Hradec

Koncom júla sme nasadli do auta a hajde do Hradca Králové. Zopár nocí v meste neďaleko Prahy sme využili, ako so ženami vždy, na mestskú turistiku a jeden deň by sa dal nazvať aj výletom do prírody. Hradec mi pripomenul moju príšernú pamäť. Pred vyše dvadsiatimi rokmi som ako nádejný doktorand v rámci projektu Erasmus na miestnej univerzite absolvoval mesačnú stáž. Môj mozog si mesačný pobyt skomprimoval do kratučkých spomienok na pekné, aj keď autami zaplnené Veľké námestie, sútok riek Labe a Orlice a modernú budovu fakulty. Okrem toho som si nezapamätal ale skutočne nič. Moja predčasná demencia ukázala aj svoje výhody, keď som sa spolu s blaženami vrhol do poznávania mesta úplne nanovo a neukrátil som sa o dobrodružstvá kaviarenského turistu.

Za päť dní mi hlava načerpala kopy nových zážitkov a informácií. Z takej bohatej žatvy bude radosť degenerovať, zabúdať a prekrúcať. Mesto je veľké ako Prešov a má príjemné historické centrum. Aj vďaka mestskému pivovaru sme sa od neho príliš nevzďaľovali. Pivo Klenot a výborná kuchyňa nás nepustili ďalej než k neďalekému sútoku spomínaných riek. Hneď za historickou vodnou elektrárňou Hučák sa začína veľký ostrovný park. Na jeho brehoch sa usadili invázne nutrie, ktoré mali návštevníkov na háku a nechali sa fotiť z jedného metra. Riečny dobytok sa nerušene pásol a možno aj potajme dúfal, že útlocitné povahy neuposlúchnu všadeprítomné nápisy zakazujúce ich kŕmenie. Človeka to naozaj láka povedať „jaki zlati patkanik“, ale my sme „bakanej paskude“ odolali.

Na opačnej strane parku sa v tôni stromov ukrýva poklad z východného Slovenska. A zároveň dôkaz, že národu spod Tatier nechýba suverénne myslenie, aj keď v skutočnosti ide zrejme len o nehanebnú drzosť. Skrátená verzia znie takto. Kedysi za prvej republiky sa v zabudnutej dedinke A na východe ČSR nachádzal spustnutý a nepoužívaný drevený kostolík. Keďže miestni už mali nový kostol a nevedeli, čo s ruinou, starý kostolík darovali neďalekej dedinke B. Tá ruinu presťahovala, ale pre príšerný stav, fotky sme videli, sa objektu rozhodla zbaviť. Spása prišla z Hradca, ktorý sa kostolík rozhodol kúpiť, zreštaurovať a umiestniť do parku v centre mesta. Po poslednej rekonštrukcii kostola pred pár rokmi v obci A usúdili, že jaka fajna cerkvička v totych Čechoch, šak to nám ju musia okamžite vrátiť. To sa samozrejme nestalo. Ale takto sa to robí, do psej matere! Podarujme Čechom naše mosty, po tom si ich opravené popýtame nazad.

Mesto ponúka aj novšiu architektúru ako napríklad zaujímavú betónovú knižnicu, či galériu moderného umenia, ktorú si moje krásavice nenechali ujsť. Ja som sa radšej pomotal po centre a hľadal miesto odkiaľ nafotiť dominanty námestia bez zaparkovaných áut. To sa mi nakoniec podarilo. A najlepšie miesto na pozorovanie celého mesta? Predsa z Bielej veže na námestí.

Horolezci, horolezkyne, horolezčatá

Hodinu autom od Hradca sa nachádza Český ráj a v ňom Prachovské skály. Ešte pred pár týždňami moja zákonitá neuvážene spomenula, že jeden deň si môžeme spraviť nejaký výletík do prírody. Výstup na neďalekú Sněžku zavrhla dosť rýchlo, jednak, že to bude pre jej huspeninovú kondíciu priveľa, a jednak, že to bol môj nápad. Manželské hlasovanie, ako vždy ignorujúc názor chromozómu Y, rozhodlo pre nenáročné skaly. Ale aby bol zachovaný aspoň náznak rodinnej demokracie, ženy ustúpili od najľahšej trasy pre „rodiny s kočíkmi“ a pristúpili na najobtiažnejší variant, ktorý bedeker diplomaticky nazval „pre aktívnych seniorov“.

Frodo to síce so svojou družinou do Mordoru nemal jednoduché, ale aspoň mu putovanie nesabotovala klaustrofobička a jedna so strachom z výšok. Hotový dream team. Napriek tomu to moje aktívne seniorky zvládli za tri hodiny, a to sme prešli úplne všetko. Stálo to za to a výhľady boli úchvatné. Aj keď nádhery dávali celému svetu nápisom na tričkách „Turystyka kulturalna“ ostentatívne najavo, ako opovrhujú šutrom, veveričkou a medvedím lajnom, celkom si to užili. Nabudúce dáme Himaláje.

