Zemepis

Viete, kto sa na prázdniny teší najviac? Nápoveda: deti to nie sú. Ak ste si povedali, že učitelia, stále ste na omyle. Áno, sú to manželia učiteliek. Pred koncom školského roka je to naozaj zážitok. Nervózna osoba dôjde s hrmotom domov a už od dverí vypúšťa nahromadenú paru. Na úbohého partnera sa znesie paľba ohňa a síry a víchrica ponôs, čo mala patriť vedeniu, zasraným grázlom a ich rodičom. V minúte rozmetá mentálnu rovnováhu nespravodlivej obete nadobudnutú dlhodobým zízaním do monitora.

Rokmi som zistil, že okrem piva na to pomáha aj pohyb a príroda. Posledné dvojica mojej drahej nič nevraví a potom je nervná. Ja si aspoň občas vybehnem na bicykel alebo korčule, prevetrám hlavu a pokochám sa okolím. Aj toť minule som sa zľakol, že ma to doviedlo až do Afganistanu. Dve polia vedľa seba, jedno krajšie než druhé a kým jedno už rodilo, druhé ešte len kvitlo.

Pohoda sa začala až v júli, keď z mojej najkrajšej opadol všetok stres. Pokojnú atmosféru na chalupe podčiarkla naša burina. Fajčiace rastlinky človek nevidí každý deň. Jamajka, „tam jsem taky nebyl“.

Budmerice

Prázdniny sme začali s dobrými kamarátmi. Kaštieľ v Budmericiach sme mali celý víkend len pre seba. Je dobré mať styky na vysokých miestach. Maturitný ročník 1994 (mimochodom, extra vydarený) aj s partnerkami a deťmi si dal jedno veľké rande v prekrásnom prostredí s obrovským parkom. Bazén bol síce ešte vypustený, ale o nude nemôže byť ani reči a po roku nám dobre padlo byť spolu. Debaty pokračovali tam, kde naposledy skončili. Je fajn mať takú dobrú partiu.

Denný program bol mierne individuálny. Kým prvý deň Oto vytiahol zdochliny na bicykloch do lesa a Ivan sa z toho do konca pobytu nevedel pamätať, ja som Sašu zobral len do obce a k miestnemu rybníku s výhľadom na hrad Červený kameň. Prekvapujúco to poňala bez šomrania a dokonca sa jej to aj páčilo. Moja žena ma vie aj po 29 rokoch šokovať.

Na obed sme zbehli do neďalekej Modry. Niekto pokračoval na miestne kúpalisko, niekto sa pomotal po meste a aj tak nekúpil žiadnu keramiku. Slovenčinu mám aj napriek maturitnej dvojke rád, nuž sme kukli aj Ľudevíta.

Po večeroch sme sa správali slušne, a tak v deň odchodu, po tom, čo Jožin spakoval pyramídu škatúľ od piva, nám ostalo len neveľké vrece vratných obalov. Dohoda na rozlúčku bola jasná, päťdesiatky tu o rok oslávime pekne spolu.

Skalica a okolie

Keď sme sa už toľko trepali na ten západ, naplánovali sme si ešte zopár dní na okolí. V pláne to síce nebolo, ale smerovník cestou do Skalice bol dosť naliehavý a my sme odbočili na Bradlo. Krásny slnečný víkend vystriedali chmáry, dážď bol na spadnutie, atmosféra ako stvorená na návštevu mohyly.

Holíč sa do cesty pritrafil sám. Žiadny znalec remeselného piva nemôže povedať, že nepozná pivovar Wywar. V meste majú pekný podnik s reštauráciou a my sme náš pobyt začali práve tam. Zo Stromoradia a Dobrých časov poznám ich pivá dôverne, ale teraz som sa ako šofér musel uspokojiť s nealkom. Bohato to ale vynahradil vynikajúci jahňací steak, niekedy nájdete klenot, kde by ste to najmenej čakali.

Pokračovali sme k jedinému veternému mlynu na Slovensku a k neďalekej rozhľadni. Plní nadšenia sme sa vrátili do mesta, že si pozrieme aj zámok. Ten nebol otvorený, tak len prechádzka okolo. Pár dní predtým sme na Netflixe pozreli najnovší seriál Asterix. Obelix tam švácal menhiry hlava-nehlava, akurát sme netušili, že zopár ich dopadlo priamo do centra Holíča. Monolity sú miestnou atrakciou.

Ukázalo sa, že do Skalice je cesta zarúbaná. Ako K v Kafkovom Zámku, sme ani my nevedeli dôjsť do cieľa. Kostolík v Kopčanoch jednoznačne stojí za zastávku a príjemnú prechádzku. Kúzlo Veľkej Moravy všade navôkol si nás podmanilo.

K to nedal (ospravedlňujem sa všetkým, čo Kafku nečítali a majú to v pláne), ale my sme sa nakoniec do tej Skalice dostali. Mestečko to je útulné a malebné, dá sa pochodiť za dve-tri hodinky. A pravý trdelník, na šmaľci pečený, čo budem hovoriť, lahôdka eňoňuňo. A všade samý Čech, na ulici, v podniku, v hoteli. Nakoniec sa ukázalo, že to je len mimikry pre nás cudzincov, a že Záhoráci sa za svoje nárečie veru nehanbia. Prešovčana vždy poteší, keď niekto dokáže slovenčinu nivočiť ešte s väčšou vervou než východniari. Hneď nám boli sympatickí.

