Jedna zložitá fyzikálno-geografická úloha na úvod. Keď v jednom okamihu vyrazí osoba A z Košíc, osoba B z Prahy, osoba C z Viedne a osoba D z Bratislavy, kedy a v ktorom bode sa všetci stretnú? Riešenie je empirické – kaštieľ v Budmericiach v posledný júnový víkend. Presne po roku sme sa všetci opäť stretli, tentokrát s okrúhlym údajom na visačke s nápisom vek.

Organizátor Radovan sa postaral a k historickým horúčavám zabezpečil nový nábytok v izbách a hlavne naplnený bazén. A tu by som aj mohol skončiť.

Päťdesiatročné dámy a páni, ich partneri a deti sa schádzali postupne. Väčšina došla už v piatok popoludní a prvá reakcia po vystúpení s rozpáleného auta bol pohár piva a skok do bazéna. Sud Stupavaru, mimochodom vynikajúceho, zabezpečil Fero a priviezla nám ho obetavá Slávka, ktorá sama pivo nepije. Nech jej ako malé poďakovanie slúži najviac fotiek s jej detailom.

V sobotu ráno prišli Pražáci (po slovensky Pražiaci) a Fero s Vierkou z Blavy. Všetci aj s deťmi, a tak Ivanova Zorka nezostala sama s dospelákmi. Unudenú slečnu na recepcii kaštieľa potešil náš hlúčik, keď sme si u nej zakúpili prehliadku. Objekt je to malý, neustali sme priveľmi. Bolo to príjemné spestrenie. A nie, nespali sme v tých historických izbách.

Kde sa vzalo, tam sa vzalo, na obed sa objavilo nádherné prasiatko. Pán domáci sa chopil noža a s náležitou vážnosťou a rešpektom sa pustil do porciovania. Luxusný obed, ktorý sme dorážali ešte dva dni. Bol to deň samých prekvapení. Od torty a prosecca sa do horúceho pekla nikomu nechcelo z príjemne vychladeného suterénu, kde sme mali súkromnú jedáleň aj bar.

Štrngli sme si a pooslavovali. Skvelá partia a skvelá párty. Pred rokmi by som to nikdy nepovedal, ale dievčatá a chlapci z GTŠ, maturitný ročník 94 sú neuveriteľne jarí a v najlepšom veku.

Náš základný tábor sa nachádzal pod obrovským gaštanom, na polceste medzi bazénom a pípou. Dobrovoľníci prinášali zlatistý mok v džbánoch. Deti sa hodili do bazéna a len sa kontrolovalo, či odtiaľ prichádzajú nejaké zvuky. Nielen v koňaku, ale aj na teplomeri ukazoval liehový stĺpec 40 °C. Nemožno sa teda diviť, že naše fyzické aktivity sa zredukovali na nulu. Vrcholom bolo fúkanie plameniaka, s Otom sme sa do toho pustili a tieklo z nás, akoby sme stvorili dinosaura v životnej veľkosti. Za odmenu sme si ho od detí ukradli a na chvíľu sme zase mali päť rokov.

V takejto rozmarnej nálade bolo času na všetky reči a aj na malý historický exkurz do čias, keď kaštieľ patril slovenským spisovateľom. Tí tam aj s rodinami bývali a niekedy snáď aj tvorili. Medzi riadkami sa dá vyčítať, že to bol jeden obrovský opiáš a mnohí klasici z našich čítaniek tieto pobyty nazývali s dešpektom ako „budzme rice“. Vraj takto nazývali aj režimu poplatných autorov, ktorí produkovali džungľu braku, podľa autora Tarzana, ktorý sa volal Edgar Rice Burroughs.

V noci bol hic, muselo sa spať pri otvorených oknách. To so značnou dávkou škodoradosti využilo miestne vtáctvo. Hulákanie operencov od štvrtej rána v nás prebúdzalo vražedné nálady. V otravnosti obzvlášť excelovali pávy žijúce v parku. Ale pridal sa aj kohút a iné bezmenné štebotavce. Neodradila ich ani rodinka sokolov žijúca na jednej z veží, tí sa nám predvádzali celý deň, doslova pár metrov nad nami. Romantika na zámku.

V nedeľu popoludní sa väčšina z nás pobrala domov. Nikomu sa nechcelo. Jožinovci a pár ľudí ostali do pondelka. Za mňa to bol neskutočný víkend a všetkým zaň ďakujem.