Pred vyše dvomi rokmi sme sa vrátili z Prahy a pár dní na to sa spustila doba Covidová aj u nás. Hranice a krčmy sa zatvorili a boli sme radi, že v lete sa bez problémov dalo pobehať aspoň po Slovensku. Atmosféru medzi ľuďmi vírus veľmi nepodvihol, aspoňže posledné týždne sa môžeme stretávať bez obmedzení. A aby nebola nuda, to hovädo z Kremľa spustilo zverstvá, ktoré sme tu nezažili 70 rokov. Vojna na Ukrajine ma zasiahla viac, než by som bol kedy pripustil a nie som v tom sám. Viac než inokedy človeku dobre padne rodina, kámoši a rôzne spolčovanie, v mojom prípade minimálne pub kvízy.

Keď sa ozval Tóno, že spoluorganizuje pár dňový poznávací zájazd do Toskánska, neváhali sme ani chvíľu a prihlásili sme sa všetci traja. Síce som sa zaprisahal, že na sedenie v autobuse už nemám nervy a organizované poznávačky nie sú našim šialkom kávy, ale povedali sme si, nech! O všetko bude postarané, vrátane špičkovej sprievodkyne.

Vo štvrtok ráno o 3:00 sme nastúpili do zadného traktu autobusu, medzi osadenstvo katedry geografie a príbuzných inštitúcií. Tono zobral svoju Peťu. Polovicu ľudí sme poznali, okrem iného tam bol náš celý pub kvízový tím “Sypané čaje”, v ktorom Saša a ja alternujeme s ďalším párom. Konečne sme sa stretli pokope. Aby bola posádka vyvážená, za mnou sedela krajšia časť nášho najväčšieho rivala “Metro z PO do KE”.

Výber z fotiek z výletu som spravil v tomto albume.

Terst

Úžasný pocit, ten slaný morský vzduch! More nám navodilo pocit dovolenky, len čo sme popoludní vystúpili na okraji Terstu. Vo svetoznámom paláci Miramare sme sa stihli pokochať záhradami aj Jadranom.

V samotnom meste, preslávenom pražením kávy, sme si neskôr dali našu prvú taliansku šálku. Bola dobrá, ale ako kávonepič to neviem objektívne posúdiť. Málo kyslá podľa hodnotenia mojich krásavíc, navyknutých na onakvejšie vzorky Arabica.

Po celom dni v autobuse dobre padlo sa poriadne vyspať v prekvapivo luxusnom hoteli. Na večeri v neďalekej reštaurácii sme zažili prekvapenie. Rúško bolo samozrejmosťou, ale od ukazovania green pasov sme si už odvykli. Niekde dokonca aj snímali teplotu. Niet sa čo diviť, v prvom roku si tu s Covidom užili svoje.

Pisa

Skoro ráno sme opäť sedeli v autobuse a smerovali do Toskánska. Prvá zastávka – šikmá veža. Centrum mesta je útulné a jeho tri dominanty – krstiteľnica, katedrála a veža – berú dych. Veža bola veľkým prekvapením, v skutočnosti je nahnutejšia, než sa zdá na bežných fotkách. Ja som na tých svojich skorigoval zdeformovanú perspektívu koľko sa dalo, aby to vyzeralo čo najvernejšie.

Katedrála je klenot s množstvom umeleckých diel, ale aj tak je každý zvedavý len na tú vežu.

Nuž, tá je hneď za ňou.

Nenechali sme si ujsť príležitosť pozrieť si mesto zhora. Boli sme varovaní, že výhľad za tie nekresťanské peniaze v kresťanskej krajine za to nestojí. Čo za tie prachy však stálo bol samotný výstup. Uzavreté točité schodisko dalo centru rovnováhy zabrať. Cesta po schodoch bola skutočne divná, miestami až nepríjemná. Zopárkrát ma otrieskalo o stenu, a to som si v autobuse dával pozor, aby počet pohárikov, počas celého výletu záhadne prichádzajúcich zozadu, bol vždy do každej nohy. Bol to naozaj nečakaný zážitok a stál za to.

Po návrate dole sa nám nohy triasli ešte dve hodiny.

Voľný čas sme využili na obed, po ktorom sme skonštatovali, že talianske rizotá, čo robievam(e) doma, sú možno aj lepšie než to s morskými plodmi v centre Pisy. Tu musím, poznamenať, že aj keď to bol poznávací výlet s výkladom, mali sme aj dostatok času pre seba. A čo sa týka organizácie, naša sprievodkyňa Milka bola vynikajúca! V Taliansku žila roky, ovláda jazyk, reálie, zaujíma sa o históriu a kultúru a tak sme vždy vedeli, v ktorom kostole sú fresky od Giotta, sochy od Michelangela, kde dali fušku Donatellovi a iným. Explózia renesancie človeka zavalí dielami velikánov tak, že keď si nedá pozor alebo poldeci, pukne mu z toho hlava.

Lucca

Mašina frčí ďalej, pokračujeme v neďalekom meste Lucca, ktorého historické centrum za hradbami je zapísané v UNESCO. Okolo katedrály míňame rodný dom Pucciniho a dostávame sa na Piazza dell’Anfiteatro, bývalý rímsky amfiteáter.

