Dátum narodenín ani menín sa za posledné roky nikomu z partie nezmenil, až sa to opäť naakumulovalo na našu chalupu. Minulý piatok sme dali stretko štyria oslávenci – Rašid, Dávid, Tóno a ja a k tomu Miňo a Tomi. Partnerská partia zatiaľ v oklieštenej podobe popíjala vo Viedni, a ešte bude, akosi sa nám to však nedarí skombinovať dokopy. Na prasiatko to nebolo, ale 30L sud piva, 11L guľášu a zopár urfa kebabov sa strovilo.

Kým sme v piatok večer kládli oheň a šúľali mäso, Rašid si na moju radu odbehol do Plavnice na in-line korčule. Je to dobrý kamarát, spravil to, na čo som sa ja odhodlával dva roky. A zistil, že je to tam dosť na prd, musel to skúsiť až do vedľajšieho valala, a ja sa už nemusím namáhať probovať. To nič, kebab a pivo spravili náladu aj bez toho.

Neviem ako vy, ale ja som Sedmu už takmer zabudol hrať. Napriek tomu sme ju mastili do druhej rána. Pôvodne bola v pláne hra, ktorej názov do blogu uviesť nemôžem, ale väčšina sa akosi zhodla, že túto kombinačnú mašinériu by sme zrejme nezvládli.

U nás v divočine sa spí dobre a raňajky boli značne neskoré. Rašid mal plno energie urobiť Waldorf šalát a my sme medzitým nakrájali mäso na guľáš. V poraňajkovej zdravotnej eufórii sme sa vydali na vodu a huby do Ľubovnianskych kúpeľov. Voda sa podarila, ale na huby sme sa vykašľali. S Rašom sme zhodnotili, že nový cyklochodník do Novej Ľubovne, nie je vôbec taký strmý, ako som tvrdil a Miňo s Dávidom si “s radosťou” pozrú náučný chodník, zatiaľ čo my pojazdíme na kolieskach. Obuli sme korčule a s plným elánom sme vyštartovali… Po prvú zákrutu, kde sa ukázalo, že chodník je naozaj fest strmý. Zmenili sme trasu a dali sme dve kolá po ceste dole k plničke. Dobre bolo. Chlopi sa zatiaľ na chodníku poučili o vejmutovkách a našli aj štyri hríbiky.

Po návrate sa počas varenia guľášu šiklo zopár pollitrov. Čo budem hovoriť, vydaril sa parádne. Musel zavoňať až hen do Košíc, lebo len čo sa začalo servírovať, zjavili sa Tomi s Tonom. Niekto si to vie načasovať, aj orosené ich už čakalo na stole.

Nečakaný zázrak sa udial v podvečer. Maťo Š mal dôjsť v piatok rovno z nášho hradu. Nakoniec mal iné povinnosti a vôbec sa neukázal. O to viac nás potešilo, keď sa zjavil aj s malými princeznami počas návratu z výletu v Poľsku. Kým mamka strážila najmladšieho v aute, dievčatá sa pošmýkali v domčeku a my sme dali reč a fotečku.

Nočnú debatu sme zajedali, Trenki sa teraz naserie, dezertom a pár čokoládami od mojej milovanej manželky. Na vysvedčenie je vždy veľká žatva a v letných horúčavách by sa nám to doma aj tak popsulo. Veď ako vraví múdrosť mesiaca, ktorú som začul od jedného pofidérneho chlapíka, keď podával tetrapack vínečka svojmu kumpánovi: “Dneska bude horúco celý týždeň”.

Pokojne a bez incidentov sme si oddýchli až do nedele. Bolo fajne, ďakujem za návštevu a darčeky!

Pred a po tom

Na chalupe som bol so ženami aj týždeň predtým. Popršalo viac, hubami sa to na Internete len tak hemžilo, rozhodli sme sa aj my opáčiť naše stabilné miesto. Cesta síce nebola zarúbaná ale zato zaplavená. Kto sa však neprežiera a má dobrú ženu, môže si povedať ako kedysi Dzurinda: “Kde je vôľa, tam je cesta”.

Nakoniec sme slávili úspech a podarili sa aj kapitálne kúsky.

Po akcii s chlopami sme ešte zbehli k svokrovcom na záhradu a otvorili sme tohtoročnú kajakovú sezónu.