Korona tohto roku obmedzila kadekoho, ale nebola hlavným dôvodom, prečo sme v lete nevycestovali von. Cez prázdniny sme sa mali sťahovať do nového bytu, a to aj podľa pesimistického scenára. Alebo ho aspoň intenzívne zariaďovať. Bolo rozumné sa vyskytovať okolo Prešova, čo nám plne vyhovovalo, lebo na chalupe je dobre, hlavne, keď už ide voda.

Voda je fajn, keď jej nie je priveľa, ale to sa o tohtoročnom júni a júli nedá povedať. Teplota na obed 20C je super na prácu, ale na pocit letnej dovolenky je to trochu málo. Hlavne, keď dni bez dažďa sa dali zrátať na prstoch jednej ruky. A to viem celkom presne, lebo len vtedy som mohol sporadicky vybehnúť na korčule. Hlavne východ si vymodlil vody nad svetské potreby.

Popritom sme v televízii sledovali, ako sa desaťtisíce kusov slovače nahrnuli do Tatier, hlavne v tie pekné dni, kapitulačne ponechajúc rodné mestá prázdnote a sporadickým turistom. Rozhodnutie padlo ľahko, Bratislava je vyľudnená, ceny poklesli a počasie sa aj tak hodí akurát tak na mestskú turistiku. Logistiku som prenechal na žienky, vo „veľkomeste“ sa cítia ako ryby vo vode. Aj toť minule mi chlopi pri pive uznanlivo prikývli, aké ja mám samostatné bezúdržbové ženy. Párkrát do roka si zarezervujú lacný hotelík v úplnom cente, rovno oproti prezidentke, sadnú na IC-čko a spravia si víkend v divadle, galériách a nákupných centrách, štýlové kaviarničky nevynímajúc.

Minulý týždeň som sa takto ocitol ja, cudzinec, na ich domácom území. Na tri noci sme sa usadili v hlavnom meste, s plánmi prekračujúcimi naše časové možnosti.

Shakespeare

V utorok večer, hneď po našom príchode, sme sa tešili na Rómea a Júliu na hrade v rámci Shakespearovských slávností. Celý deň sme sa nádejali, že večer nebude pršať. Bolo trochu pod mrakom a fúkal vietor, ktorý k večeru neustále silnel. Ten nás však netrápil, veď hra bude na uzavretom nádvorí, tam fučať nebude. Omyl! Fúkalo a brutálne, viac, než inde. Zafungovala akási záhadná fyzika. Predstavenie sa konalo, dokonca bolo vynikajúce, aj keď zážitok značne miernila telesná triaška. Aj ja ako otužilec musím priznať, že také počasie uprostred vrcholiaceho leta som ešte nezažil. Mikina a vetrovka s nasadenou kapucňou prispeli, že sme sa nepridali k davu, ktorý najprv veľmi nenápadne, potom však dosť nástojčivo opúšťal svoje intelektuálne zásady zároveň so svojimi draho zakúpenými miestami na sedenie. Herci sa držali, aj keď miestami ich mikrofóny drzo obsadil bandita vietor a dialógy sa strácali v jeho kvílení. O dramatickom efekte nemožno pochybovať. Prestávka znamenala spasenie pre všetkých. Pre tých s pevnými morálnymi zásadami ale slabým sebavedomím, čo iba sledovali pomaly sa tratiacich odvážlivcov, sa konečne naskytla príležitosť vzdialiť sa a už sa nevrátiť. My ostatní, zrejme všetko cezpoľní, čo si predstavenie draho vykúpili cestou cez celú republiku, nedovolili nahlodať svoje rozhodnutie zotrvať, k čomu nám dopomohol horúci grog. Jemný aerosól, ktorý nás sprevádzal celý večer, dodal správnu atmosféru aj pri záverečnej masakre a ja môžem povedať, že všetci si odniesli hlboký zážitok, aj keď možno nie ten, čo očakávali.

Poklad Inkov

Na hrad sme sa vybrali aj nasledujúci deň. Už celé týždne sa na nás zovšadiaľ valila reklama na výstavu o zlate Inkov. Moje krásavice v tom hneď videli zámienku na návštevu Blavy, ale mne sa nechcelo. V roku 2007 som prešiel veľkú časť Peru a navštívil som aj národné múzeum v Lime, kde som videl zlata habadej. Ukázalo sa však, že táto výstava pochádza z iného múzea, nuž som sa dal nahovoriť. A neobanoval som. Našťastie, expozícia nie je len o zlate, ale naopak, hlavne o dejinách juhoamerických civilizácií. Odporúčam, takéto niečo tu nemáme každý deň a kto ešte nebol na hrade, dá to na jeden šup.

Z hradného briežka sme zbehli dole a po rokoch sa nám konečne podarilo navštíviť Dóm sv. Martina. Keď sa nedá, tak sa nedá, upratovačka je pán, turisti museli hodinku počkať, kým ona počas návštevných hodín poumýva podlahu. Kostolčok nie je škaredý, ale na Alžbetu rozhodne nemá.

Bratislava poskytuje aj iné poklady a vnútorné GPS doviedlo moje milované aj sem:

Zo vzduchu

V Blave je stále viac toho, čo sme ešte nevideli, než toho, čo áno. Nepatrím k tým, čo frflú, že v Blave sa nedá nič vidieť, to by bolo prvé veľké mesto s týmto neduhom a pochodil som ich už mnoho. Naopak, už roky sa teším na UFO na Moste SNP. Moje nadšenie obísť reštauráciu zvonku pripevnený na lane síce schladila recepčná, že to sa treba objednať a je len pár termínov za mesiac, ale vyhliadka aj tak stála za to.

