Dobre je medveďom na svete, v lete sa nažerú, v septembri si ešte pošmakujú na turistovi vo funkčných gatiach (my ostatní v bavlnených tričkách sa potíme a smrdíme im) a s prvým mrazom sa zdekujú do nory, kde majú do jari vystarané.

Úbohý chalupár však nepozná pokoja a musí čeliť nástrahám prírodných aj ľudských živlov. Keď chceš, aby ti peniaze nekrivili charakter, nevoz sa v mercedesoch a nestrkaj si zlaté oringle do nosa, ale sa ožeň a kúp si chalupu! Už nezbohatneš.

Pec nám spadla

Keď sa niečo popsuje, vždy sa tak udeje v najnevhodnejšej chvíli. Občas sa však stane, že osud vám neukáže holú riť. Naša pec v Plavči doslúžila, naopak, v ideálnom okamihu, posledný deň starej vykurovacej sezóny, niekedy v apríli. Liatinové platne, rokmi už aj tak popukané, sa vyštrbili o 1cm a ani za frasa sa nedali dať dokopy. Kuchyňa sa zmenila na udiareň a ďalšie spaľovanie náletových drevín neprichádzalo do úvahy. Celá horná časť pece sadla a zatlačila na jeden bok platne. Z inej strany sa medzi kachlicami ukázala desivá puklina. Keď k tomu prirátam sfušovanú konštrukciu, otlčené kachlice a náter na kovaní, čo asi robili miestni škôlkari, nešpekuloval som zbytočne nad opravami a rozhodol som sa celú piecku poslať na večnosť.

Moja drahá sa vždy poteší, keď pri niečom môže uplatniť svoje estetické danosti a načítanosti. Slovo dalo slovo, Saška si vybrala kachlice u kachliara z Ľubovne a ten sa po ich vypálení (u výrobcu) pustil v októbri do práce.

Pri každej perestrojke, a zorganizoval som ich už pekný počet, sa vždy teším na úvodný rituál. Majster sa postaví pred existujúce “dielo” a vždy začne otázkou, že kto mi to predtým robil. Tá slúži na jediné, ubezpečiť sa, že to nebol pán domáci a hodnotenie sa môže začať. “To musel byť fušer, kuknite jak to netrime a jake to je krive, šak to sa tak vobec nerobi, ta neviem neviem, či to vôbec dáme dokopy, to tak, keď dakto šanuje na majstrovi, ešteže ste nás zavolali, konečne to budete mať zrobené poriadne.” A takto pridal svoje ohnivko do večnej reťaze remeselníkov, kde každý z nich absolvoval túto povinnú procedúru a o 20 rokov bude niekto ďalší nadávať na fušera stojaceho predo mnou. Len raz som neuvedomelo zrušil zábavu, keď som sa k originálu hrdo prihlásil ja. “Šak celkom dobre, na to, že nie ste majster…” Zvyšok komentára nasledoval až keď som odbehol do stavebnín po ďalší mech cementu, lebo síce si to dobre spočítali, ale ako mali vedieť, že sa tam zrazu objaví nová plocha, ktorá tam vôbec nemala byť.

Tento kachliar bol však iný, mal pochopenie pre poklesky svojich predchodcov, vediac, že väčšinu z nich tvorili miestni amatéri, čo svojou sebaistotou v krčme presvedčili ostatných, že oni sú na to tí praví. Pec sa rozoberala zhora nadol a v tomto poradí mi zaradom ukazoval všetky neduhy starej piecky, o ktorých som ani netušil. Úplne zapchatý dymovod, rovnako tak aj celá horná výhrevná časť, čo bolo spôsobené neexistenciou čistiacich otvorov, teraz ich budem mať tri. To spôsobilo aj tú nebezpečnú puklinu, keď horúci vzduch jednoducho nemal kade unikať. Neexistujúci labyrint pre teplý vzduch v hornej časti, nezaizolované prilepenie pece priamo k múru, “rúra” spolovice umiestnená v studenej časti a podobné pikošky. Veľa som sa naučil.

Ani sa to nezdalo, ale z takej malej pece sa vyvozila kopa fúrikov sutiny. Dvanásť rokov sme na pec pozerali, nerobili sme si žiadne estetické ilúzie, ale až také zlé sa nám to nezdalo. Kachlice mali pekné, takmer ľudové vzory. Keď som však zbadal kachlice pekne zblízka, až vo mne hrklo. Saška chcela zachovať dve najkrajšie ako podložku pod horúce hrnce v altánku. Ukázalo sa to ako neuskutočniteľná úloha.

O podklade pod pecou sme si nerobili ilúzie a tak aj bolo. Postavená na udupanej hline, pod dvomi tretinami boli nahádzané šutre zaliate škrupinou betónu. Pekne sa to obkopalo a naliala sa tam nová betónová platňa.

