Akcia Lysá

V Prešovskej pivárni, hlboko pod zemou a ďaleko od mobilného signálu, sme sa museli napojiť na miestnu Wi-Fi, lebo nikomu sa nechcelo veriť, že už to budú tri roky, čo sme boli naposledy u Ričiho na Lysej. Ale blog neklame, bolo to v novembri 2019, a odvtedy nás tam pandémia nepustila.

Dohoda vznikla rýchlo a sud piva sa objednal na 11-13. novembra. Ako to už býva, nie každý sa mohol dostaviť, ale bolo nás dosť. Takmer všetci sme dorazili už v piatok, nikto nechcel prísť o hambáče.

S Ričim, narodeninovým oslávencom, sme prišli ako prví, ale nestihli sme ani poriadne zakúriť a ukázal sa Trenki. Ten auto nešanoval a vyviezol sa pekne až ku chate Šport. Menej šťastia mali Ivan a Dávid, ktorých viezol Rašid a on si autíčko rozmaznáva. Neriskoval podvozok na tankodrome a odparkoval parobkov pri dolnej stanici lanovky.

Keď Rašid podvečer dorazil na chatu sám, vypočuli sme si diametrálne odlišné pohľady na cestu hore. Rašidova historka bola pomerne krátka: “Chlapcov som nechal zopár metrov nižšie a ten ostávajúci kúsok som si zabehol. Oni dôjdu každú chvíľu ”. Chvíľa sa natiahla na pomalé pivečko a zvyšok osadenstva sa stále neukazoval.

Po dobrej polhodine sme začuli fučanie a nadávky. Dávid s Ivanom sa vrútili dnu a pohľadom zavraždili svojho šoféra. “Šľapali sme od auta s Rašidom už peknú chvíľu, keď nám povedal, že už sme skoro tam, za zákrutou je len jedna rovinka. Dal nám svoje veci, že ten kúsok mu ich zanesieme a on si trošku zabehá. Tých zákrut bolo ešte neúrekom ale rovinka žiadna. Po pol hodine sme konečne natrafili na chatu ”.

Všetky prekáračky vyriešilo zopár čapákov a hamburgerov. Prežratí a napojení sme odfukovali až do neskorej noci a Riči na svoje obligátne nočné vybehnutie k vysielaču nenašiel žiadneho spoločníka.

Ráno to však bola úplne iná situácia. Také úžasné počasie ako ten víkend sme ešte nezažili. Slniečko, teplo a viditeľnosť až do Poľska. Prechádzke po hrebeni na chatu Čergov neodolal nik. Nedošli sme ani k vysielaču a pohľady, ktoré sa nám naskytli nás uchvátili. Od hradu Kamenica, cez Vysoké Tatry a Tri Koruny v Pieninách až po lyžiarske stredisko u našich severných susedov.

Po hrebeni to bola brnkačka a odmenou bola orosená Plzeň pri chate.

Naspäť tou istou trasou. Akurát v najvyššom bode Riči navrhol, že kto si chce spraviť peknú zachádzku cez dolinu, nech ide s ním, a kto má toho dosť, dôjde po pôvodnej ceste dole kopcom až k našej chate. Trenki, človek znalý života a svojich limitov nezaváhal ani chvíľu a rozhodol sa neriskovať a bez námahy dobehnúť k našej pípe. Až dovtedy mali rovnaký úmysel aj Ivan s Dávidom. Na osudovej križovatke im však musel nejaký čertík šepnúť do ucha, že to dajú aj po dlhšej ceste, a tak sme nechali Trenkiho samotného.

Veď to aj dali.

Cesta bola malebná, míňali sme osamelé dreveničky a opustené lesné cintoríny. Realita však nepustí, Dávid s hrôzou sledoval smerovníky ukazujúce koľko veľa výškových metrov sme zliezli dole. Bolo mu jasné, čo to znamená a že tie metre si bude musieť zase odšliapať hore. A nemýlil sa, finále bolo vskutku impozantné, priamo cez vrstevnice po starom lyžiarskom vleku. Kardiak Ivan to akosi dal, veď ho pri živote udržiaval pestrý mix medikamentov, ale Dávid sa očividne trápil. Chvíľu som mal pocit, že za stromom vidím nedočkavú zubatú, a snáď len tri krkavce nad hlavou ho primäli k životnému výkonu. Na chatu došiel, ale Riči, pôvodca všetkého toho utrpenia, sa nemôže pochváliť, že v ten deň bol jeho dobrý kamarát.

Kvôli pokročilej hodine bol guľáš, čo mal byť na obed, až na večeru. Našťastie nám ostalo kvantum hambáčov a klobás a my sme pri príchode od hladu nepomreli. Trenki musel ísť večer domov. Ale len čo sme dovarili guľášik, prihrmel Pepe – Ričiho a Rašidov kamarát z vysokej. Veselá kopa, po tom, čo nás vysmial aké sme padavky, rozprúdil bujarú debatu a dal si dve pivká. Pred jednou nad ránom fúkol do dregera, ktorý mu k veľkej spokojnosti ukázal nulu, rozlúčil sa s nami a pobral sa domov, vraj má ráno rodinné povinnosti.

Naše ráno nebolo o nič menej krásne než to predošlé. Inverzia nám dala zabudnúť na svet tam dole a my sme si užívali božský pokoj.