Ako už býva dobrým zvykom, raz ročne sa naša francúzsko-belgicko-slovenská firma stretne na nejakom pohodovom mieste a spraví si poradu naživo. A v rámci psychohygieny sa nezabúda na dobré jedlo, pivo a trochu zábavy.

Za potlesku českých dovolenkárov (nie sme v tom Slováci sami) som pristál v Tureckej Antalyi, počkal na zvyšok družiny a Eric, nový kolega, Francúz žijúci v Turecku, nás po 4 hodinách v aute dostal do malebného mestečka Kaş, kde býva.

V máji je v Turecku ideálne počasie, teplota nepresahuje 30C, všetko je zelené a rozkvitnuté. Voda mala vraj len 18C, co sa mne, ako jedinému kúpajúcemu nezdalo, určite bola teplejšia. Prvé dva dni boli pracovné, našťastie šéf je človek osvietený a raňajky bývali o 9:00. Aj spachtoš ako ja mal dosť času každé ráno pozrieť z balkóna na more a trochu si zaplávať.

More bolo vzdialené len 100m a ešte bližšie bol antický amfiteáter.

A oproti bolo vidno domky na gréckom ostrove Kastellorizo. Na veľkú zlosť Turkov je to taká predsunutá línia “bratského” národa posúvajúca hranice Grécka miestnym priamo pod nos. Má to jednu podmienku, ostrov musí mať minimálne 250 obyvateľov, inak si ho môžu nárokovať Turci.

Kas samotný je pekné turistické mestečko. Malo iba jednu chybu, mešita bola len 50m od hotela. Lásku k islamu človek nenadobudne, keď muezín huláka každé ráno o pol piatej. A potom ešte štyrikrát počas dňa, ale to sa dá prežiť.

Soráč za hnusné fotky, ale kvôli obmedzenej príručnej batožine som nemohol zobrať veľký foťák a cvakal som len s mobilnou prskavkou.

Pôvodne sa nezdal dobrý nápad trepať sa tam uprostred ramadánu, ale miestni to berú dosť vlažne. Stoly sa prehýbali pod pivom a jedlom.

Posledný deň bol veget. Prenajali sme si loď na celý deň a vybrali sme sa na plavbu okolo neďalekého ostrova Kekova. Celý miestny región sa rozprestiera na území starovekej Lýkie. Neskôr sa ukázali Rimania a zakončila to Byzantská ríša. Vďaka tomu sa tam pamiatky doslova povaľovali, na veľkú spokojnosť kôz a korytnačiek, ktoré si teraz uzurpujú starobylé hrobky kráľov a Rimanov. Po mohutnom zemetrasení sa antické mesto dostalo pod vodu a my sme mohli z člna pozorovať zachované ruiny len pár metrov pod kryštálovo čistou hladinou.

Pod rozvalinami byzantského kostola sme si všetci zaplávali a potom sme zakotvili v opustenej zátoke ako stvorenej na hodenie neduživých programátorských tiel do vody. Kapitán zatiaľ zapálil drevené uhlie a pripravil super obed. Medzitým dal chladiť ďalšiu prepravku Efezu.

Večera v rybárskej dedine ukončila tento pobyt, ktorý bol viac dovolenkou než prácou. Nudné vývojárske debaty tu predsa nebudem opisovať.

V piatok som doletel domov a konečne som začal sledovať hokej. Ušli mi najlepšie zápasy, ale vynahradil som si to vysvetľovaním Belgičanom, čo to hokej je. Mali len nejasnú predstavu a na Frantíkoch bolo tiež vidno, že im to veľa nehovorí. To sme už kam došli, keď ja nadšene obhajujem nejaký šport pred druhými?