Aj panoráma sa vydarila, kliknite:

Mestská turistika poskytuje zopár pôžitkov, ktoré si nedokážeme odoprieť, veď máme dovolenku. Dobré jedlo a pitie vyvažuje celodennú chôdzu a horúčavu, ktorá sa nenápadne votrela do ďalších dní. Centrum mesta naozaj nebolo preplnené, ba naopak, mali sme až divný pocit z tej prázdnoty. Najesť sa dá dobre hocikde, s pivami je to horšie. Väčšinou nás núkali euroležiakmi, ktoré mne fajnovke už nepostačujú. Asi som len ako cudzinec nepoznal tie správne podniky. Ale aj tak nám hrdlom pretieklo zopár litrov dobrého remeselného v Sladovni a v Meštianskom pivovare.

Pobyt sme naozaj poňali ako dovolenku, pohodička, jedlo, pivko, zmrzlina a kávička. Pri takomto režime nebolo možné stihnúť loď na Devín o 10:00, išli sme až poobede. Napriek nebezpečne hroziacej webstránke, že všetko je plné, loď bola poloprázdna. Plavba bola príjemná, veď na palube čapovali pivo. Slovenský turistický sektor sa však naplno ukázal až po pristátí. Motajúc sa okolo Dunaja, veľmi pomaly sme došli k hradu. Prešli sme bránou ku kase a … zriadenec za nami zamkol bránu, že čoskoro má fajront a o pol hodiny zatvárajú. Naozaj, asi kvôli korone končili skôr. Čo na tom, že pár metrov za nami ostala väčšina ľudí z lode na ocot, dedo sa nedal obmäkčiť. Vskutku dokonalá organizácia lode a hradu. Desiatky cudzincov a našincov prehĺtali štipľavé nadávky, kým ešte neveriacky postávali pred zamknutou bránou, len rodičia s deťmi sa krotili.

Samotný hrad je pekný, ja som tu bol pred 30 rokmi, ibaže polhodina je na tak významné miesto trochu málo.

Toľkokrát sme popod ňou prešli, že už sa nedalo ju ignorovať a museli sme na ňu vyjsť. Expozícia síce jednoduchá, ale výhľad na staré mesto je z Michalskej brány parádny. A lístok platil aj do neďalekého múzea farmácie.

V piatok sme z kraja dokaličených mäkkých spoluhlások a prízvuku na prvej slabike odchádzali do Trnavy, kde sme mali rezervované ďalšie tri noci. Obrovskú radosť som spravil blaženám, keď som privolil na rozlúčkovú návštevu IKEY. Menej radosti sme mali z krátkej návštevy Modry. Romantická predstava útulného vinárskeho mestečka v mysli mojej Sašky nemohla byť vzdialenejšia od nudnej reality. Rýchlo sme odtiaľ zdupkali do tej Trnavy.

Trnava

Mesto žije, má pekné historické centrum, kde sa ľudia radi a vo veľkom združujú a posedávajú v podnikoch. Človek hneď vie, kde je. Potkýnali sme sa o tisíce kadáverov zmasakrovaných mäkčeňov, miestni slová dokonale prežujú a tie úbohé a nepotrebné znamienka vypľujú ako kôstky z čerešní. Radosť počúvať, že nie len my východniari nemilosrdne nivočíme rodnú reč.

Červený kameň

Trnava slúžila hlavne ako základňa pre jednodňové výjazdy ku okolitým atrakciám. V sobotu si to odniesol hrad Červený kameň. Neuveriteľné kvantá národa dávali tušiť, že to bude náročný deň. Ukázalo sa však, že v areáli sa konala burza starožitností a do samotného hradu došlo len zopár odhodlaných. Určite odporúčam navštíviť obrovské podzemie.

V okolí je niekoľko vodných nádrží a pekelné slnko nás priam nútilo ich navštíviť. Nebola to však žiadna výhra, zarastené brehy s rybármi, do vody som sa odvážil iba ja. Po druhej priehrade sme sa podobných pokusov vzdali.

Smolenice

Smolenický zámok vyzerá zvonku úžasne, ale vnútri je to socialistická bieda. Slúži ako kongresové centrum SAV a verejnosti je prístupný len v lete, ale inventár je naozaj nehodný na reprezentačné účely. Naopak, park je obrovský a udržiavaný a zapózovala nám v ňom aj skupinka srncov.

Poobede sme navštívili neďalekú jaskyňu Driny, jedinú prístupnú na západnom Slovensku. Pohodička, hoci v pekelnej horúčave bol aj desaťminútový výstup k bralu riadna drina.

Návrat

Posledný deň našej dovolenky sme začali parádnymi raňajkami v najštýlovejšej kaviarni v centre Trnavy.

Po ceste sme míňali ďalšiu slovenskú ikonu, Kostol svätého Michala archanjela v Dražovciach pri Nitre. Ani prudké poludňajšie slnko nás neodradilo od duchovnej obrody a pohľadu na automobilku Jaguar.

Cestovateľská nostalgia mojej manželky nás cestou domov priviedla do Banskej Štiavnice. Chceli sme sa vykúpať v tajchu Klinger a aj sa tak stalo. Stihli sme to úplne tesne, lebo pri našom odchode sa privalila búrka a mrákavy nás prenasledovali až k Tatrám. Tam niekde sme začali pozorovať ukrižované dĺžne a po taliansky znejúci prízvuk na predposlednej slabike dával vedieť, že sme doma a výborná vlastivedná dovolenka je za nami.