Svet sa toto leto zbláznil. Nie chlieb, nie hry, more – more je to, čo po dvoch pandemických rokoch chýbalo Európanovi najviac. Kilometrové kolóny áut smerovali na juh a milióny cestujúcich neúnavne pracovali na kolapse preťažených letísk. Ani my sme nechceli ostať bokom od všeobecnej eufórie, ako všetci ostatní veriac, že práve naše letisko sa problémom vyhne, vybrali sme sa hľadať nejaký šikovný “last minute”. Netušili sme, že ten výraz definitívne vykapal na Covid, a zohnať dovolenku na poslednú chvíľu z košického letiska je nemožné. Jediný voľný let bol do bulharského Sozopolu, ale v nevhodnom termíne. Navyše, potreby väčšiny valcujú naše zvyky a takmer všetky zájazdy sa dnes predávajú ako all-inclusive. Nič pre nás, nám v horúčavách stačí na obed niečo malé a naopak večer si chceme vychutnať miestnu kuchyňu v útulných reštauráciách, dať si čerstvú rybu a morské príšery a zapiť to domácim vínom. To nám hotelový komplex málokedy ponúkne.

Po krátkej úvahe sme sa rozhodli, že opäť prekonám nevôľu šoférovať a do teplých končín sa vydáme “po svojich”. Sozopol z katalógu nás zaujal, červík sa zavŕtal do hlavy a nepripustil iné možnosti. Bolo rozhodnuté, objednali sme si tam ubytovanie na 7 nocí blízko starého mesta zapísaného v UNESCO. Cestu sme si tradične rozkúskovali tak, aby som denne neriadil viac než 5 hodín a to nám poskytlo priestor na nové poznávanie. Prvá zastávka v Belehrade, nato dve noci v Sofii. Spiatočná cesta sa tiahla cez Rumunsko. Najprv Bukurešť, Drakulov hrad Bran a posledná noc v pitoresknom mestečku Sighișoara.

Len šesť hodín od Prešova je náš známy Belehrad. Luxusná cesta, potom, čo Maďari dokončili diaľnicu do Miškolca, sme išli komplet po diaľnici. Ešte ani len cez Prešov som neprechádzal, keďže navigácia ma neomylne hnala cez nový tunel na Košice. Komplikácia nastala iba na hranici z Maďarska. V pekelnej páľave sme si postáli 4 hodiny a 20 minút. Nebolo veľa áut, ale maďarský pracovník sa v ten deň neráčil namáhať. Väčšinu času ho nebolo a keď sa aj ukázal, vybavil jedno auto a na ďalších 10 minút zase zmizol. A to sme ani len netušili, aké máme šťastie. Len čo sme sa dostali ku kontrole, za nami to stihli ešte dve autá, colník zavrel bránu, vraj na dnes končia!? Z desiatok vozidiel vybehli vodiči, ktorí tu hodiny tíšili deti na zadnom sedadle a pustili sa do malej revolúcie. Nepomohlo. Nemám rád Maďarov

Belehrad

Aj preto sme do Belehradu došli až za tmy. Našťastie nás majiteľ ubytovania v úplnom centre nasmeroval na rázovitú uličku (Skadarska) opodiaľ so starými reštauráciami a peknou atmosférou. Čevapi a zopár pív pomohlo zabudnúť na nepríjemnosti na hranici.

Mesto a pevnosť sme si prezreli už minule, doobedu sme si dali len prechádzku popri Sáve a dobrý obed. Poobede sme chceli byť v Sofii.

Aj by sme boli nebyť zase tých nešťastných hraníc. Tentokrát za to nemohli pohraničníci, tí sa nezastavili ani na chvíľu a to rovno v piatich pruhoch. Mohli za to stovky, ba až tisíce západných áut. Až sme sa čudovali, ako je Bulharsko populárne medzi majiteľmi značiek A, DE, FR a BE. Aspoň sa to hýbalo, každú minútu o pár metrov. Spojka, plyn, brzda. Ale najčastejšie brzda. Ukázalo sa, že invázia zo západu nebude spôsobená rodenými Parížanmi. Z áut vybiehali deti a motali sa druhým pod kolesá. Zo zadných sedadiel ich okrikovali zahalené tetky v šatkách a chlapíci sa len tak motali s dvadsiatou cigaretou v ruke. Okolo súmraku otvorili batožinový priestor doteraz bezpečne zapečatený nálepkou tureckej vlajky, vytiahli koberček a pobrali sa nevedno kam k večernej modlitbe. Dokonalý huriavk ma spomienkami preniesol na istanbulský bazár. Horšie bolo, že boli dosť agresívni, pchali sa z pruhu do pruhu, príčinu čoho sme nezistili. Zrejme mali pocit, že posledných 20 sekúnd sa ten ich hýbal pomalšie. Bolo len otázkou času, kedy dôjde k ťuknutiu. Stovky vozov s pušným prachom, horúca nátura, my sme už len videli, ako sa dvaja mlátia a ženy okolo bedákajú. Každému pribehli na pomoc početní bratranci, ktorí sa bohvie odkiaľ vynorili a hotovali sa ten škrabanec na nárazníku pomstiť ručne-stručne.  Neviem, ako to dopadlo, lebo po takmer 3 hodinách nás zhltla závora a šarvátka nám zmizla z očí. A pritom mala potenciál aj na hlavné správy; nervózni šoféri, ktorí kvôli bitkárom nemohli postupovať sa začali angažovať, snáď kohútov spacifikovali. Nemám rád Turkov

