Posledné roky sme tvrdo odolávali snahe vycestovať na jarné prázdniny do sveta. Vždy sme v sebe živili takú malú nádej, sám netuším prečo, že okolo chalupy bude nejaký sneh a my si spravíme bežkársku romantiku na Zamagurí. S odchodom Niny do Prahy nás ilúzie prešli a predvídavo sme si rezervovali sedem dní vo večnom meste. S radosťou musím skonštatovať, že sme spravili veľmi dobre a výlet v Ríme bol úžasný.

Tu je fotoalbum pre zvedavých.

Let z Košíc s prestupom vo Varšave trval 5 hodín, a keďže naše parádne ubytovanie (na Bookingu hodnotené na 9,5) bolo priamo v centre, Anjelský hrad, kde sme to mali len 5 minút pešo, bola logická voľba na prvé slnečné popoludnie. Pred pár rokmi som v najväčšej rímskej pevnosti ako Ezzio v Assassinovi pozabíjal peknú kôpku borgiovských vojakov. S manželkou sme to poňali mierumilovnejšie a na kruhovej terase sme si radšej dali pivo. Teda to, čo za tých 7 eur pivom v Taliansku nazývajú. Na smäd sa to vypiť dá, ale pre kultivovanejší zážitok si človek objedná víno.

Pobyt sa začal pekne, veľa sme sa nenachodili a zhora sme videli polku mesta. Večer sme sprobovali miestnu reštauráciu, kde sa nás v prázdnom podniku opýtali, či máme rezerváciu. Keď sme sa nechápavo obzreli po prázdnych stoloch, našli pre nás jedno úbohé miestečko s tým, že na 21:00 je rezervované. Za dve hodinky sme sa stihli dobre najesť, ale poučili sme sa. Od ôsmej začali prichádzať miestni a o deviatej to začalo žiť. A tak to bolo úplne všade, do tej ôsmej sa podarí sadnúť aj naslepo, ale neskôr to začína byť problém. Pre bežného Slováka žiadne nešťastie, veď o 18:00 už polka národa od hladu nevidí. Nám naopak neskoršie časy vyhovujú, aj keď v Ríme mi táto životospráva dala zabrať. Jedna vec je najesť sa na Slovensku a druhá žrať, v tom najlepšom slova zmysle, v Taliansku. Predjedlo, dva chody, aj keď my sme si dávali len jeden a k tomu víno. Málokedy človek odolal aj dezertu. Ten potešil hlavne Sašu, a to kvôli tomu, že po pár vzorkách mohla pokojne skonštatovať, že tiramisu robí ona lepšie. Digestív na odgrgnutie nosili grátis a veru pomohol. Ale niekedy sa aj tak ťažko zaspávalo.

Na druhý deň v nedeľu bolo ešte slnečno a my sme sa vybrali do exteriérov na druhom brehu Tiberu. Len 10 minút chôdze z hotela nám trvala cesta na veľkolepé námestie Navona. Pred rokom-dvomi chodil na STV v nedeľu dopoludnia úchvatný dokumentárny cyklus „Taliansko – krajina pokladov“. Jedno meno, ktoré tam bolo počuť častejšie než Michelangelovo bolo Bernini. Dobre si ho zapamätajte, tento architekt, sochár a neviemčo ešte má na svedomí polovicu toho, čo v Ríme uvidíte. Fušoval skutočne do všetkého, a dnešná vizáž Navony je jeho dielo. Tvar pôvodného Domiciánovho štadióna, tri fontány, obelisk a kostol sv. Agensy v Agone sú ľahko rozpoznateľnými prvkami tohto ikonického miesta.

Cestou k Panteónu sme sa dostali na Pole kvetov, ktoré je dnes rušným trhom, ale kedysi tu pospolitý ľud zabávali popravami. Giordano Bruno o tom vedel svoje. Fronta do Panteónu bola značne diétna, slabých 15 minút. Všeobecne sme v Ríme nepostávali dlhšie než pol hodiny, čo je oproti Parížu značná úľava. Aby nám ale nebolo ľúto, jeden šór sme si vystáli, a to hneď na rovnakom námestí. Hladom zbedačená turistická obec sa nahrnula do miestnej šunkárne a ani my sme neostali bokom. To fantastické panini však stálo za to.

Rím sa dá krásne spoznávať cez svetovú kinematografiu. Felliniho Sladký život síce podľa mňa nevidelo viac ľudí než áno, ale o prsnatej scéne vo fontáne di Trevi sa akosi dopočuli všetci. Bohužiaľ. Ale aj napriek obrovskému návalu sa dalo prekvapivo ľahko dostať dopredu a dostatočne si vychutnať tú nádheru. Musím uznať, že aj bez filmu by toto neveľké námestie stále bolo magnetom pre návštevníkov mesta.

