The Cure

V Mikulove sme tohto roku mali začať presne tam, kde sme vlani kvôli pokazenému autu skončili. Prvá noc na Morave bola zarezervovaná na 8. júla. Pár dní pred dovolenkou sme však nečakane zmenili program prvého dňa. Stal sa zázrak a do predaja sa dostali ďalšie lístky na The Cure. Tie sa už dávnejšie nedali zohnať a na celú Pohodu sme ísť nechceli. Manželský pár v rokoch potrebuje svoj komfort a bivakovanie v stanoch nás na festivaloch neláka.

Lístky na The Cure nás dostali na Pohodu aspoň na jeden deň. Na letisku v Trenčíne sme zažili skvelú atmosféru a aj ukážku, ako má festival vyzerať. Skvelá organizácia, jedlo, platenie (žiadne blbé náramky s čipmi, ale obyčajné karty), wecká, kultúra a umenie. Všade vôkol samá progresívna čeliadka, teda aspoň podľa našich súdruhov, aj keď neviem, ako sa to malo prejavovať. Každopádne, koncert bol perfektný. Nevedel som, čo kapela predvedie, ale predčili všetky moje očakávania. Počas vystúpenia som si viackrát povedal, že jasné, úplne som zabudol, že aj toto letelo. Nakoniec som poznal dobrú polku skladieb, ak nie viac. A to som si myslel, že viac než päť nedám. Moje ženy vedia, že tá moja je Lullaby: „pavúčiak ma dnes na večeru má”. Bola hneď ako prvá z mnohých prídavkov. Neskutočná šou. A musím pochváliť Robka Kováčovie, stále mu to vynikajúco spieva.

Po koncerte trvalo len hodinu a boli sme z parkoviska preč. O tretej ráno sme zaľahli v Mikulove.

Mikulov

Kto by nemiloval atmosféru tohto mestečka? Pohoda, vínečko, pamiatky. Pred rokom sme sa nedostali na vinársku expozíciu na zámku, lebo sa nikdy nenazbieralo dosť ľudí. Tohto roku to problém nebol a absolvovali sme našu prvú súkromnú prehliadku 101 kubíkového obrieho suda len my dvaja.

Po ľahkom obede sme na okraji mesta kukli Jaskyňu na Turoldu. Malá, ale pekná. A opäť súkromná akcia pre dvoch. Do mesta sme sa vracali do briežka okolo Kozieho hrádku. Toľká námaha si zaslúžila odskok do miestneho remeselného pivovaru. Ale ich produkcia bola len priemerná, asi by mali ostať pri víne a nefušovať do chmeľu.

Lednicko-valtický areál

Na druhý deň konečne trochu akcie. V Ledniciach sme si požičali bicykle a dajho spoznávať oblasť zapísanú v UNESCO. Človek sa neumorí. Rovinka, tieň a na každom kroku zastávka na víno. Letohrádky, zámočky a podobné objekty neposkytli iba vínnu révu ale aj skutočne fotogenické pohľady.

Nemenovaná odporkyňa bicyklovania (neviem si pomôcť, ale východniarska verzia „bicigľovania“ mi pripadá omnoho ľubozvučnejšia) sa takmer bez hromženia dostala „až“ do Valtíc. Zámok sme si prezreli len zvonku. Interiér sme si nechali nabudúce. Ale obed v zámockej reštaurácii bol gurmánskym vrcholom dovolenky. Po druhej strane rybníkov sme sa popoludní dostali nazad do Ledníc. Tie sme mimochodom podrobne obehali pred rokom.

Aby sme pobyt v Mikulove neredukovali len na posedávanie pri víne na námestí, navštívili sme aj miestne sakrálne objekty. Ešte jeden deň by som tam povegetil.

Brno

Ostávame na Morave. V Brne sme okamžite zamierili pod zem. Využili sme, že Nina nie je s nami. Tá, ako správna biologička sa desí vecí ako kostičky, kadávery, cintoríny a veci s tým súvisiace. Kostnica bola fajn, aj keď trochu malá. Údajne je druhá najväčšia v Európe, ale v tej najväčšej v Paríži sme sa teda motali násobne dlhšie. Mňa preto viac fascinovala povala Kostola sv. Jakuba. Tá bola obrovská, s premietaním a pekným nasvietením.

V Brne som bol predtým iba raz, a to keď mala Nina prijímačky na vysokú. Pamätám si, že ma ohúrilo množstvo remeselných pivární s bohatou ponukou aleov. Prvá večera v centre mesta preto nemohla byť inde, než v jednom z nich. Okamžite sme so ženou vyselektovali zopár, a tie sme si potom kupovali aj na izbu, keby pred spaním udreli smädy. A bolo treba zapiť aj úspešný presun na ubytovanie. Bývali sme takmer v centre, v modernej novostavbe s terasou. Ale celá ulica Cejl… Saša mala mierne obavy. Postávajúce hlučné hlúčiky po chodníkoch, odpadky a cigánska muzika z okien. Miestny Bronx, ale domorodci boli nakoniec v pohode.

