Sviatky prešli ako nič, už aj tie rusnacke. Za posledné tri týždne národ nadobro zabudol, ako vyzerá sneh. Pri teplote, ktorá neklesla pod 4°C a pri pravidelnom dáždiku sme na bežkovanie nemohli ani pomyslieť. Posedeli sme pekne doma a bez pocitu viny sme nerobili totálne nič. Vianoce pre nás nebývajú obdobím stresu, ale tento rok to akosi nevyšlo a po návrate z Paríža sme sa nezastavili. Až na Štedrý večer si aj Saša konečne sadla a začali sa Vianoce.

Medzi sviatkami sme skočili do nášho divadla na Jesus Christ Superstar, a musím poznamenať, že to bolo skutočne skvelé predstavenie. Veľká scéna a tomu zodpovedajúca výprava, ktorú si na Slovensku priestorovo nemôže dovoliť každé divadlo, výborní herci, živý orchester a muzikálové aranžmány spravili túto klasiku stráviteľnou aj pre menej rockových divákov.

Silvester v Plavči bol aj tohto roku bez snehu. Strávili sme ho s Tonom. Posledný deň v roku sme už tradične navštívili Pieniny a poľskú Szczawnicu. Na rozdiel od Prešova sa nám aspoň ukázalo slniečko a taký dobrý výhľad na Tatry z Lesníckeho sedla si ešte nepamätám.

Nový rok sme privítali pokojne. Dokonca sme úplne prvýkrát zažili Pastovník bez ohňostrojov. Balzam na uši, aj keď vzdialené dunenie z okolitých dedín sa ozývalo už od popoludnia. A my televízor, jedlo, drinčok.

Podobne lenivo sme presedeli celý ďalší deň, v tom blate sa človeku nechcelo vytiahnuť päty z domu. Na Saškine meniny išiel Tono domov a my sme si dali prechádzku aspoň do Vyšných Ružbách. Lyžovať na umelom snehu sa dalo, ale na bežky zabudnúť. Aj sme zabudli.

Akurát dnes, keď toto dopisujem, mi za oknom intenzívne sneží, po lejakoch za posledné dni nám to dáva nádej, že v Uloži si cez víkend konečne zabežkujeme a zažijeme skutočnú bielu zimu.