Sofia

Na hlavné mesto Bulharska sme mali jeden celý deň a musím skonštatovať, že postačoval. Sofia sa nepýši mnohými pamiatkami a aj tie sú väčšinou kostoly, našťastie pokope v centre. Okolo kostola sv. nedele sa človek dostane k najstaršiemu kostolu sv. Juraja. Ten je chudáčik stratený v obkľúčení vládnych budov.

Románsky sloh prezrádza bohatú rímsku minulosť mesta. Parlament aj prezidentské sídlo sú len pár metrov opodiaľ. V prekrásnej letnej záhrade sme si dali obed a strávili zopár hodín, komu by sa chcelo motať po meste v takej horúčave.

Sofia sa za rímskych čias volala Serdica a to je aj názov stanice metra v centre mesta. Pri jej stavbe pred pár rokmi objavili bohaté archeologické nálezisko, ktoré pekne zakonzervovali s sprístupnili v podzemí stanice.

Najväčším lákadlom mesta je Katedrála sv. Alexandra Nevského.

Neďaleko sa oplatí navštíviť Kostol sv. Sofie so zaujímavým múzeom v podzemí.

Tam sme to v letnej spare ukončili. Na návštevu mesta sa moje bábiky dobre pripravili, na ich mentálnej mape už od rána blikal bulvár Vitoša, rušná tepna s obchodmi a kaviarňami. Nutnosť navštíviť túto promenádu obhajovali faktom, že na jeho konci stojí palác kultúry, ktorý nemožno vynechať.

Po zmrzline, pive, káve a večeri na Vitoši sme sa dostali aj k palácu, ktorý je pre domorodcov miestom oddychu a posedenia.

Sozopol

Zlaté Slovensko, povzdychne si človek na bulharských cestách. Diaľnice boli rozbité a v biednom stave, ale aspoň boli. Bulhari rovnako ako Srbi nepoznajú smerovky a tak o prekvapenia pri predbiehaní nebola núdza. Neskôr sme zistili, že ani Rumuni nevenujú týmto drobným svetielkam veľa pozornosti, možno ani netušia, že existujú. Do Burgasu to bola rýchlovka a odtiaľ do Sozopolu iba chvíľka.

Ubytovanie na 7 nocí sme mali parádne, s bazénom a raňajkami podľa želania. Na obe veľké mestské pláže sme sa dostali za päť minút.

Nepatríme medzi ležiakové typy. Opekať sa od rána do večera nie je nič pre nás, preto si vždy vyberáme historické miesta, kde je čo vidieť. Dopoludnia pol hodiny v mori, obed v starom meste alebo pivko pri bazéne v tieni, poobede hodinka-dve na pláži. Na večer sa všetci tešíme, krásavice sa nahodia, vyberieme si podnik s výhľadom na more a za prešovské ceny si dáme parádnu večeru. Usadiť sa treba do 21:00, lebo potom sa nedá nájsť miesto. Reštaurácií sú desiatky, možno stovky, ale dovolenkárov sú tisíce. A pritom minimum zahraničných, sezónu ťahali miestni.

Život v Sozopole bol na jednotku, absolútne odporúčam.

Čierne more nás neprekvapilo. Piesok a napriek tomu čistá priehľadná voda. Polovicu času boli vlny a my sme sa vybláznili ako malé deti. A k tomu všetkému nás slnko nenivočilo ako doma. Teplota nikdy nepresiahla 30C, väčšinou bolo do 29C a pohodu zlepšoval mierny vánok. Lepšie počasie si nemožno želať.

Kto bol v Nesebare ako my, vie, čo môže čakať od historického Sozopolu, akurát vo váčšom. Pri vstupe sa človek prederie stánkami, nakúpi si echt kozmetiku z ružového oleja a ocitne sa z v uličkách  s drevenými domami z 19. storočia, ktoré ho zavedú až na cíp mesta, kde silný príboj vytvára gýčové scenérie pre každého fotografa. Vraciame sa okolo historického mlyna, zablúdime do staručkého kostolíka a pred návštevou prístavu sa pristavíme na drobnej pláži s výhľadom na maják.

A keď je už príliš teplo, zachráni to pivo alebo ľahký obed na terase. Hovorím o ľahkom obede, ale pri človeku ako ja s minimom pevnej vôle sa o šaláte dá hovoriť len v prípade mojich žienok. Mne zvyčajne padla za obeť špecialita podniku, snáď im to jahňacie nenechám skaziť.

