Tohto roku nás vo vycestovaní za hranice nič neobmedzovalo. Celá rodina sme kompletne zaočkovaní a tak sa na nás nevzťahujú žiadne obmedzenia a komplikácie. Namiesto korony nás tentokrát od veľkolepých plánov podržala na uzde sťahovacia pohotovosť. Nábytok – kuchyňa, predsieň, skriňa, pracovný stôl, šatník a knižnice – sme objednali už v máji a po všakovakých peripetiách mal byť výsledok hotový v polke júla, najneskôr v polke augusta. Hneď potom sa možno sťahovať. Nič veľké sme si preto na letné mesiace nenaplánovali.

A predsa, na osem dní sme sa vybrali do našich miest. Kým celá slovač robila nájazdy na more a hory, mestá zívali prázdnotou a dobré hotely poskytovali neodolateľné zľavy. A moje kaviarenské turistky iné nepotrebujú. Už tradične, rozumej druhýkrát, chodíme na Shakespearovské hradné slávnosti do Blavy. A pri tej príležitosti splácame dlh otcovizni a spoznávame okolité mestá.

Vždy, keď ideme do Bratislavy cez Čertovicu, belostná silueta hradu v Ľupči nás nabáda povedať, že raz sa tam pozrieme. Bolo pekne a rozhodnutie padlo spontánne, raz je teraz. Stálo to za to a ako bonus agilný bufetár lákal “djovky” na syrové pochúťky a kávu. A vedeli ste, že na nádvorí sa nachádza najstaršia lipa na Slovensku?

Bratislavu odhaľujeme systematicky kúsok po kúsku. Ešte nám chýba kopa vecí. Začali sme Slavínom. Príjemná oáza pokoja s nádherným výhľadom na mesto. Chalúpky od Zaha Hadid už boli dokončené, naposledy ich ešte krášlili žeriavy. Akurát tam v tej horúčave chýbal pojazdný výčap penivého moku.

Nasledovalo Primaciálne námestie a palác. Dnu sme ešte neboli.

Večer sme z nášho ružinovského hotela vybehli na hrad, usadili sa v prvom rade a vychutnali si Komédiu omylov. Ako jedni z mála sme mali nasadené rúška, k čomu ľudí vyzval aj anonymný hlas z reproduktora. Herci boli perfektní a interaktívni. Keď si jedna z postáv skúšala pištoľ a mierila pri tom naslepo do publika, Robo Roth k nemu pohotovo pribehol a zaveršoval: “pošepnem ti do uška, mier len na tých bez rúška”. Nikým to bohužiaľ ani nehlo, všetci sa dobre zasmiali. Kultúra národa nám rastie, potešil sa jej aj ďalší protagonista, keď uprostred svojho výstupu začal prstom ťukať do neviditeľného mobilu. Celé publikum udivene pozeralo najprv naňho a potom na dámu v prvom rade, pred ktorou zastal. Tá až po nekonečnom tichu a čakaní zodvihla zrak od rozpísanej správy, rozhorčene sa poobzerala a mobil odložila. Predstavenie samotné bolo vynikajúce.

Na druhý deň sme zamierili do Nitry. Cestou sme zastavili v Seredi v múzeu holokaustu. Nepekný zážitok. Všetko sme poctivo prečítali, čo nám zabralo tri hodiny.

Náladu sme si rýchlo napravili na jazere v Šuranoch, aby sme si hneď na ďalší deň prečítali, že voda je tam hygienicky nevyhovujúca.

V Nitre sme bývali v úplnom centre. Nemyslel som si, že existuje ospalejšie mesto než Prešov, ale v Nitre to veľmi nežilo. Možno len všetci fungujú mimo centra.

Pre moje ženy je aj najtrápnejší kopček himalájskou výzvou a o výstupe na Zobor by vedeli napísať hrdinský epos plný útrap a obetí. Ale tu píšem ja, tak len stručne. Bolo horúco a to je celé. Začali sme Zoborským kláštorom.

Odtiaľ do Svoradovej jaskyne a potom rovno na Zobor.

K pyramíde je to len na skok a celé mesto máte ako na dlani.

Vydarila sa mi aj 360 stupňová panoráma.

Dole to išlo samo, aj keď trochu strmo. Manželka bola rada, zázračné hodinky jej narátali uspokojivý počet krokov, nebolo to márne.

Výlet do neďalekého Komárna sme začali návštevou mlyna v Kolárove. Náhoda chcela, že sa tam konala prehliadka veteránov a my sme mali bonusový program.

V Komárne sme odparkovali pri Nádvorí Európy, ktoré bolo totálne mŕtve, až poobede sa tam rozprúdil aký-taký život.

Hlavným bodom návštevy bola pevnosť. A tá veru stála za to. Síce je to jedno obrovské stavenisko, ale je čo vidieť. Škoda, že Rusi to tam kompletne zdemolovali.

Nemožno zabudnúť na ústie Váhu do Dunaja.

Najprv sme si mysleli, že v meste okrem nádvoria nie je čo vidieť, ale podvečer sme zablúdili do celkom príjemného centra.

Posledný deň v Nitre sme navštívili hrad.

Poobede sme si vychutnali peknú búrku už na hrade v Kremnici, kam sme prišli na dve noci.

Kremnica je krásne mesto, len v nedeľu dosť vyľudnené, ani turisti neboli. Večer sme sa nemali kde najesť. Ďalšie dni to bolo v poriadku, vrátane počasia. Slnko sme využili na výlet na Krahule.

Cestou nazad sme si nenechali ujsť ďalší zo stredov Európy, tentokrát v Kremnických Baniach.

Poobede nás čakala mincovňa a slnečné leňošenie v kaviarni na námestí.

Už pri vjazde do mesta nás vítali billboardy propagujúce “Kremnické krumple” (jedn. č. je krumpeľ). Sú to koláčiky miestneho cukrára, ktorých výrobu obnovili po takmer sto rokoch. Sú vynikajúce. A nielen to, zážitkom je aj pozorovať ich výrobu v dobových priestoroch s výkladom dobovej cukrárky. Parádna bodka za celou dovolenkou.