S neďalekými Španielskymi schodmi je to podobné. Hromady turistov a každého svrbí zadok, aby si sadol. Našťastie si radnica povedala, že sedieť sa má v reštaurácii a na schodoch to zakázali. Možno aj preto sa teraz zopár ľudí dostane až do kostola na vŕšku.

Do Baziliky sv. Petra vo Vatikáne je vstup voľný, ale pútnici vedia vytvoriť siahodlhé rady. A na kupolu sa aj tak platí. Nič sme preto neriskovali a vopred sme si zakúpili lístky aj so sprievodcom. Dvojhodinový výklad stál za to a pohľad na mesto z vrcholu bral dych. Moja manželka klaustrofobička si užila hlavne výstup na kupolu úzkym schodiskom uprostred jej dvojitého plášťa. Kupolu navrhol sám Michelangelo, keď zobral kšeftík od pápeža aj po sedemdesiatke. Hlboko v neprístupnom podzemí je hrob sv. Petra, nad ním v prístupnom podzemí je jeho symbolická hrobka. A nad tým všetkým je v hlavnej lodi katedra a baldachýn, ako inak, od Berniniho. Rovných 250 rokov ho mohli návštevníci obdivovať, aby ho pár dní pred našim príchodom obstavali lešením. Chrám je však taký obrovský, že konštrukcia sa tam stratila a my sme sa tam motali ešte hodinu po odchode sprievodkyne. Mimochodom, nedávna pandémia Covidu spravila dobre aspoň jednej osobe. Chudák sv. Peter mal od poverčivých turistov úplne zošúchané prsty na nohách. Túto bohumilú činnosť úrady zakázali kvôli šíreniu vírusu a odvtedy sa ortopedické problémy môjho menovca viac nezhoršujú. Podobnými neduhmi netrpí Pieta za ochranným sklom, tú Michelangelo vykresal dávno pred kupolou, keď mal len 24 rokov. Nerád sa dozvedám takéto údaje, nerobia dobre mojej kríze stredného veku.

Po takej prehliadke človeku vyhladne. Ako som už napísal, Taliansko nie je krajina vhodná pre anorektičky a my sme museli zvažovať, či sa napcháme na obed alebo až večer. Dvakrát za deň sme to v plnej verzii nezvládali, čo mi bolo osobitne ľúto, lebo som nestihol pokoštovať všetko, čo mi mesto ponúkalo. Rím je mesto artičokov a my sme sa našťastie trafili do vrcholiacej sezóny. Carciofo sme nachádzali v predjedle, cestovinách a ja aj v jahňacinke. Pasta Carbonara je typickým jedlom regiónu Lazio a aké je prosté, také je sýte. Ak má jedlo prívlastok alla Romana, očakávajte paradajkovú omáčku (samozrejme z paradajok, nie pretlaku). Mojej vzácnej manželke sa dvíhal žalúdok pri mojich lahodných držkách po rímsky. Ale vynahradila si to kadejakými cestovinami, ktorým kraľovalo pecorino a nie parmezán. Navzájom sme si závideli hľuzovkové špagety či baklažánovú omáčku. V Taliansku zažíva gurmán raj a musím uznať, že v porovnaní s Parížom sme sa najedli lepšie, kultúrnejšie a lacnejšie.

Do večera sme sa v ten deň motali po uličkách na druhej strane rieky, kde sme navštívili Námestie ľudu a antický oltár mieru. Mojej vzácnej žene až srdce poskočilo, keď zbadala výstavu fotografií od Helmuta Newtona. A že s dcérou by určite išli a že to len so mnou, grondaľom jedným, to má ťažké. A veď ja nie som až taký ignorant, naopak, tak sme išli. Jáj, super bolo, všetkým chlapom odporúčam. A že vraj, prečo ja ju tak nenafotím. No veď počkaj!

Lístky na Koloseum a susedné Forum Romanum sa oplatí kúpiť vopred. Ušetríte si rad a hlavne, počet vstupov na vnútornú arénu je obmedzený. Bolo to jediný krát za pobyt, okrem cesty z letiska a späť, keď sme využili metro. Zo stanice Koloseum sa von vyvalil obrovský dav a my sme boli radi, že lístky už máme. Fláviov amfiteáter, čo je pôvodný názov tejto megastavby, je natoľko obrovský, že početné obecenstvo sa v ňom pekne rozriedilo a návšteva tak bola skutočným zážitkom. Pre zvedavejších som nafotil aj interaktívnu pohyblivú panorámu priamo z arény.

