Litva

O našej plánovanej ceste do Pobaltia sme síce rozprávali mesiace, ale myšlienka nakoniec vyšumela do zabudnutia. Dosť sme toho pobehali po Čechách, študentka mala svoje povinnosti, a hlavne sa nám absolútne nechcelo nič plánovať a organizovať. A tešili sme sa na chalupu. Hlavne kvôli horúčavám, ktoré už zopár týždňov sužovali celú Európu.

Poviem ale rovno, nedalo mi. Zapol som Gemini, a ten mi za pár sekúnd pripravil parádny program na deväť dní. Len toľko sme už mali k dispozícii. Aj preto som usúdil, že za tak krátko všetky tri krajiny nestihneme a radšej to dáme po jednej. Pekne poporiadku, najbližšia je Litva.

Cesta do Vilniusu trvá 12 hodín, čo ja nie som ochotný a zrejme ani schopný dať v jednom kuse. Vyrazili sme preto deň vopred popoludní, aby sme si nadbehli a noc strávili v poľskom Lubline. Takže 24 hodín po rozhodnutí, že sa vôbec niekam ide, sme si dávali večeru na historickom námestí nášho obľúbeného mesta.

Z Lublinu sme sa do Vilniusu dostali v podvečer, akurát na jedno remeselné v pivárni hneď pod naším bývaním v úplnom centre mesta. Cesty boli v pohode, v Poľsku sa za diaľnice až na výnimky neplatí a v Litve to majú osobné autá zadarmo. O výdavok menej.

Trakai

Len kúsok za mestom sa nachádza rozprávkový vodný hrad Trakai v rovnomennom mestečku. Tam sme náš pobyt začali. A hneď sme aj spoznali hlavný rozdiel medzi Litvou a Poľskom – takmer nikde nie sú davy národa a všade je to pre turistu veľmi príjemné. Nezabúdajme, že sme tam boli vo vrcholiacej letnej sezóne. Hrad a celá jazerná oblasť sú skutočne malebné, ideálne na poldňový výlet.

Ak som písal o úteku pred horúčavami, tak ten sa nám dokonale vydaril. Teploty nepresahovali 23 °C a dažde sa nám až na drobné prehánky vyhýbali. Ideálne počasie na mestskú turistiku. Človek ani nemá pocit, že je uprostred leta. Na konci sme sa už tešili na teplo domova, a to doslovne.

Vilnius

Vilnius je príjemné mesto s kopou pamiatok. Tie sú našťastie roztrúsené blízko seba v okolí centra. Na ich prehliadku nám postačoval zvyšok dňa. Netreba zabúdať, že na severe sa stmieva o čosi neskôr a dobre fotiť sa dá dlhšie.

Začali sme areálom univerzity, kde sa nachádza Kostol svätých Jána Krstiteľa a Jána apoštola a evanjelistu s hrobom Mickiewicza a vysokou vežou. Adam Mickiewicz bol poľský básnik, ale otázka jeho národnosti je úzko spojená s komplikovanou históriou strednej a východnej Európy, kvôli ktorej ho za svojho národného hrdinu považujú Poliaci, Litovčania aj Bielorusi. So sochou tohto básnika mám spojenú jednu veselú historku, ale ženy mi ju kategoricky zakázali zverejniť. Vraj si z nich už aj tak uťahujem dosť.

Kto sa nebojí fyziky, môže si vo veži vyskúšať Foucaultovo kyvadlo (áno, Zem sa skutočne točí a nie je plochá). Ešte lepšie je si z jej vrchu poobzerať celé mesto. A dá sa ušetriť aj na vstupnom, pani s lístkami priradila Nine vek 12 rokov. Už si na to úbožiatko zvyklo, výškový hendikep treba zúžitkovať.

Okolo prezidentského paláca pokračujeme ku Katedrále sv. Stanislava.

Kávu sme si dali v parku. Musím smutne konštatovať, že rozmaznaný kávičkár má v Litve ťažký život. Len nám to potvrdzuje poznanie, ktoré sme na doterajších cestách nadobudli, že Slovensko je kávová veľmoc. Jednoznačne, ak prihliadame na počet pražiarní a kaviarní s výberovou kávou. U nás ich nájdeme aj v malých mestečkách. V Litve to bola rarita a všade len priemyselné talianske prepražené „uhlie“. Našťastie, pivo na tom bolo omnoho lepšie.

Ďalšou zastávkou bol Hradný vrch. Zvláštny kopec uprostred mesta a na ňom dominantná Gediminasova veža. Krásny výhľad na mesto je zadarmo, odporúčam.

