Moje putovanie svetom hry Assassin’s Creed nás tentoraz privádza do írskeho Dublinu. Tam, v tej krajine nebezpečných druidov a príšerného jazyka, som v 9. storočí ako viking Eivor robil poriadky v diele Valhalla.

Asi takto by som začal, keby toto so zdvihnutým obočím nečítala moja milovaná manželka. A preto sa vraciam do prozaickejšej reality. Pravdou je, že naša obľúbená kapela Keane tohto roku oslavuje 20-te výročie vydania ich prvého a asi aj najznámejšieho albumu Hopes and Fears. Oznámenie o veľkom celosvetovom turné sa k mojej drahej dostalo okamžite, veď je registrovaná fanúšička. Už po pár hodinách boli koncerty v európskych metropolách vypredané a zopár lístkov zostalo iba v Dubline. Bolo rozhodnuté, najbližší výlet bude do Írska. Jediný nespokojný člen rodiny bola Nina. Presne v deň jej narodenín sa budú fotrovci flákať, kým ona sa bude v Prahe trápiť so zápočtami.

Tu je fotoalbum pre netrpezlivých.

Dublin

Na Dublin sme si dožičili plných päť dní, čo úplne postačuje aj na detailnejšie spoznanie. Mesto s necelými 600 000 obyvateľmi je len o čosi väčšie než Bratislava a v prípade metra sa miestni rozhodli rovnako, že žiadne nebude. Električky a dvojposchodové autobusy stačili na rozvoz miestnych a musím povedať, že my ako turisti sme na nich neboli vôbec odkázaní. Jadro mesta je pekne kompaktné, a ak bývate v centre, čo bol náš prípad, všade sa do 30 minút dostanete aj pešo. Iba raz sme použili električku, keď sa nám nechcelo šliapať 50 minút do pivovaru, ale nazad sme sa už prešli.

Írske počasie by som so stredomorským neporovnával, ale vyslovene škaredo s dažďom a hlavne silným vetrom sme mali iba jeden deň. Zvyšok pobytu bol pekný, dokonca aj slnko sa nám ukázalo. Náš program sme čiastočne plánovali práve podľa predpovedí počasia.

Život v meste sa odohráva pozdĺž rieky Liffey, ktorá v Dublinskom zálive na kraji mesta ústí do mora, a pre nás cezpoľných bola bezpečným orientačným bodom. Cudzinec sa tu skutočne nestratí. Prvý deň sme to po prílete nepreháňali a len sme sa motali okolo centra.

Okrem fotogenických pohľadov sme sa veľmi rýchlo dopátrali k niekoľkým podstatným charakteristikám mesta. Jedna nás potešila, iná už menej.

Guinness

Nie pivo všeobecne, túto vášeň máme aj u nás, ale konkrétne tento dublinský pivovar. Mesto ním doslova dýcha. Aj keď sa v každej krčme ostatné značky snažia zaujať, spomedzi 15 píp je v podniku opotrebovaná práve táto jedna. A nie je to len oblbovák pre cudzincov. Tri štvrtiny domorodcov zvierajú pohár hustého moku kávovej farby. Ani my sme nezaostali a snažili sme sa neprekročiť tri pivečka denne. V tomto je svetoznámy stout nápomocný, chlípe sa ľahučko a našťastie má len 4,3% alkoholu, človekom to nezamáva.

Ceny

Tou nepríjemnejšou vecou sú ceny. Pre našinca predsa len trochu vyššie než inde. Krčmové jedlo, nie v reštaurácii, stálo od 15 eur, skôr ale 20. Obdoba našich obedových menučiek, ktorými devastujeme už aj tak zúboženú slovenskú gastronómiu. Také obyčajné fish and chips stáli napr. 19 eur.

Pivo stálo 7-8 eur, ale v jednom staničnom slintáku, kde nás zaviedla núdza, sme dostali krásne načapovaného za 5,70, no nedaj si ďalšie. Pekných kostolov veľa nemajú a ešte aj tých zopár, no dobre, boli sme len vo sv. Patrikovi, si vypýtali 12 eur. Na to, že sa to tam Michelangelom príliš nehemžilo, trochu neskromné vstupné. Ale čo oči nevidia, veď som platil kartou, srdce nebolí. A sme na dovolenke.

Angličtina až na druhom mieste

Miestni síce hovoria po anglicky, ale na oficiálnych nápisoch je írčina na prvom mieste. Nás fanúšikov Pána prsteňov okamžite zavedie do Stredozeme. Ale ako ťažko sa to číta, ešte horšie sa to vyslovuje. Mali sme možnosť vypočuť si to vo vlaku, keď hlásili stanice. Zvuk a písmo som k sebe priradiť nevedel. Aj nadpis tohto článku je názov Dublinu v škriatkovčine.