Míňame Konštantínov oblúk a dostávame sa na antický pupok sveta – Forum Romanum. Strávili sme tam niekoľko hodín a aj tak sme nevideli všetko. Celkovo sme si toho naplánovali radšej menej, ale poriadne. Ja som bol nadšený. Po nespočetných fórach, chrámoch, bazilikách sme vystúpili na priľahlý pahorok Palatín s výborným výhľadom. Na ňom žili vtedajší papaláši a niet divu, že aj prvý cisár Augustus tam má sprístupnený svoj dom.

Z kopca je dobrý výhľad na Circus Maximus, ktorý dnes vidíte len ako zničený trávnik. Zaujala ma však biela moderná budova za ním. Je to sídlo Svetovej organizácie pre výživu FAO (je to pod OSN na rovnakej úrovni ako UNESCO alebo UNICEF). V novembri 2001, to som práve absolvoval posledný tretí rok svojho doktorandského štúdia, sme na dva dni s mojim docentom pracovne navštívili Rím. Uchádzali sme sa o spoluprácu na veľkom novom projekte FAO. Vtedy u mňa došlo k definitívnemu osvieteniu, zjaveniu pravdy, ktorú som dlho tušil, ale nepripúšťal som si ju. V konfrontácii s inými vedeckými tímami a univerzitami mi došlo, že nie som v ich lige a že som všeličo len nie akademický typ. Veď napokon, moja honba za titulom Ph.D. mala jedinú motiváciu – vyhnúť sa vojenskej službe, a to sa mi podarilo. Bola to posledná rana mojej snahe obohatiť vedecký svet o jedného génia.

Na Vatikánske múzeá sme si vyhradili celý deň a bolo to dobré rozhodnutie. Treba navštíviť, veď napokon, Sixtínsku kaplnku chce vidieť každý. Lístky sme si kúpili vopred a poučení z Louvre, kde sme si museli miesto na jedenie vystáť, sme to zobrali rovno s obedovým menu. Tu nastala jediná výnimka, kedy obed nestál za veľa. Na tácke trocha špagiet, mierne vysušený losos so zemiakmi a polliter Coca Coly. Kdesi na tejto planéte sa stala nepekná udalosť, kedy sa dali dokopy prevádzkar z mekáča a vedúca školskej jedálne. Ich potomkovia dnes terorizujú hladných návštevníkov Vatikánu. František podľa mňa o tomto pekle na svätej pôde vôbec netuší. Inak by k jednému Urbi et orbi pridal aj modlitbu za kvalitný jedálenský stánok. Ale samotné expozície boli neskutočné.

Mimochodom, mestská turistika je náročná, človek nabehá kilometre a kilometre a to nehovorím o tom, koľko sa nastojí. V Ríme som na to išiel exaktne a každý deň som nameral okolo 13-14 km. Len v samotnej budove Vatikánskych múzeí sme pochodili 8 km. A prechádzka po Kapitole a okolí zabrala 13km.

Predposledný deň dovolenky sme cestou na Kapitol minuli posvätné miesto Argentina. Z dominanty mesta, pamätníka Viktora Emanuela II., je dokonalý výhľad na celé mesto. Samotné Kapitolské námestie vytvoril Michelangelo a nalepil ho hneď vedľa Baziliky Panny Márie Aracoeli. A teraz môžem zafrajerovať pred všetkými známymi, ktorí boli v Ríme skôr. Len pred mesiacom sa pomocou 3D tlače historikom podarilo zrekonštruovať Konštantínov kolos, z ktorého ostalo len zopár úlomkov. Dnes je replika postavená v kapitolských záhradách.

A teraz sa musím vrátiť k filmu. Moje baby žerú Audrey Hepburn a kultovku s rovnakým názvom ako tento blog moja žena videla x-krát. Ja nemusím byť všade, ale na Ústach pravdy kategoricky trvala. Mne sa za blbým kanálovým poklopom nechcelo trepať, ale nakoniec sa oplatilo, lebo cestou sa nám pritrafilo zopár iných pamiatok. Papuľa sa nachádza na múre Kostola Panny Márie v Kosmedine, kde je aj lebka sv. Valentína. Údajne, ale radi tomu veríme.

Posledný deň sme poňali sakrálne. Kostol Santa Maria Maggiore nás prichýlil počas krátkeho dažďa a my sme mohli obdivovať údajne originálne kusy z Ježišovych jaslí a aj slovenskú stopu. Cez Diokleciánove kúpele a prezidentský palác na pahorku Kvirinál sme sa dostali do kostola sv. Petra v okovách. Nachádzajú sa tam dva unikáty. Michelangelov Mojžiš a okovy sv. Petra. Nádherná bodka.

Asi to tvrdím po každej ceste, ale toto bola naozaj parádna dovolenka.