Safari

Dvůr Králové je od Hradce čo by kameňom dohodil. Celý život som si myslel, že sa tam nachádza len jedná obyčajná ZOO. Netušil som, že sa netreba trepať do Afriky, ak chce zdochliak, lenivý aj chodiť, vidieť zverenu priamo z auta. Vlastné auto sme zavrhli, lebo som sa chcel sústrediť na fotenie, a to sa pri šoférovaní nedá. Nasadli sme do vláčika ťahaného traktorom a znudený šofér nás počas hodinovej cesty obohatil množstvom informácií. Tie boli konkrétne obsiahnuté dokopy približne v 20 vetách, asi sa učil od Hemingwaya a Bukowského. Ale zažil som aj horšie, na plavbe na Skadarskom jazere. Sprievodca si najväčšie sympatie získal medzi výkladom, keď zabudol vypnúť mikrofón a hmkal si improvizované melódie. To upokojilo všetky deti s ADHD a dospelých pred ríšou Morfea zachránila len popoludňajšia káva. Žartujem, o nude nemohlo byť ani reči. Samozrejme, že to nebola Afrika, ale aj tak to bol vzrušujúci zážitok. Africká fauna nemala žiadne zábrany a s radosťou interagovala s návštevníkmi. Výnimkou neboli ani levy, kedy nám na vozidle zatiahli mreže, mačičky sa očividne rady zahrajú aj s našincom.

Aj samotná pešia ZOO stála za to a strávili sme v nej celý deň. A pridaná hodnota? Čuduj sa svete, ZOO má vlastný remeselný pivovar, na izbu putovali maxi vzorky z každej zo šiestich fájt.

Ed Sheeran

A prečo sme vlastne zakotvili v Hradci? Nuž, asi pred pol rokom som neuvážene súhlasil s koncertom Eda Sheerana, ktorý sa tam v sobotu konal. Veď prečo nie, poznám zopár jeho hitov a je to sympaťák. Medzitým sa ukázalo, že tých hitov poznám viac, než som si myslel, akurát som o tom nevedel a veru nie sú z môjho súdka. Manželka vie, že neznášam „bim-bam“songy, tanečné podenky verklikované stokrát denne, absentujúce inštrumentálnu zložku. Ľahko ich začujete na komerčných rádiách. Sú ako perzeidy v týchto dňoch – stačí chvíľu pozerať a nejaký sa tam objaví. A Ed popri množstve skutočne výborných vecí vyprodukoval aj kôpku vecí z tejto kategórie. To len na objasnenie môjho hodnotenia. Uvedomujem si, že problém je vo mne, som starý a k tomu viac rocker.

Nebolo prekvapením, že svetová hviezda prvej veľkosti priláka 50 000 divákov za pár hodín. My sme to stihli, rovnako aj švagor Števo s Martinou. Pre ostatných museli pridať ďalší koncert na druhý deň. Hotely v meste zareagovali trhovo a na víkend dvihli ceny niekoľkonásobne a naviac, hneď boli vypredané. Na koncertnú noc sme museli opustiť náš hotel a so švagrovcami sme sa presťahovali do luxusného stanu. Mimochodom, stál viac než náš hotel.

Predskokanom bol istý Calum Scott, ktorý mi nič nehovoril. Vraj od neho musím poznať jeden hit. A na koniec som aj poznal. A musím uznať, že spieval výborne, aj keď jeho tvorba nie je práve „môj šialok kávy“.

Koncert bol výborný, Ed si väčšinou vystačil sám, len pedálmi si spúšťal podmaz. To mi prekážalo najviac, skuptoš je to, kapelu zapojil len pri zopár pesničkách a hneď to bol rozdiel.

Sú chvíle, keď si človek pripadá na nejakom mieste úplne nenáležitý, ba priam stratený. To sa mi stalo pri polke pesničiek, kedy som si ani neškrtol a v živote som ich nepočul. To bude len nejaká vata, pomyslel som si. Z omylu ma rýchlo vyviedol burácajúci dav žien okolo, pomáhajúci Edovi s každučkým veršom. Bolo jasné, že tento hit každý pozná a ja som obyčajný ignorant. Potom tam boli chlapi, ktorí to poznali, iba sa hanbili spievať. A nakoniec som tam sedel ja. Moje ženy poznali väčšinu vecí, švagrovci okrem jednej všetko. Takto vyzerá správny fanúšik.

Každopádne, koncert som si naozaj užil, show bola parádna. Farebné projekcie sa striedali s plameňmi, ktorých bolo viac než na Metallice. Stálo to za to. Organizácia bola v pohode. Akurát jedno zlyhanie by sa našlo. Asi 15 minút po koncerte sa spustila búrka s lejakom. Pri minimálnej viditeľnosti bol veľký problém dostať sa do kempu. Niektoré východy sa zatvorili, dav nás unášal do mesta a nikde žiadny smerovník alebo osoba, ktorá by ukázala smer. Nakoniec sme sa obrovskou okľukou úplne premočení dostali do stanu. Ale bolo to fajn, stan bol obrovský, nafukovacie matrace a stolík, nič nechýbalo, aby sme sa romanticky vyspali a mali ďalší zážitok.

Týmto sa naša česká anabáza skončila a momentálne si užívam nie veľmi horúce leto na chalupe. Blog je už dopísaný a žena mi stále nedoniesla druhý čaj. Musím ju ísť popohnať. Veď už aj na pivo dozrel čas.