Mimochodom, svet je skutočne malý. Uprostred námestia na nás zakýval usmiaty Tibčo. Boli s celou rodinou, oslavovali promócie najstaršej dcéry, ktorá v Brne študuje a žije. Nestihli sme dlhšie sadnúť, aspoň sme na chvíľu rozšírili obrovskú slovenskú diaspóru v meste.

Deň na Brnianskej priehrade bol ako naschvál najchladnejší z celej dovolenky. Ale občas vyšlo aj slnko. Sadli sme na loď a odviezli sme sa na hrad Veveří. Príjemný deň.

Macocha

Vlastne až teraz sme pokračovali tam, kde sme pred rokom skončili. Vtedy sme sa vybrali z Mikulova do Macochy, ale auto bolo proti. Nové auto je menej trucovité a voči Moravskému krasu nemalo žiadne námietky. Doobeda došla Nina vlakom z Prahy a pridala sa k rodinnej dovolenke.

Cesta do krasu bola zarúbaná aj tentokrát. Vážna nehoda tesne pred cieľom upchala cestu a stvrdli sme v hodinovej kolóne. Prehliadku jaskyne s loďou si treba objednať dostatočne vopred a na konkrétny čas. Ten náš sa nezastaviteľne blížil a už sa zdalo, že to nestihneme. Otočil som sa v kolóne nazad a alternatívnou 20 km okľukou sme sa konečne dostali do Skalního mlýna. K Punkevní jaskyni sme sa dostali načas. Prvá časť prehliadky až po koniec jaskyne prebiehala po vlastných. Na konci sme sa ocitli na dne priepasti Macocha. Dychberúci prírodný útvar. Nazad nás po rieke Punkva odviezli člny a mali sme to aj s vtipným výkladom.

Radosť nás prešla, keď sme šliapali na vrch priepasti. Ale nebolo to nič strašné, len nejakých 138 výškových metrov. To bolo asi maximum, aké sa dá s mojimi ženami v turistike dosiahnuť.

Odmena prišla večer v centre Brna v pivárni, kde sme boli už pred rokmi s Ninou. Ponuka IPA a jedla bolo uspokojujúca a čakalo nás aj prekvapenie. Konal sa tam miestny pub kvíz. Škoda, že sme to nevedeli skôr. Zúčastnili sme sa ho aspoň pasívne a nedopadli by sme vôbec zle.

Staré mesto

Pokračovalo sa turistikou mestskou. Katedrálou sa to začalo. Symbol mesta – drak – visel v podchode starej radnice. Vypchatý 400 ročný krokodíl sa delí o pár minút slávy s ďalším znakom – kolesom. Súvisiace legendy si musíte vygúgliť. Nová radnica bola posledná, kým sme začali stúpať k pevnosti.

Špilberk

Hrad na kopci nad mestom prišiel na rad popoludní. Určite odporúčam prehliadku interiéru, aspoň základnú s väzenskými celami. Ženy trhalo, lebo večer tam malo byť predstavenie Shakespeara a ešte zopár miest bolo voľných. Musel som ich hamovať, inak by si denný program narvali až do strhania. Ako náhrada im stačil aj pohľad na najvyššiu budovu v Česku.

Vodojemy

V pevnosti by sme ešte vedeli stráviť aspoň o hodinku viac, ale mali sme zakúpený ďalší program. Na neďalekom Žlutom kopci nás čakala prehliadka podzemných vodojemov. Pozor, vodojem v menšom je aj priamo na Špilberku, ale toto je iná káva. Staré vodojemy sprístupnili len pred dvomi rokmi a musím povedať, že to má ambíciu stať sa jednou z hlavných atrakcií mesta. Prišli na to aj chlapci z Hollywoodu. Toto určite treba vidieť. Obrovské cisterny staré stopäťdesiat rokov boli naozaj ako z filmu a fotili sa samé. Jednoznačne odporúčam prehliadku s výkladom, ten bol zaujímavý aj vtipný. Treba objednať vopred online, išlo to ako teplé rožky. Zopár menej šťastných návštevníkov bez sprievodcu to okolo nás prešlo za pár minút. My sme tam strávili hodinu a mali sme aj svetelnú šou. Pre mňa vrchol dňa.

Najkratšia divadelná hra

Obsadenie: kuchár, prevádzkár, matka, dcéra, otec

Dejstvo prvé

Rušný podnik v centre mesta, pred niekoľkými týždňami. Prevádzkár a kuchár, Slovák a Vietnamec, sedia po šichte pri jednom orosenom a dumajú, ako by ozvláštnili ponukovú kartu. Napadlo im ako dobrá vec, uviesť tam pikošky o meste.

Kuchár: Ja sa tu nevyznám, okrem našej krčmy a stanice tu nič nepoznám.