Howth

V nedeľu malo byť pekne a bola by škoda trčať v meste. Na Ivanovu radu sme sa vybrali do neďalekého rybárskeho mestečka Howth. Cesta kyvadlovým vláčikom trvala len 27 minút, pričom stanicu sme mali 5 minút od ubytovania. Neoľutovali sme. Božská pohodička ako v Sašiných filmoch od Pilcherovej. Raňajkovali sme rovno v prístave v obchodíkoch s čerstvými rybami a príšerami (ceny nižšie než u nás). Od chlapíka som si pri pulte vypýtal zopár ustríc, ale tie vraj podávajú až od dvanástej.

Čo už. Vybrali sme sa na prechádzku po útesoch okolo polostrova k romantickému majáku. Moja kaviarenská lemra začala frflať pri prvom briežku, vidina toľkej prírody ju mierne desila. Tie výhľady ale stáli za to. Samotný maják bol zamknutý, ale krajina v jeho blízkosti bola prekrásna a v diaľke sa z oparu vynárali komíny Dublinu. Naviac sme neďaleko narazili na prvú krčmu a po rýchlom osviežení sme pokračovali cez malebné mesto nazad do prístavu. V jednom zašitom zálive sa miestni kúpali a mňa to dosť ťahalo za nimi. Dal by som to aj v trenkách, ale nakoniec prevládol hlad a pobrali sme sa na niečo fajné.

Poobede sa prístav zaplnil korzujúcimi rodinkami a v podnikoch bolo plno. Zarezervovali sme si stôl o pol hodiny a išli sa ešte prejsť. Dobre sa stalo, lebo ten hlúčik ľudí pri vode bol podozrivý. Prikradli sme sa k davu a ajhľa, záhada vyriešená. Tri uškatce si doplávali podebatovať s turistami. Tak toto sme naozaj nečakali. Jedlo bolo výborné. Prvýkrát sme ochutnali chowder, bielu krémovú polievku s rybami, mušľami a krevetami. Okamžite sme jej podľahli a nebolo to posledný krát, čo sme si ju dali. Ak si niečo dať v Írsku, tak určite chowder!

Trinity College

Táto slávna dublinská univerzita je nielen stánkom vzdelania, ale aj vychýrenou turistickou atrakciou. Povestná je hlavne jej dlhá knižnica, ktorej klenotom je rukopis z roku 800 – Book of Kells, Kniha z kláštora Kells. Toto exponované miesto si pýta svoju daň a lístky sa na mieste zohnať nedajú. My sme si ich kúpili týždeň vopred, ale bolo to natesno, už bolo len zopár voľných miest. Online je to samozrejme aj lacnejšie, a to platilo o všetkých vstupenkách, ktoré som kupoval vopred.

Dublin nám v ten deň predviedol to najhnusnejšie morské počasie s dažďom a hlavne silným vetrom. To by nás až tak netrápilo, ale mali sme zakúpenú aj prehliadku kampusu. Robia to študenti a veľmi vtipne prevedú návštevníka exteriérmi, ale aj interiérmi školy. Tá hodina v nečase nás zničila. Ale ja som si areál predvídavo nafotil už v prvý deň a môžem frajerovať veselými fotečkami.

Zohriali sme sa až v knižnici. Book of Kells je skutočne umelecké dielo. Každých 6 dní ju otočia na inú stranu, kde vám aj popíšu o čom je a vysvetlia ornamenty.

Knižnica bola takmer prázdna, lebo knihy sú momentálne na liečení. Ale vynahradili to velikáni Írska, medzi nimi aj pár nobelistov, obrovská rotujúca zemeguľa a harfa z 15. storočia. Áno, tá harfa, ktorú má v logu Guinness. A zároveň tá harfa, ktorú má v znaku Írsko. Keďže bol však pán pivovarník prvý, aby sa vyhli súdnym sporom, štátny znak spravili zrkadlovo otočený. A mimochodom, aj jedna nie veľmi drahá letecká spoločnosť, ktorá nás sem priviezla, ju má v logu.

Puby

Z Trinity sme sa v pľušti rýchlo ponáhľali do najbližšej krčmy. Zapadli sme do jednej írečitej (aj vy tu vidíte tú slovnú hračku?) vo vychytenej štvrti Temple Bar. Názov je výstižný, lebo človek sa tam brodí ulicami plnými zákazníkov postávajúcich pred podnikmi s pivom v ruke a zvnútra sa ozývajú miestne ľudovky. Mali sme šťastie, bolo len 15:00 a našli sme útulné miestečko vnútri. Kým priniesli chowder a jahňacinu, zohriali sme sa pivom a whiskey. Zábava už bola v plnom prúde, hlučná živá muzika znemožňovala romantický rozhovor a okolo sediaci ľudia sa pridávali do spevu a tlieskali. Z tohto podniku nás tak rýchlo nedostali.

