Už je to presne týždeň, ale mal som neobvykle veľa pracovných povinností, aby som zreferoval o našej túre. Prekrásny september sa mal skončiť v polovici minulého týždňa a to nás popohnalo, aby sme v utorok vybehli na čerstvý vzduch. Ráno o 4:30 sme s Ričim vybehli z Prešova a pred siedmou sme už šliapali asfaltku v Roháčoch v Západných Tatrách. V pláne bola časť hrebeňa a dôveryhodné zdroje uvádzali čistý čas 9:30, nuž sme to poňali pekne rezko.

Naša trasa: parkovisko pod Spálenou – Roháčsky vodopád – Baníkovské sedlo – Baníkov – Hrubá kopa – Tri kopy – Smutné sedlo – Smutná dolina –  Roháčske plesá – Ťatliakovo jazero – parkovisko. Tučným je vyznačený samotný hrebeň.

Niet čo písať, luxusné počasie a prvé takmer tri hodiny do kopca až po Baníkov Tatry patrili iba nám, nestretli sme živej duše. Okolo vodopádu a kľukatým chodníčkom až do Baníkovského sedla to bol dosť zaberák, ale tých tisíc výškových metrov sa musí nejako zdolať.

Na hrebeni sa už toľko nestúpalo, vynahradzovali to občasné exponované úseky s reťazami. Spočiatku to bolo trochu nepríjemné a môj mozog produkoval trasľavé pocity, keď som visel na strmom zráze. Po pár minútach si našťastie uvedomil, že takýto prístup mu k vysokému veku nepomôže, upokojil sa a bolo dobre, ba priam výborne. Nie je to trasa pre deti, ale dá sa. A niekde sme si zase vykračovali ako po promenáde. Človek len závidel, že Liptovská Mara pod nami na jednej strane a Oravská priehrada na druhej sú tak ďaleko, deň ako stvorený na kúpanie. A v plesách sa nedá, hoci…

Na Baníkove bol krásny výhľad, spravil som tam pohyblivú panorámu s popismi štítov, kliknite.

Hrebeň sme prešli bez problémov a v Smutnom sedle sme boli tri hodiny pred plánom. Odvtedy to už išlo iba dole kopcom. Cez Smutnú dolinu sme odbehli k plesám a dali sme si tam obed. Ľudí pribudlo, väčšina z nich končila túru zdola práve tu. Ani partii zrejme podgurážených mladíkov sa vyššie nechcelo, ba aj pri výstupe na plesá sa poriadne zapotili. Svedčil o tom hlavne jeden z nich, ktorý sa priamo pred očami ostatných turistov vôbec nerozpakoval, stiahol gate a kým si kačky naokolo uvedomili, čo sa deje, už plával medzi nimi.

Dole na Ťatliakovej chate pri rovnomennom jazere sme dali pivo a o druhej poobede sme odchádzali domov.

Bola to úžasná túra a keď bude čas, prejdeme aj zvyšné dva úseky hrebeňa.