Bol to únavný deň a každý sa tešil na hotel v blízkom mestečku, ktorý sa na dve noci stal našou základňou pre ďalšie výjazdy. Súčasťou večere bol aj dídžej Franco, miestny inventár, sedemdesiatnik s karaoke mašinou, ktorý sa len veľmi pozvoľna rozbiehal. Púšťal známe talianske hity. Dedo vyzeral podobne ako náš hotel, že už 30 rokov neprešiel údržbou, ale napočudovanie sa dostal do švungu a pri “volare” sa dvihli všetci účastníci zájazdu nad 50 vrátane personálu hotela a rozbehla sa živá tancovačka.

Siena

Na Sienu sme sa tešili. Z dokumentov sme poznali mušľovité námestie Piazza del Campo a viac nič.

Nafotil som aj interaktívnu panorámu, kliknite a vyskúšajte.

Je tam toho samozrejme kvantum, podrobný výklad nám priblížil aspoň katedrálu. Mesto je nádherné, treba ho vidieť.

Prvýkrát v živote som ocenil výklad do slúchadiel. Milka nám na začiatku zájazdu rozdala mašinky a tak sme sa stali plnohodnotnými Japoncami. Veľmi šikovná vec, človek počuje výklad a môže si behať a hlavne fotiť bez obmedzení, kde len chce.

San Gimignano

Poobede sme dorazili k ďalšiemu malebnému mestečku zapísanému v UNESCO – San Gimignano. Stovežatý zázrak uprostred toskánskej krajiny vyrazí dych.

Na hlavnom námestí sídlia dve zmrzlinárne, najlepšie na svete. Tá, čo vyhrala majstrovstvá viackrát je zahltená nekonečným radom turistov. My sme zamierili do tej “úbohej”, čo vyhrala len raz. A neoľutovali sme. Nekecali, lepšiu zmrzlinu sme v živote nejedli, úplne iná liga, než to, čo bežne poznáme (aj z Talianska). Neuveriteľne hustá hmota, celé kúsky čerstvej marakuje a intenzívna chuť. Ako keď po bežnej vínovici skúsite pravý koňak.

Musel som sa však šanovať, čakala nás ochutnávka vín.

Ochutnávka vín

V miestnom vinárstve nás už netrpezlivo vyčkávali. Po inštruktáži a pohostení sme okoštovali zopár miestnych zázrakov.

Čuduj sa svete, najznámejšie toskánske červené je Chianti a biele Vernaccia. Pokoštovali sme, pokúpili sme. Toskánsko je aj krajom hľuzoviek. Ochutený olej bol brutálne intenzívnejší než ten, čo sa dá kúpiť u nás. Pokúpili sme. Ako správna americká výprava sme na hotel došli ovešaní plnými taškami.

Florencia

Posledný deň bol zlatým klincom výletu. Kto posledných 500 rokov nežil na Marse vie, že na svete ťažko nájde krajšie miesto, než mesto Mediciovcov a Michelangela. Bol som vo vytržení. Na hlavnom námestí som nevedel, čo skôr fotiť. Bál som sa, aby mi nič neutieklo – katedrála (Santa Maria del Fiore), krstiteľnica, či Giottova zvonica. Biely, zelený a ružový mramor na ich fasádach nedovolí človeku spustiť z nich zrak. Nádhera!

Jediným problémom bola tá masa ľudí. Nepomohlo, že na Kvetnú nedeľu sa do mesta dotrepali všetky rodiny z okolia a miestni bežci si povedali, že zorganizovať polmaratón okolo dómu je v takýto krásny deň super nápad.

Kým polka výpravy absolvovala omšu v dóme, my sme si skočili do mauzólea rodiny Medici so sochami od Michelangela – Cappelle Medicee.

Kto nepočul o moste Ponte Vecchio, je kultúrny ignorant, a čo je horšie nehral Assassin’s Creed II, jeden z najlepších ak nie najlepší diel z celej série. Ako Ezio Auditore da Firenze som sa toho po meste nabehal, ale most nebol nikdy takto preplnený.

Na kopci nad mestom sme si dali príjemný obed s výhľadom pre bohov. Aj takto vyzerá šťastie.

Dole v meste nám ostalo ešte zopár vychytávok. Bazilika svätého kríža ukrýva hrobky velikánov ako Michelangelo, Dante, Rossini, Machiavelli, atď. A áno, tú sú tie fresky od Giotta.

Na Piazza della Signoria sa nachádza viacero sochárskych skvostov a pred Palazzo Vecchio kraľuje Michelangelov Dávid, dnes už len kópia.

Toto bol veľmi intenzívny deň. Ukončili sme ho v zašitej uličke na káve. Ako pokročilý štyridsiatnik som sa dal na pitie kávy, jednu mesačne. V Taliansku som si nadrobil do septembra.

Večer šup do autobusu a na obed sme boli doma. Prišli sme plní zážitkov a suvenírov. Ako sa ukázalo o dva dni, Saška a ja sme si priviezli aj Covid. Našťastie to bol veľmi ľahký priebeh a už sme v poriadku. Tak si ešte všetci užime peknú Veľkú noc!