Všade v Dubline sa platí kartou. V krčmách po každej runde, keďže človek si väčšinou objednáva sám pri bare. Keď som prvýkrát barmanovi oznámil, že budem platiť kartou, pozrel na mňa zhovievavým pohľadom človeka, ktorému práve niekto oznámil, že more je slané. Kopec podnikov a inštitúcií dokonca hotovosť ani neberie. Na každom kroku boli tieto nápisy:

Nuž, nie je to zem zasľúbená pre našich utláčaných provinčných zaprdencov, ktorí si schválili právo na hotovosť do ústavy. Ale zase musím povedať, že niekde sa ma aj opýtali, či cash or card. Terminál ale pri tom otŕčali k môjmu nosu a možnosť, že vytiahnem mešec s dukátmi zjavne neočakávali.

Nechce sa mi z tej krčmy odísť, tak ešte jeden postreh. Slováci sú si s Írmi veľmi podobní, sme jedna krvná skupina, aj čo sa množstva promile týka. Príručka síce píše, že pubová kultúra nie je o ožieraní a miestni vedia, kedy je dosť. Hm. Videli sme tam kadejakých neborákov a našinec sa tam naozaj cítil ako doma.

Koncert

Veľmi sme sa nenalievali, aby sme večer na koncert boli fit. 3Arena bola od nás 15 minút chôdze. Ako správni fanúšikovia, zasadli sme s pivom a kúpeným merchovým tričkom na svoj tretí koncert Keane. Po Budapešti a Prahe bol toto jednoznačne najväčší a asi aj najlepší. Na diaľku sme zagratulovali Nine k 21. narodeninám a vychutnali sme si perfektnú show aj za ňu.

Ukradol som si aj pár sekúnd koncertu:

Pivovar Guinness

V utorok nás čakalo príjemné dopoludnie. Lístky do pivovaru som tiež kúpil v predstihu a priplatil som aj druhé pivo za dobrú cenu. To ani nebolo potrebné, čapáky za podnikové ceny sa dali kúpiť aj na mieste. Čo dodať. Po duševne nenáročnej prehliadke sme zasadli do Gravity baru na streche továrne s úžasným výhľadom na celé mesto. Druhú rundu sme si dali pri obede o poschodie nižšie. Skúsili sme Citra IPA a bola vynikajúca. Od koncernového piva som to naozaj nečakal. Bola to zdraviu prospešná prehliadka, o čom nás presvedčila prezentácia s fontánou, že 95% piva tvorí čistá voda, viď video nižšie.

Katedrály a hrad

Poobede sme boli pripravení aj na duchovnú poživeň. Cestou domov sme míňali Katedrálu sv. Patrika, ktorú sme aj navštívili. Ako dekan na nej pôsobil a má tam aj hrob ďalší slávny Ír Jonathan Swift. Gullivera som čítal asi pred rokom, tak to bola celkom aktuálna zaujímavosť. Dokonca aj môjmu srdcu blízky Mesiáš od Händela mal premiéru v tomto stánku. Christ Church Cathedral sme si obzreli len zvonku, rovnako ako aj dublinský hrad, keďže už bola záverečná.

EPIC

Mnohé múzeá a galérie sú v Dubline zadarmo, ale je jedno prémiové, kde sa oplatí kúpiť lístky vopred. Do EPIC – múzea emigrácie sme sa vybrali posledný deň. Obdobné múzeum by sme mohli otvoriť aj na Slovensku. Aj Slováčisko ako repa tam zistí, že má nejaké írske korene. Expozícia nás previedla cez emigračné vlny, veľký hladomor, slávne osobnosti, až po súčasnosť. Veľmi poučné a inšpiratívne.

Merrion Square

Na námestí Merrion Square sa oplatí zastaviť z viacerých dôvodov. V prvom rade je to učebnicová ukážka georgiánskej architektúry. Ak chcete byť za múdrych, treba si zapamätať, že typickým znakom sú farebné dvere s poloblúkovým oknom nad nimi. V úplne prvom dome na námestí vyrastal Oscar Wilde. Každý člen našej rodiny od neho čo-to prečítal, a preto sme nemohli vynechať návštevu.

Celú plochu námestia vypĺňa zelený park so sochou literárneho génia. Cez cestu je národná galéria a tá je zadarmo. Do záverečnej ostávala ešte hodinka a my sme neodolali. Príjemné predjedlo pred našou poslednou večerou a pintou v Dubline.

Bol to príjemný pobyt, v meste to žilo, návštevu určite odporúčam.