Začalo to ako každoročná stretávka na Ričiho chate na Lysej. Dôvodov veľa netreba, ale aby sa nepovedalo, domáci pán mal narodeniny a našlo by sa aj zopár iných oslávencov, len tí sa akosi nedostavili.

Ako prví sa do lesa dostali cez piatkovú zápchu Riči, Dávid, ja a v kolektíve veľmi obľúbený sud piva. 30L Štamgasta zaňuchal Matúš, ktorí je síce vinár, ale nakoniec ako vždy posedel pri pivečku. Chlapec sa dobre oženil, manželku s dcérou nechal u svokry v Bardejove a chata sa mu akosi náhodou pritrafila na pol ceste. Auto zaparkoval ako vždy dole pri chate Lysanka, kde ho v okne sledoval miestny Norman Bates. Strážca roky zatvorenej chaty mal asi hodinu na to, aby si pripravil motorovú pílu a zvesil sekeru, lenže keď došli zvyšní chlopi, menovite Rašid, Tomi a Trenki, zmohol sa len na verbálny útok, že čo robia na súkromnom pozemku. Po neurčitej odpovedi zaliezol dnu brúsiť nože, parobci sa dotrepali hore a naša akcia sa mohla začať.

Pivko, hambáče a obligátna vychádzka do tmy ku vysielaču, v skratke opísaný prvý večer. Trenkimu jeho super mega chytré hodinky natočili EKG, zmeralli pulz a usúdili, že 400 spálených kalórií, ktoré vyskočia v manželkinom mobile, sú dobrou motiváciou, aby sa na kopčok pobral s nami. Aj tak bolo. Keď sme sa pri návrate vynorili z nočnej hmly, pivečká už boli narichtované. Výborne sme posedeli do rána.

Na druhý deň musel ísť Matúš domov, ale zvyšok ostal. Kým sa Peťa Vlhová pripravovala na druhé kolo, nahádzali sme do kotlíka kúsky teliatka, olivy, víno a paradajky. Výber strážcu ohňa sa zredukoval na Rašida. Tomi bol ešte v spánkovom polčase a my ostatní sme sa vybrali na prechádzku na chatu Čergov. Prečo nie, slniečko krásne svietilo, akurát nie u nás.

V pol ceste zavelil Dávid na návrat a tak sme už o jednej zastihli vstávajúceho Tomiho a uvarené ragú, ktoré roky nazývam Grécky guľáš. Bolo vynikajúce.

Ku všeobecnej pohode prispieval DJ Riči, ktorý z dávnej minulosti vyhrabal staré metalové kazety, väčšinou poľské “originálky”. Tie zažili aj lepšie časy a mi veru tiež, keď ťahali, až to uši drásalo. Domáci pán sa však nedal odradiť a len čo Peťa spadla, spustil nekonečný kolotoč miestami nerozpoznateľného paškvilu. A ako sa zabáva intelektuálna elita v strednom veku?

Začali sme zľahka s Dobble. Potom sme pritvrdili s Čiernym Petrom. Pri blafovaní a pokerových ksichtoch sme vydržali prekvapivo dlho. A nakoniec sme naše pivom chladené mozgy zabavili fantasy hrou King of Tokyo. Vesmírny tučniak, Giga Zaur, Kraken a iné indivíduá sa do seba pustili s plnou vervou. Trenki, alias Cyber Kitty, sa hru snažil od začiatku sabotovať hromadnou samovraždou, ale neprečítal si poriadne kartičky a tak to skončilo len samovraždou vlastnou. Spoluhráči mu však neostali nič dlžní a v štýle po nás potopa sa držali stratégie “pohluš, čo to dá a dúfaj, že ich o jeden život prežiješ”. A neprežil nikto. Až pri poslednej hre sa ukázala nutnosť trochu aj rozmýšľať, čo malo za následok, že konca hry sa dožili až traja hráči. Veď to človeku aj vyhladne.

Tento problém sme rýchlo vyriešili, hoc sa nám minuli žemle a museli sme improvizovať s bagetami. K tomu zopár pozáručných pochutín, pohoda jak z večerníčka.

Tesne pred spaním nám došiel sud, perfektne načasované. Ráno sme dojedli, čo ostalo, pochlípali za kalíšok whisky (kto mohol) a popočúvali omšu v rádiu. Pri tej príležitosti jediný znaboh v kolektíve, Trenki, podotkol, že práve končí cirkevný rok, nuž som si s ním štrngol na toho Silvestra.

Už len nenápadne prekĺznuť popri Normanovi, skontrolovať, či nepoškriabal auto a hajde domov! Teším sa na ďalšie stretnutie!