frajerku nefalšovanou romantikou.

Slnečnú sobotu sme s rodinou začali malým schladením z mojej strany. Zaplával som si 20 minút, voda mala 10C, čiže ani nešlo o nejaké strašné otužovanie. S partiou chodievame od začiatku októbra.

Potom som trochu povozil bábiky po jazere.

Domáce grilované kolienko v Malom Muku ma naštartovalo na prechádzku po novom chodníku s lavičkami okolo nádrže. Jeseň ako z pohľadnice.

Kôprovský štít

V utorok sme s Rašidom vybehli do Tatier. Zo Štrbského plesa na Hincove plesá a odtiaľ na Kôprovský štít. Je to bezproblémový kopčok, pre vozičkárov.

Nazad sme sa rozhodli vrátiť dlhou štrekou cez Hlinskú a Kôprovú dolinu až k Trom Studničkám. Odtiaľ sme si overili taxík k nášmu autu. Všetko by bolo fajn, keby sa Rašidovi v najnevhodnejšej chvíli neozvala dna. Opuchlo mu chodidlo a mal veľké bolesti. Od polky Hlinskej doliny to preňho bola kalvária. Ale trpel statočne. Keď pôjde najbližšie na karneval, už bude mať nacvičenú chôdzu Quasimoda.

Ale malo to aj svoje výhody. V doline, kde slnko nezasvieti, si pomedzi snežné polia spravili základný tábor kamzíky. Presnejšie, všetky tatranské kamzíky. A tie nás mali kompletne na háku. Do 10 metrov sa ani len neunúvali prestať prežúvať. Také niečo som ešte nezažil. Desiatky kôz sa pokojne pásli na úseku asi jedného kilometra. Kým Rašid oddychoval, ja som sa medzi nimi pomotal a pofotil si rožkatcov.

S veľkou biedou sme došli na začiatok Kôprovej doliny, ale tam to už Rašo vzdal. Takto by sme to za vidna dole nezvládli. Zbehol som dole, aby som chytil signál. Cestou som vybehol na Kmeťov vodopád, najväčší na Slovensku. Veď chromý neumiera, toľko počká.

Hneď pod vodopádom som chytil signál a zavolal horskú službu. Zatiaľ som im išiel asfaltkou dole naproti a počkal som ich až takmer na konci doliny. Chlopi na tereňáku ma naložili a došli sme hore po invalida. Ten sa zatiaľ dostal z lesa na cestu, takže to bolo bez problémov. Odviezli nás až k autu, mali to cestou. Poistení sme boli, bude to v pohode. Rašid si dal tabletky a úspešne nás doviezol domov. Až na tie nepríjemnosti, pekný výlet. Tie doliny odporúčam, ani živáčika tam nebolo, čo sa dnes už v Tatrách nevidí.