Zopárkrát sme sadli na “kávu” pri pobreží a nad hlavami pozorovali padáky ťahané člnom. Saša si dlho myslela, že len žartujem, keď som plánoval rodinnú jazdu, vrátane mamičky. V jeden podvečer s nestihla čudovať, čo robí na palube člnu a zazerala na mňa kyslejšie než Viking na skyr. Nakoniec sa jej páčilo. Nemohla ani nadávať, lebo ju brala telka, na zostrihanom videu však nič nepočuť.

Pred 20-timi rokmi ma v Egypte zastihla faraónova pomsta a to neskutočne, celý deň som nevstal zo záchoda. Asi som si to odbil na roky dopredu, lebo odvtedy mám pokoj. Aby nám však nebolo ľúto, po jednom dni si to vyskúšali aj moje kvetinky, našťastie len tak zľahka. S tým jedlom sme asi experimentovali priveľa. To boli jediné mráčiky na našej dovolenkovej oblohe. Bolo nám úžasne a ani sme nezbadali ako tých sedem dní ubehlo.

Bukurešť

Do hlavného mesta Rumunska sme došli v podvečer, žiadne problémy na hraniciach sa už nevyskytli. Bolo strašne teplo, 37C a to sme ešte netušili, že bude horšie.

Na druhý deň sme sa vybrali do paláca parlamentu, druhej najväčšej administratívnej budove na svete (hneď za Pentagonom). Causescovu vilu sme ani neskúšali, lebo sme si lístky nekúpili pár dní vopred. Podobne to bolo aj s parlamentom, ale bola tam šanca, že nás pustia. Vchod je vraj zboku z jednej ulice. Google ukázal tak, Waze inak. Bohužiaľ, areál je obrovský a značenie nulové. My sme sa pustili presne zo zlej strany. Míňali sme vchody do múzea, do katedrály, ale ten nekonečný múr nás nie a nie vpustiť do parlamentu. Nakoniec sme si to takmer celé obišli, čo bolo viac než 3km.

Normálne by človek mávol rukou, ale v tom pekle teplomer vystúpil na 42C a moja zákonitá klesla vo vstupnej hale s kolapsom na lavičku a vyzeralo to na sanitku. Miesto na prehliadke samozrejme nemali, až na ďalšie dni. Saša sa za 15 minút pozviechala tak, že som skúsil privolať Uber. Ten moju objednávku po dlhej pauze nepoužívania zamietol a skolaboval tiež. Kým som to riešil, manželka sa odhodlala, že to skúsi po svojich a nakoniec sme sa šťastne dostali na izbu. Do večera sme sedeli pod klimatizáciou a oddychovali, vonku zatiaľ pálilo 44C!

V Bukurešti je obrovské všetko, aj námestie pred parlamentom aj hlavný bulvár.

V starom meste, ako eufemisticky nazývajú štvrť s kaviarňami a uličkami s peknou atmosférou sme nakoniec strávili príjemný večer.

Bran

Ako napovedá latinský názov Transsylvania (za lesmi), cesta na Drakulov hrad bola veľmi príjemná, keďže nadmorská výška sa v Karpatoch dvíhala a teplota utešene klesala. Ako napovedá názov slovenský, Sedmohradsko pozostávalo zo siedmych významných saských miest.

Jedným z nich je Brašov, pri ktorom sme odbočili doľava a za pár serpentínami sa ukázal stredoveký hrad a tisíce turistov.

Miestni neostali nič dlžní svojmu značeniu a z nájdenia vchodu spravili malú hru na skrývačku. Nakoniec sme zablúdili na tržnicu s hŕbou stánkov, uprostred ktorej sa hadil polhodinový rad na lístky. To sme už vedeli, že sme dobre, lístky sme mali v mobile zakúpené vopred a mohli sme sa postaviť do fronty na samotný hrad. Rad bol len desaťminútový, ale neroztrhal sa ani vnútri. Miestnosti boli maličké, vlastne ako celý hrad, a ľudí kvantum. Nič extra, prvú štvrťhodinu som bol pevne rozhodnutý tento hrad vrelo neodporúčať.

Nakoniec sa národ predsa len roztratil a my sme sa mohli čo-to dozvedieť o Bramovi Stokerovi, Vladovi a mučiacom vercajgu. Mám pocit, že naše hrady sú krajšie a zaujímavejšie, ale aj tento nakoniec ušiel. Prekvapivo a chvályhodne, miestni z neho nespravili gýčový Disneyland s upírmi na každej stene, čo najlepšie vystihla mladá rozčarovaná Japonka zúfalým výkrikom: “I want to see coffins!”.

Okolie a park stáli tiež za to.

Sighișoara

Na noc sme sa ubytovali v ďalšom sedmohrade, malebnom mestečku Sighișoara, zapísanom v UNESCO. Je to taký malý Krumlov, vraj býva dosť preplnený, ale my sme ho zažili s minimom turistov. Je tam čo obzerať.

Mimochodom, nachádza sa tu rodný dom Vlada Dracula.

Na obed sme vyrazili domov a o sedem a pol hodiny sme boli doma. Tachometer ukazoval 2775 prejdených kilometrov. Krásne miesta, krásne zážitky, jednoducho vydarená dovolenka!