Cestou dole k rieke sme míňali kostol „do dlane“. Tento neskorogotický architektonický skvost zo 16. storočia je známy legendou spojenou s Napoleonom Bonapartom. Keď cisár počas svojho ťaženia v roku 1812 prechádzal cez Vilnius a uvidel tento fascinujúci tehlový kostol, bol jeho krásou natoľko očarený, že vyhlásil: „Keby som mohol, preniesol by som ho na svojej dlani domov do Paríža“.

Republika Užupis

Samozvaná recesisticko-umelecká republika Užupis, ležiaca v štvrti pri rieke, je bohémskym centrom mesta. Má svojho vlastného prezidenta, ústavu aj pasovú kontrolu. Ale aj množstvo galérií a street artu.

Vybrané a najznámejšie články ústavy:

  1. Každý má právo žiť vedľa rieky Vilnelė a Vilnelė má právo tiecť vedľa človeka.
  2. Každý má právo na teplú vodu, kúrenie v zime a škridlovú strechu.
  3. Každý má právo zomrieť, ale nie je to jeho povinnosť.
  4. Každý má právo robiť chyby.
  5. Každý má právo byť jedinečný.
  6. Každý má právo milovať.
  7. Každý má právo nebyť milovaný, ale nie bezpodmienečne.
  8. Každý má právo byť nevýznamný a neznámy.
  9. Každý má právo leňošiť alebo nerobiť nič.
  10. Každý má právo milovať mačku a starať sa o ňu.
  11. Každý má právo starať sa o psa, kým jeden z nich nezomrie.
  12. Pes má právo byť psom.
  13. Mačka nie je povinná milovať svojho pána, ale v ťažkých chvíľach mu musí pomôcť.
  14. Každý má právo občas nevedieť o svojich povinnostiach.
  15. Každý má právo pochybovať, ale nie je to povinnosť.
  16. Každý má právo byť šťastný.
  17. Každý má právo byť nešťastný.
  18. Každý má právo uvedomiť si svoju bezvýznamnosť a veľkosť.
  19. Nikto nemôže zdieľať to, čo nevlastní.
  20. Každý má právo byť nezávislý.
  21. Každý má právo nemať žiadne práva.
  22. Každý má právo nebáť sa.

Symbolom štvrte sa stala socha anjela s trúbou. A hneď pod trúbou sa dá dobre strúbiť z miestneho aj nemiestneho piva. Pivo majú v Litve fakt dobré, ale má jednu nepríjemnú vlastnosť. Ani v najväčšom zapadákove nestálo pod 5 eur. V mestách bežne 6–7 eur. Vedel som, že Litovci majú vyššiu životnú úroveň, ale že až takú ako v Dubline?

Ešte jedna zaujímavosť, keď už sme v tej krčme. Väčšina podnikov v krajine má spoločné wecká. To moje bábiky pochopiteľne niesli ťažko, veď poznáme chlapov a ich maniere. Niet preto divu, že na nás striehli takéto odporúčania:

Vilnius

Národný park Aukštaitija

Do Kaunasu je to len hodina a pol jazdy autom. Príjemná zachádzka do prírody neublíži. Zamierili sme do NP Aukštaitija, pokojnej zalesnenej oblasti v okolí jazier. Centrum je v dedine Palūšė, kde sme aj začali.

Skutočne neviem, čo sa deje na 54. rovnobežke. Možno sa na nej otvorili brány do iných svetov (už mesiac pozerám Stranger Things, tak mi z toho hrabe), alebo Rusi z neďalekého Kaliningradu púšťajú do vzduchu nejaký sajrajt. Každopádne, na sever od nej sa davy turistov vyparili. Stretli sme len zopár ľudí, aj to hlavne miestnych. Dokonalá idylka.

Počasie je vec značne subjektívna. Kým ja som si užil prekvapivo teplú vodu, Nina sa chystala na polárnu výpravu. V skutočnosti sa len obrnila proti komárom.

Cez hory a doly, vlastne iba doly, sme sa odviezli k starému vodnému mlynu a na vychytenú vyhliadku. Ja by som v tej prírode ostal aj celý týždeň.

Kaunas

V tomto bývalom hlavnom meste som pred rokmi strávil iba zopár hodín. Tohto roku sme to napravili a dopriali si celý deň. Od hlavnej promenády sme sa dostali na Radničné námestie. Tam som si po dlhej dobe nafotil interaktívnu panorámu. Po povinnej zastávke pri hrade sme došli až k sútoku dvoch riek a do večera sme nasávali atmosféru mesta.