A potom to už išlo od ruky. Keď som staval veľký kozub v altánku (ešte stále stojí), pozbieral som na Internete všetky múdrosti o peciarskej malte. Do šamotovej múčky som pridával tekuté sklo, aby to potom zatvrdlo, keď sa mi to nevidelo, šupol som k nej aj cementu a neviem, čo všetko. A viete, čo použil majster so štempľom od cechu kachliarov? Obyčajnú hlinu. Priniesol si z tehelne obrovskú nevypálenú tehlu. Tú rozdrobil do vedier s vodou a uhnietol si krásnu plastelínu. Prisypal trochu piesku, aby to potom nepraskalo a bolo. Týmto spájal tehly a kachlice a vymazával celé vnútro. Na moju otázku, či nepoužíva šamotovú múčku sa len súcitne usmial. Naozaj sú veci, do ktorých by sa bežný kutil nemal púšťať.

Za pár dní stála nová piecka takmer hotová. Nasledovali tri týždne, kedy sa muselo tých 20 litrov vody dostať z hliny von. Až takto vysušená pec sa môže vyšpárovať a pomaličky rozkúriť. Počas tej doby som eletricky vyhrieval kuchyňu a sused mi, na radu peciara, každé ráno aj večer v piecke zapálil pár čajových sviečok.

Minulý víkend došiel majster a dokončil špáry a tým aj celé dielo. Odteraz môžeme opatrne kúriť a na Silvestra to rozbalíme naplno.

Vyzerá to prenádherne, presne ako sme chceli.

Kapura

Ani by som o takej blbosti nepísal, ale z banality sa stala dvojmesačná fuška. V lete sme so susedom menili plot, pekné zelené pletivo a pri tej príležitosti sme premaľovali aj stĺpiky. To ma konečne nakoplo premaľovať aj našu bránu. A keď, tak už poriadne. Päť starých náterov sa nevedelo rozhodnúť, či držať jak fras, či sa odlupovať pod váhou lišajníkov.

Reku, mám brúsny kotúč, bude to brnkačka.

Po troch hodinách som nemal hotové ešte ani jedno krídlo a kotúč bol zničený. A k tomu augustový hic. Postupne som kúpil dva ďalšie kotúče a po víkendoch som sa hodinku dve pohral. Asi som s jednou bránou trhol svetový rekord, faktom však je, že tú nešťastnú bránu som namaľoval až koncom októbra.

Parkovisko

Každému hovorím, že aj keď na Zemi vyschne všetka voda, môj pozemok ňou bude oplývať ako posledný. Na niektorých flekoch mám strašne mokro. A znásobuje sa to na jeseň a na jar. Neraz som ostal s autom pri bráne, keď som efektne prešmykol kolesami a domov sme išli s totálne zasr..tým autom. Najhoršie som však dopadol, keď som po pár prešmykoch ostal zapadnutý do pol kolies a so svokrom a švagrom sme ho vyťahovali 2 hodiny.

Už roky sa chystám položiť na príjazd betónové zatrávňovacie tvárnice. Ale komu by sa chcelo vykopať podložie, navoziť štrk a naukladať 25kg opachy. Vygúglil som si jednoduchšie riešenie a kúpil parkovaciu rohož vyrobenú zo starých PET fliaš. Jednoducho sa rozvinie a skobami pripevní na zem. Zobral som najvyššiu nosnosť, 7 ton na m², snáď to bude fungovať. Robota to bola parádna, so svokrom sme to mali hotové za 2 hodiny. Na jar zarastie trávou a nebude nič vidieť.

Svetlo

V podkroví máme na výšku málo miesta a na svietenie prichádzali do úvahy len stropnice. Zdá sa to fajn, pokiaľ nie je všetko naokolo obložené drevom. To je síce geniálny materiál, ale vôbec neodráža svetlo, ako biele steny, a aj pri silnejších žiarovkách sa hore nedalo čítať.

Jedného dňa som špekuloval, ako do toho svietidla narvať aj väčšiu žiarivku, keď ma moje krásavice stopli, načo si ja mozog deriem, keď ony to už dávno majú premyslené. Nuž takto vyzerá výmena žiarovky pekne štýlovo, časopisovo, po škandinávsky:

1. Odmontujeme celé staré svietidlo. Aj tak bolo hnusné a vtedy v obchodoch vôbec nič nebolo, keď sme ho kupovali. A vôbec, je to moja vina, lebo som sa vtedy hnal, Saša to už vtedy brala len ako dočasné riešenie, kým nebudú peniaze a nenájde niečo lepšie. Tento argument je univerzálny a overený časom pri desiatkach iných príležitostí.
2. Skočíme na lifestylový eshop, kúpime holé objímky, žiarovky a falat kábla, čo vyzerá ako lano. Bude pasovať k zábradliu.
3. Trochu dlubkačky a luster, po akom im srdcia pištia je na svete.

Takto jednoducho som vymenil žiarovku v podkroví.