Predtým

Aj keď to tak mnohí asi nevidia, aj ja „chodím“ do práce a hoci sedím doma na zadku, občas robím naozaj veľa. Náš francúzsky tím je malý a vládne v ňom takmer rodinná atmosféra. Sme viac kamaráti než kolegovia a šéfovia. Až donedávna sme boli oproti presile Francúzov a jednej Turkyne dvaja Slováci. Robo od Nitry sa pridal ešte predo mnou a bol skvelý programátor, ktorý mal na starosti často najkomplikovanejšie časti nášho produktu.

Bol tak trochu samotár a tajnostkár, ani na posledné spoločné stretnutia nechodieval. Stále pracoval na svojich úlohách, sem-tam sa posťažoval na bolesti v nohe, ale často s nami nekomunikoval. Preto to bol v lete pre nás šok, skutočná rana z neba, keď nám z jeho emailu prišla stručná správa, že Robo je nevyliečiteľne chorý, už sa nám neozve. Podpísaná rodina. Nakoniec sa nám podarilo kontaktovať manželku (boli rozvedení, ale ostali v dobrom). Rakovina prostaty, ktorá vraj prerástla aj do rakoviny kostí, ho za pár týždňov dostala do terminálneho štádia. S dvomi šéfmi a najbližším kolegom z Francúzska sme ho na začiatku septembra prišli pozrieť do hospicu. Rozlúčiť sa s kamarátom. Bolo to veľmi smutné, neviem, či nás ešte vnímal. Choroba a lieky proti bolesti si vybrali svoju daň.

Jeho smrť nás zastihla ešte v ten istý večer v hoteli…

Nasledujúcu historku by som obyčajne opísal s humorom, ale akosi sa nedá. V kaštieli Mojmírovce nás okolo druhej v noci zobudil buchot na dvere a krik. Horí! Čože? Takto bez alarmu, nikomu sa nechcelo vstať, všetci si mysleli, že nejaký ožran sa vracia z flámu a nemá nič lepšie na práci, než budiť unavené duše. Zápach dymu však nakoniec všetkých prebudil, rýchlo sme sa zbalili a cez zadymené chodby bez svetla sme vybehli von. Nebolo to príjemné. Zhorela elektrocentrála pri bazéne, kde sme si pred pár hodinami smutne štrngli na Roba. Oheň sa našťastie nerozšíril do ostatných častí hotela, ale dym áno. Ráno o šiestej nám dovolili vrátiť sa na izbu a dospať. Potom hotel na pár týždňov zavreli. Ničoho sa nedalo dotknúť, všade bola súvislá vrstva sadzí. Takto vyzerala kúpeľňa.

Už aj tak obrovské množstvo práce, ktoré som mal doteraz, sa stalo neúnosným. Bolo absolútne nutné zohnať nových kolegov. To sa ale ľahšie povie, ako urobí. Pierrick nakoniec z desiatok kandidátov vybral troch príčetných. Pohovory vraj boli desivé, životopisy a realita sa kruto rozchádzali. Sebavedomie ale nechýbalo takmer nikomu. Dôležitým faktorom je pre nás stabilita. Náš softvér je veľmi zložitý a trvá dosť dlho, kým ho človek dôverne spozná. A keď nám taký kolega nakoniec po dvoch rokoch odíde, sú to pre nás stratené mesiace.

Nateraz sme pri všetkej skromnosti vo firme s Pierrickom len my dvaja, ktorí dokážu rozumieť a upravovať jadro nášho kódu. V praxi ide všetko dôležité cezo mňa, alebo to rovno robím ja. Niet divu, že cez pracovné dni som si nevydýchol. Aj preto mi dobre padli víkendy v prírode.

Talin

Jeden z nových kolegov je z Estónska, čo rozhodlo, že najbližší pracovný míting bude koncom novembra v Taline. Stretávame sa takto pravidelne, každý to má rád, keď sa raz za čas vidíme osobne. Máme sa o čom baviť, nových kolegov sme zasväcovali do nášho produktu. Dva dni boli pracovné v hotelovej zasadačke, po večeroch wellness. Tretí deň bol ako vždy spoločenský – prehliadka mesta, jedlo a pitie. Prvýkrát som jedol medvedie mäso, miestnu špecialitu.

Atmosféra v meste bola čarovná, vianočné trhy boli v plnom prúde. Posledný deň som osamel, keďže let som mal až večer. Prešiel som sa do prístavu a po meste, ale nebolo to nič príjemné. Počasie sa zmenilo, namiesto mrazu sa prihnal vietor a dážď. Let domov bol našťastie bez problémov. Môj let sem z Varšavy bol totiž zrušený a letel som po nociach cez Štokholm.

Po pár mesiacoch môžem povedať, že mne práce síce zatiaľ neubudlo, ale estónsky kolega je extrémne šikovný. Ešte jedného takého a bude dobre.