Prevádzkár: Ani ja. Ale tu hneď na námestí majú ten svoj moderný orloj. Všetko, čo vyzerá ako falus budí dôveru. Napíšme tam, že dotknutie prináša šťastie.

Kuchár: Super nápad. Tu za rohom som videl nejakého maníka na koni. Dajme, že kto sa nepostaví medzi jeho nohy, akoby v Brne ani nebol.

Prevádzkár: To bude Jošt. Píšem si ho. Ale sa nám to rozbehlo. Ostaneme pri tých sochách. Na Zelním trhu je istá vyziablina, čo vyzerá jak Monty Burns zo Simpsonovcov. Keď sa budem vracať na slobodáreň, kuknem, čo je tam napísané.

Kuchár: Akurát googlim, že najmenšia socha v meste je kdesi na hodinách, a že tu hneď na sv. Jakubovi jeden ukazuje holú riť, pričom v skutočnosti oblapuje holú babu. To keď tam dáme, budeme mať najcoolovejšie menu v okrese.

Dopíjajú piate pivo, zamknú podnik a odchádzajú domov.

Dejstvo druhé

Rodina v tom istom podniku, súčasnosť.

Otec: Na to, že sme dnes pobehali celé Brno, ešte aj pod zemou sme sa motali a ani voda v tých vodojemoch nebola, zaslúžil by som si teda lepšie pivo. To ich Starobrno ma nepresvedčilo.

Matka: Jéj, tu majú v menu články o zaujímavostiach mesta. Skontrolujem, či sme tu videli všetko, čo sme mali.

Otec: Čítaj, čítaj. Len si pohni, druhý polčas chcem vidieť na izbe, tu blbo vidím, pivo priemerné a naviac každý tu fandí Španielom.

Dejstvo tretie

Rodina na Zelním trhu.

Matka: Odkladá mobil do kabelky. No vidíš drahý, to už bola fakt posledná. Toho malého Mozarta som si tu predtým ani nevšimla. A ešte aj stihneš koniec zápasu, Frantíci dnes aj tak hrali naprd.

Dcéra: Súhlasne pritakáva: určite by ťa mrzelo, keby si všetky tie sochy nevidel.

Otec: Vy dve ochechule vždy držíte spolu. Bolia ma nohy. Geo Tracker v mobile mi ukazuje, že sme dnes nabehali 23,6 km. Ešteže si o pár minút konečne sadnem a v izbe si otvorím jedno remeselné.

Opona padá.

Vila Tugendhat

Čerešnička na torte prišla v posledný deň v Brne. Prípravu sme nepodcenili, lístky je nutné kúpiť týždne vopred. Funkcionalistická vila Tugendhat je klenotom mesta a aj dnes šokuje svojou modernosťou. Nebudem tu duplikovať výklad, ale minimalizmus, vzdušnosť, funkčnosť a luxus inšpirujú dodnes. Len samotná ónyxova stena, ktorá prepúšťa svetlo, stála rozprávkový majetok (no fotke dole pri kreslách). Už samotný začiatok prehliadky bol nevšedný. Namiesto návlekov na nohy nám mašinka navarila ochrannú fóliu.

Ten dom treba naozaj vidieť. Aj ja chcem také, to bol častý povzdych návštevníkov. Mladej Gréte Tugendhatovej dal bohatý tatko ako svadobný dar bianco šek na nové bývanie. Ako správna žena mu rýchlo dala zistiť, že sa možno trochu unáhlil. Ale vďaka tomu vznikol v roku 1930 tento nádherný dom. Len pár metrov nad domom jej rodičov, tiež slávnou Vilou Löw-Beer.

Bratislava

Pred odchodom z mesta sme ešte Saške ukázali študentské mestečko, kde sme boli pred pár rokmi na prijímačky. Ak by Nina nedala prednosť Prahe, bývala by v tomto parádnom modernom kampuse.

Kultúrna úderka sa presunula do Blavy. Ak by existovali majstrovstvá sveta v kupovaní lístkov do divadla, moje blaženy by nemali konkurenciu. Sú schopné nájsť posledné miesto na poslednom predstavení, zorganizovať sa, kúpiť vlak, alebo zlanáriť na odvoz muža, vybaviť ubytovanie a potom ešte pol roka po tom vzdychať, aký je ten Koleník fešák aj keď je na druhom brehu. Neprekvapuje preto, že posledné predstavenie Letných shakespearovských slávností na hrade zavŕšilo našu dovolenku.

Najprv však povinná jazda, Danubiana. Bol som hladný, neužil som si to. Vždy som si myslel, že trpieť má umelec pri tvorbe, nie divák pri prehliadke. Všetko napravilo až jahňacie v pivovare Dock 7. A preto večer prebehol nadmieru dobre. Veľa kriku pre nič, to ja dobre poznám z domu, ale od Shakespeara je to predsa len lepšie. Skvelé predstavenie, skvelá bodka.