V rámci boja proti demencii skúšam aj činnosti mimo mojej zóny komfortu. Určite k nim patrí písanie s diakritikou. Nerobil som to 19 rokov, ani klávesnicu na to nemám, nuž ďobem tlačidlá popamäti. Má to aj jeden bonus – bude menej preklepov. V poslednej dobe sa mi hromadili, lebo kontrola pravopisu bez diakritiky nefunguje.

Ešte z prázdnin sa mi nahromadili fotečky dokazujúce, že som nesedel len tak na zadku. A na konci je aj navnadenie na veľkú grilovačku.

Posteľ

Pozvi si kamarátov na akciu a čo ti po nich ostane? Okrem zabudnutého trička aj plesnivá posteľ. Lepšie povedané, podlaha pod ňou. Ani nechcem vedieť, čo z parobkov vytieklo V málo používanej a vetranej dolnej spálni je pomerne chladno, jedna posteľ nemá nožičky a tak to potom dopadne:

Objavila to Saša počas svojho každoročného záchvatu upratovania a vyhadzovania starých vecí. Savo, prevŕtanie vetracích otvorov do dna a bokov postele a pekné nové drevené nožičky z hranolov, čo mi ostali ešte z podkrovia. Dúfam, že problém je definitívne zažehnaný.

Dvierka

V altánku pod stolom sa mi roky zbieral bordel a roky som ho akosi ignoroval. Veď človek si zvykne a návštevy zase taktne mlčia.

Neviem, čo spôsobilo to náhle osvietenie, či nadbytok belgického piva v krvi a či len dve hodinky nečinnosti, ale v jedno augustové popoludnie sa to vo mne zlomilo. Rozložil som vercajg a pustil som sa do zušľachťovania drevnej hmoty, čo mi zostala ešte hen z prerábky podkrovia. K finálnej úprave prispela aj Nina. Ešte nejaké to kovanie a nasledovalo už len modlenie, aby som pri vŕtaní do betónu netrafil do roxoru. Keď sme s Martinom stavali kozub, železom sme nešetrili. Hurá, 11 dier v pohode a ako naschvál, posledná dvanásta zaškrípala a zaiskrila. Nejak som to prerazil a výsledok je celkom uspokojivý.

Hojdačka

Mojej drahej to nedalo. Keď videla, ako mučím dosky všetkými nástrojmi, pochopila, že buď teraz, keď som vo švungu alebo nikdy. Ako každá moderná žena, ani ona sa nezaobíde bez pravidelnej dávky štýlovosti diktovanej časopismi Pekné bývanie, Môj domov, Kultúrny byt a Katolícky vestník. Ukázalo sa, že absolútnym trendom tejto sezóny sú prírodné hojdačky v byte. A že to musí mať, lebo inak sa medzi ľudí ani ukázať nemôže. Čo by som pre svoju milovanú nespravil, naviac, také šprtačky s drevom ma bavia. Dve dlážkovice dokopy, kúsok lana a bolo.

Akurát potom vysvitlo, že až taká nevyhnutnosť to nebola, viac času som strávil majstrovaním, než Saška hojdaním pri televízore.

Vešiak na uteráky

Manželka aj s dcérou si navzájom vymieňajú (ha, práve som zistil, že ň má vlastný kláves) svoje prenáramné časopisy a spolu špekulujú, čo si musia do bytu dokúpiť, alebo požiadať otca, nech to zmajstruje. Po hojdačke prišiel na rad vešiak na uteráky.

Náletové vŕby na okolí boli konečne užitočné, odrezali sme si poriadny drúk. Nina bola úplne nadšená, keď zistila, ako ľahko sa to zbavuje šťavnatej kôry. Po týždni schnutia sme to vybrúsili a našli zvyšok lana zo zábradlia na podkroví. Kamarát Internet ma naučil, ako viazať katovu slučku. Vyzerá to morbídne ale efektne a to bol pritom môj nápad. Musím povedať, že taký vešiak je na studenej a vlhkej chalupe užitočná vec. Uteráky nám už tak netuchnú.

Žumpa

Chalupu už máme 12 rokov, ale žumpu som ešte nepucoval. Veď načo, keď z nej vedie prepad do jarku a všetko, čo je nad, skončí u Poliaka v Baltiku. Pred pár rokmi som si povedal, že keď bude príhodná chvíľa, zavolám hovnocuc a uľavím svedomiu aj prírode. Z vozenia stavebného materiálu viem, že príhodná chvíľa určite nie je pri čo len trochu vlhkej zemi. Naposledy trvalo mesiace, kým 15cm hlboké koľaje ako tak pošli.

Celé minulé leto bolo dosť mokré a nedalo sa. Konečne teraz bolo už týždeň sucho a zem ako kameň. Zavolal som chlapíkovi, jasné, dôjde večer. Ja mám slabé nervy. To preto, lebo nie sú vycvičené prácou s ľuďmi a aj decko mám už veľké. Najčastejšie sú konfrontované prírodou, ktorá sa v ten podvečer rozhodla pre malú 10 minútovú búročku. Zaťal som zuby a počkal, kým pár tonová Tatrovka neodišla.

Samozrejme, koľaje ako po tanku. Mal so to spraviť v zime, keď mrzlo. Čo už. Na druhý deň ma potešili aspoň krtkovia. Tí chlpatí čierni diabli, háveď, ktorú márne kynožím a roky s ňou vediem nerovný boj, tak táto čvarga konečne kopala za náš tím. A to doslova. Reťaz ich pevnôstok vyrástla presne v stopách oceľového kolosu. Stačilo trochu pohrabať a hneď to bolo lepšie.

Gril

V našom kozube sa už opaľovali ovečka, koza aj prasiatko. Prvé grilovacie náčinie som si vyrobil sám a malo pár múch. Rozhodol som sa vyrobiť si nové a robustnejšie, s ktorým sa bude robiť pohodlnejšie. A minule sa ma ktosi pýtal, ako to moje motorizované grilovanie vlastne funguje. Rozhodol som sa, že to na ukážku natočím na video. A rovno som tam pridal aj proces výroby náradia.

Úprimne povedané, videá, čo robí naša Nina na školské projekty majú omnoho vyššiu kultúrnu aj technickú úroveň. Kto má slabé nervy alebo trpezlivosť, môže si pretočiť na čas 7:45, kde je už finálna ukážka nového ražňa.