Je neskutočné, ako ten čas letí. Už je to 10 rokov, čo sa neuveriteľným spôsobom začala moja spolupráca s Francúzmi. A je aj vskutku nezvyčajné, v akom režime minifirma IAES funguje. Traja spolumajitelia, s ktorými som sa medzičasom stal dobrý kamarát, a šesť programátorov. Nebolo by na tom nič nezvyčajné, keby aspoň dvaja žili v jednom meste. Šiesti Francúzi sú roztrúsení po rôznych kútoch krajiny, jeden býva dokonca v Turecku. Dvaja Slováci, západniar a východniar a jedna Turkyňa z Istanbulu. Napriek tomu spoločne produkujeme jednu z top aplikácií vo svojej triede, ktorú používajú najvýznamnejšie firmy sveta, hlavne toho frankofónneho. Náš soft slúži na výpočet ceny a cenových ponúk veľmi zložitých produktov, stavieb alebo projektov. Ak si chce niekto napríklad kúpiť jadrovú ponorku od Naval Group, zopár stovák ľudí vo firme použije naše QDV, a to im vypľuje výslednú cenu, a samozrejme aj náklady.

Programátori vedia veľmi dobre, ako pracovať distribuovane a pritom efektívne – source control, Teams, Skype, atď. Ale psychohygiena si pýta svoje a aj osobný kontakt je občas potrebný. Vždy sa nám podarilo spraviť stretnutie aspoň raz ročne, ale Covid to všetko stopol. Posledný meeting bol v Turecku v roku 2019 a odvtedy si akosi každý privykol sedieť doma sám.

Tohto roku sa v polovici júna konečne podarilo zorganizovať sedenie v Berlíne. Ja som sa obzvlášť tešil, lebo kolegu, čo u nás robí už dva roky a denne s ním hovorím a zdieľam obrazovku, ale nikdy nezapíname kameru, som mal možnosť zhliadnuť naživo. Moja drahá samozrejme nezabudla podotknúť, prezerajúc si fotky, aký je fešák. A tentokrát sme zavolali aj predajcov. Tí sú veľmi dôležití, lebo náš SW je tak zložitý, že konzultácia a pomoc je absolútne nutná. Predajcovia dlhodobo pracujú so zákazníkmi, nastavujú im parametre, šablóny, programujú im makrá a nám hlásia prípadné problémy. Mnohých poznám z emailov, keď nám oznamovali všelijaké chyby.

Let Košice – Viedeň – Berlín bol čistá odysea. Vo Viedni sme na odlet čakali dve hodiny v lietadle, odkiaľ nás napokon aj tak vypratali a zaplatili hotel v meste. Vraj kvôli počasiu, ale pritom bolo celkom pekne. Až na druhý deň som sa v správach dočítal, že jedno lietadlo pri pristávaní vletelo do krupobitia a bolo hrozivo poškodené. Našťastie sa nikomu nič nestalo.

Akurát som hladný a smädný v nočnej metropole už nenašiel otvorenú reštauráciu. Hľadal som aspoň nejaký automat s Horalkou, nevediac, že vo Východnej ríši si treba pýtať Bergbewohnerin. Zachránil ma turecký kebab s bosnianskym dialektom.

V Berlíne bol jeden deň venovaný vývojárom a druhý predajcom. Poobede prehliadka mesta a pivo. Stretnutie, ako sa patrí. V stredu všetci odišli už ráno, a keďže ja som mal let až večer, pomotal som sa po centre a vybehol aj na slávnu televíznu vežu na Alexanderplatz. Cesta domov prebehla bez problémov. A čo mesto? Berlín sa mi hneď zapáčil, čistý a moderný a aj ceny boli v pohode. Na podrobnú prehliadku zoberiem aj ženu. Mimochodom, tá mohla ísť so mnou, ale ako obyčajne, škola by bez nej spadla, a tak až nabudúce.