Hlavný program sme mali naplánovaný na druhý deň. Už roky túžime splaviť Baťov kanál až na Moravu. Aj loď bola objednaná. Avšak Saška mieni a počasie mení. Dážď a vietor nás prinútil to odložiť na inokedy a náhradný program nás zaviedol na hrad Buchlov na druhej strane Moravy.

Jedným šupom sme zbehli do podhradia v Buchloviciach a porovnali sme, či majitelia spravili dobre, keď opustili hrad a postavili si dole zámok.

Na ďalšie tri noci sme sa presunuli na Moravu do Mikulova. Ten som dovtedy poznal len z vínnych etikiet. A musím skonštatovať, že miesto činu treba určite navštíviť. Taký genius loci sa nevidí hocikde. História a víno sa snúbia na jednom mieste, aj keď večer určite prevláda iskrivý mok. Turisti so zlatistými pohármi v ruke sa prechádzali po uliciach, vyhýbali sa rozkekešeným nevestám s družinou, a ani ženísi s rozjarenými kumpánmi sa nedali zahanbiť. A zamilované páry si na námestí pod romantickým zámkom objednali fľašu Pálavy, pozorovali západ slnka a vraveli si, aký je život krásny. A krásny bol aj Svatý kopeček oproti, kde si deň predtým spravili prechádzku, aby si mestečko pozreli ako na dlani.

Lednice

Lednice a Valtice tvoria unikátny komplex zámkov, rybníkov, parkov a cyklotrás. Konečne sa vyčasilo a my sme sa rozhodli pre všetky atrakcie. Dopoludnia dáme Lednický zámok, pozrieme park a potom si požičiame bicykle a obeháme okolie. Program nám pripravila umelá inteligencia a musím ju pochváliť za veľmi dobré nápady a plánovanie celého pobytu. Ale s tým, čo nám pripravila na tento jeden deň sa trochu sekla. Z Ledníc sme sa do večera nedostali. Treba si to vychutnať a nechať si na to čas.

Po zámku, skleníku a časti parku sme to poňali ako Phileas Fogg a využili sme všetky dopravné prostriedky 19. storočia. K Janohradu nás odviezol pár koní. Odtiaľ sme sa k minaretu dostali loďou po kanáli.

Minaret určite nemožno vynechať, poskytol úchvatné pohľady na celé okolie.

A naspäť pešo po romantických chodníčkoch cez viacero ostrovov.

Moravský kras?

Na posledný deň sme mali vopred kúpenú plavbu dnom priepasti Macecha. Len pár kilometrov za Mikulovom si však naše auto povedalo, že dovolenkovú nudu treba ozvláštniť drobným štrajkom. A to rovno na križovatke, kde si bez hanby zdochlo a už sme si ani neškrtli. Odťahovka nás povozila po miestnych autoservisoch, kde sme sa veľkej pomoci v piatok nedočkali. Ale aspoň dokázali naštartovať, stačilo pri tom len poriadne dupnúť na plyn. Telefonát priamo do najbližšej Kie nás potešil, vedia to opraviť, ale až o dva týždne. Presne to chce človek v posledný deň dovolenky počuť. Ale vraj mám skúsiť dôjsť domov a štartovať na plný plyn.

Tak sa aj stalo a do našej základne v Mikulove sme došli. Na druhý deň som si popľul dlane a vybrali sme sa domov. Za prvé tri hodiny mi zosiveli aj zvyšné vlasy. Auto totiž na voľnobehu vždy zdochlo, a tak som na každej križovatke zaťahoval ručnú brzdu, keďže pri vypnutom motore brzdy nefungovali. Potom rýchlo naštartovať a frčať ďalej. Na diaľnici to išlo pekne. Až kým neprišla kolóna pred Trnavou. Posúvanie po 10 metrov, ručná brzda a potom rýchle štartovanie s burácajúcim motorom. Po kilometri sa ukázala kontrolka batérie, ktorú som takto dokonale vybíjal. K tomu trúbiace autá za mnou, keďže som očividne vyzeral, že si sekanú jazdu užívam a všetko to robím preto, aby som nasral slabšie povahy.

Skrátim to. Kolónu sme zvládli, aj prvú benzínku. Na tej druhej pri Zvolene nám však auto dokázalo, že sa rado vozí, ale nie po svojich. Už nenaskočilo, zato sme podskočili my, keď pri pokuse ho rozbehnúť nastalo v kapote ohlušujúce buchnutie. Moja dobrodružná povaha v tej chvíli narazila na svoje limity a o hodinu nás aj s tým plechovým podrazákom viezli domov.

Každopádne, dovolenku nám to nepokazilo a máme na ňu len tie najlepšie spomienky. Autíčko som chcel meniť do roka, ale tento incident všetko urýchlil. Oprava rozvodov bude stáť rovnako ako jeho zostatková cena.

Deň som strávil porovnávaním katalógov automobiliek. Opäť to vyšlo na Kiu. Tentokrát sme Ceed vymenili za o čosi menší Stonic. Predsa len patrím k tým šťastnejším a jazdím maximálne raz za týždeň. Ani Nina už s nami väčšinou nie je. Zdalo sa mi hlúpe priplácať pár tisíc za niečo, čo nevyužijem. V Kii mali hneď jedno vo farbe, čo nám vyhovovala. Tak sme to nenaťahovali. Keby som zobral najvyššiu výbavu, bolo by to aj s kočkou v plavkách. Takto musel oficiality odbyť akýsi plešatý chlapík.

Zatiaľ som veľa nenajazdil, ale pocit mám dobrý. Pravá ruka sa ešte márne snaží radiť fantómovú páku na automatickej prevodovke, ale inak sme si sadli. Nová hračka potešila.