Média by si zo mňa mali brať príklad. Keby novinky uvádzali dávkovo s týždenným oneskorením, možno by mali ľudia menej stresu. V pondelok by zatopilo dedinu, v piatok by už bolo popratané a v nedeľu by sa dobré správy dozvedel celý národ, zbytočne by sa nesužoval štyri dni.

Nás minulý víkend našťastie nezatopilo, naopak, my sme sa trochu naliali. Ale iba trochu, že sme o tom ani nevedeli. Riči mal narodeniny a pozval nás na chatu. Vidina hambáčov posadila do auta ešte Dávida, Miňa, Trenkiho, Rašida, Roba a mňa.

O siedmej už kolovala prvá runda hamburgerov, zapíjaná pivečkom z 50L suda. Forma na hambáče, čo som naposledy dostal, sa ukázala ako super vec pri takejto masovej produkcii. Človek si nezašpiní ruky a ľahšie sa nájdu dobrovoľníci, čo to zoberú na seba.

Know-how získa človek až časom. Finta je v detailoch. Po zlisovaní sa to blbo vyklápa vonku. Ale keď sa do nádobky dá potravinová fólia, ide to ako na páse.

Počasie nám cez víkend neprialo. Hlavne prvý deň bola veľmi hustá hmla, kuriatkam z nej na terase cigaretle zhasínali. Napriek tomu sme si dali nočný výstup k vysielaču. Aby teraz nebola Trenkiho manželka v šoku, nie, neboli všetci. O to lepšie šmakovalo zopár orosených po návrate pekne v teple. Trenkiho som naposledy rozmaznal a doniesol som učiteľské dezerty. Tentokrát som na to zabudol, za čo som si vyslúžil zopár škaredých pohľadov. Našťastie to napravil koláč od Ričiho manželky.

Ráno odišli Robo aj Rašid. Rašid sa mal večer vrátiť aj s jubilantom Tonom. K jeho 50-tke sme v obecnom rozhlase objednali jednu od Dušana Grúňa. Oslávenec sa nakoniec nejak zopsul a nedošiel, čo využil aj Rašid  a nedošiel tiež, radšej sa prepláchol na “vnúčikových” krstinách. Do nerovného boja s osudom (rozumej so sudom) sme sa teda vrhli my piati.

Z poslednej akcie nám ostali koreniny suneli, lebo došli tesne po funuse. Jožin je kámoš a ďalšiu kľúčovú surovinu, omáčku Tkemali, mi zohnal priamo od babky na trhu v Tbilisi. Je vyrobená zo špeciálnych miestnych sliviek, je kyslá a veľmi aromatická po kadejakých bylinkách.

Nedalo sa inak, museli sme opäť sprobovať polievku charčo. Dali sme aj pretlak a mrkvu, aby to vyzeralo viac ako to, čo Miňo jedol v Rusku. Ale nevyzeralo. Vlastne to nevyzeralo vôbec lákavo. Ale chutilo eňo-ňuňo.

Hmla sa trochu roztrhala a tak sme lenivcov prehovorili na krátku vychádzku.

Jasné, že človek začne fotiť, až keď už polka ľudí chýba, no čo už.

Pivo, charčo, hambáče, posedávanie a popíjanie. Dohnali sme informačný deficit za pol roka a len sme tak lebedili. Moja zákonitá teraz určite zalamuje rukami, ona s kolegyňami by ledva rozobrala uplynulý deň, nevraviac o tom, koľko neprítomných by nestihli poohovárať. A ešte ďalšiu vec nemá na mne rada. Nedostane zo mňa žiadne pikošky, lebo ja hneď všetko zabudnem, jedno, či na triezvo alebo nie. Jedno viem naisto, nerozoberali sme tam ženské, ale zdravotné peripetie prítomných aj tých druhých To sme sa dopracovali.

Po celodennom žraní a pití nemal takmer nik chuť na druhý hambáč za večer. Dávid s Ričim to vyhodnotili ako neprípustnú myšlienku a dali si jedácky súboj. Pri toľkom apetíte, čo poháňal tých dvoch, by sme potrebovali orlie oko, aby sa dal určiť víťaz.

My ostatní sme mali chuť už len na také drobnosti, čím sme potešili pána domáceho. Len pre nás už tradične šanuje zopár rokov odležané lakocinky. Trenkimu sa ušla trojročná kola, aj sušienky rok po záruke nám prišli vhod. Akurát tyčinky, čo expirovali ešte na našej 40-tke, vykazovali známky pohybu, aspoň sa nám tak zamarilo po okoštovaní zatuchnutej lahôdky, tak sme mu ich tam radšej nechali, nech sa o rok ujdú aj niekomu inému. Inak ale musím Ričiho pochváliť, o hostí sa staral vzorovo. Jeho naliehavý pohľad každého s pohárom v ruke posúril, aby ho dopil a Riči ho mohol dočapovať. Nechcelo sa mu veru nosiť poloplný sud domov. Ale bolo to bez šance, pili sme len tak do pohodičky.

V nedeľu na raňajky sme (ne)dorazili hambáče, pozreli rozprávku v televízore a s výslužkou piva v PET fľaši sa pobrali domov. Zvyšok suda, že dorazíme cez týždeň u Tona. To sme ale trochu podcenili náš smäd, Riči doma vyčapoval zopár pív a bolo po paráde. Ešte, že sme nemali len 30L sud.

Ale Tona sme nakoniec oslávili. V utorok, v deň jeho okrúhlych narodenín, sme sadli v jeho miestnej krčme Tulipán. Videli sme tam nevídané – plný podnik uprostred týždňa, nebolo kde sadnúť. V podzemí frčala Šarišská mariášová liga a hore samý štamgast. Ale posedeli sme, pripili oslávencovi a dorazili večer, či vlastne ráno v Ponči, ďalšej to rázovitej krčme na Čapajevovej, ktorá sa za našich čias volala tuším Henry.

Tak nech sa Tono, ktorého trápia menšie zdravotné problémy, dá rýchlo dokopy a my sa stretneme na ďalšej akcii.