Palanga

Nuž, áno, aj v Litve vie byť plno. Miestne Zakopane, letovisko Palanga na brehu Baltského mora, je toho dôkazom. Na pobreží jantáru sme ostali tri noci. Mesto žilo, piesočné pláže lákali na polihovanie a more ušlo. Dokonca sme vystihli najteplejší deň v mesiaci, neuveriteľných 26 °C. Ale pekne slnečno bolo celý čas. Tisíce návštevníkov sa večer korzovali na 450 m dlhom drevenom móle. Každý tam chcel zažiť ten svoj západ slnka. A potom už len nájsť miesto v preplnených podnikoch s tanečnou zábavou. Normálna dovolenka pri mori.

Kuršská kosa

Palanga sa nachádza neďaleko mesta Klaipėda a slávnej Kuršskej kosy. Doteraz sme mali skúsenosť s Helskou kosou pri Gdaňsku, ale táto je slávnejšia. Kosa je dlhočizný piesočný polostrov v tvare vercajgu, čo nosí smrtka, odkiaľ dostal svoj názov. V najužšom mieste má šírku len 380 metrov.

Jeden deň na pláži sme vymenili za deň na tomto unikátnom mieste. Pôvodne sme tu chceli bývať, ale všetko bolo obsadené a veľmi drahé. Polostrov je s pevninou spojený len na ruskej strane. Z Klaipedy nás naň dostal 5-minútový trajekt.

Začali sme hneď pri ruských hraniciach v dedinke Nida. Maják je najlepšie miesto na pozorovanie takmer celej kosy. V diaľke vidno Rusko, neďalekú piesočnú dunu, vpravo a vľavo more a vpredu a vzadu len úzky pás zeme.

Duna Parnidis

Z majáka sme videli, kadiaľ sa dostaneme k slávnej dune Parnidis. Po jej okrajoch sa nesmie chodiť, aby sa nenarušili a aby sa duna nezväčšovala. Aj bez toho už pohltila celú dedinu. Ale inak to bol veľký zážitok. Kto z vás sa prechádzal po Sahare na severe Európy?

Pokračovali sme smerom na sever.

„Budem brúk, budeš brúk, bude brúk.
Budeme brúci, budete brúci, budú brúci.“

Takto kedysi vyčasoval názov najslávnejšieho Mannovho románu Julo Satinský. Thomas Mann mal na polostrove v tridsiatych rokoch víkendový dom, veď bol súčasťou Pruska. Dnes je z neho múzeum. Mal som nárok si ho pozrieť, zopár jeho diel som prečítal.

Neďaleký Vrch bosoriek je vlastne lesopark, cestička lemovaná strašidelnými sochami. Celá kosa je naozaj príjemné miesto aj na dlhšiu dovolenku.

Klaipėda

Posledný deň v Litve sme si vyhradili pre veľké prístavné mesto Klaipėda. Dýchala z neho slávna kupecká história. Moje krásavice sa zase zadýchali pri naháňaní sôch. Poslednou z nich bol duch vychádzajúci na mólo.

Jedlo

Kým úplne opustím Litvu, spomeniem čosi o jej kuchyni. Začnem ich najslávnejšou studenou polievkou z cvikly, šaltibarščiai (studený boršč). Poznáme to z Poľska ako chlodnik litewsky a nevedeli sme sa jej nabažiť. Dali sme si ju takmer každý deň. Obrovské pirohy plnené mletým mäsom a posypané slaninou sa volajú Cepelinai, lebo pripomínajú vzducholoď.

Na uliciach kúpite údené a sušené ryby a morské plody. Príliš neskoro som objavil tento klenot. Stihol som už len chobotničku. A samozrejme moderná kuchyňa sa nenechala zahanbiť. Hladom sme nepomreli.

Poľsko

Aj cestu domov sme si predelili zastávkou u našich severných susedov.

Národný park Wigry

Prenocovali sme v Suwalkach, aby sme na druhý deň navštívili NP Wigry. Opäť jazerá a lesy. A Poliaci zrejme zutekali na Mazury alebo do Tatier, lebo tam nebolo plno. V obci Wigry je uprostred jazera prekrásny kamaldulský kláštor.

Białystok

Poslednú noc sme strávili v Bialystoku. Pre mňa prekvapenie. Pekné historické mesto. Kým sa úplne zotmelo, stihli sme si pozrieť aspoň centrum. V Paláci Branických som si nafotil ďalšiu panorámu. A na hlavnom námestí sme natrafili na skvelý remeselný pivovar. Najlepšia bodka za celou dovolenkou.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *