V pondelok som mal sedieť na pive. Aj vo štvrtok a možno aj teraz. Ale nesedím, korona spravila slovači škrt cez rozpočet. Pred dvomi týždňami nám zavreli krčmy a teraz aj nás. Nič strašné sa nedeje, vychádzať sa môže, ale predsa je to mrzuté. Povinné rúška už ani nevnímam a chytrákov, čo ich odmietajú ignorujem.

Ako v Bosne

Nebudem komentovať súčasné opatrenia, ale musím skonštatovať, že všetko tu už bolo. Aj frflanie väčšiny, aj búrenie sa menšiny, čo má falošný pocit výnimočnosti a práva nedodržiavať nariadenia. V roku 1961 dostal bosniansky spisovateľ Ivo Andrić Nobelovu cenu za literatúru a mne sa až teraz podarilo dočítať jeho dva historické romány. Hlavne Most na Drine je úžasný, opisuje osud mosta v meste Višegrad (ten pri Sarajeve, nie maďarský Visegrád, kde sa dala dokopy naša slávna štvorka), od jeho vybudovania Turkami v 16. storočí, až po atentát na Rakúšana. Veľmi ľutujem, že som to nečítal pred rokom, určite by sme most zapísaný v UNESCO navštívili cestou zo Sarajeva.

Autor pekne vykresľuje atmosféru spolužitia mohamedánov, kresťanov aj židov na pozadí historických epizód. Jednou z takých bola aj epidémia. Za jeden oskenovaný a OCRkovaný citátik ma snáď nezabásnu:

Za tých dvadsaťpäť rokov uprostred 19. storočia v Sarajeve vyčíňal dva razy mor a raz cholera. Vtedy sa kasaba pridržiavala pokynov, ktoré podľa tradície ešte Mohamed dal svojim veriacim, ako sa majú správať v prípade epidémie: „Kým v niektorom meste panuje nemoc, nejdite ta, lebo sa môžete nakaziť, ak ste však v meste, kde nemoc panuje, neodchádzajte z toho mesta, lebo môžete nakaziť iných.“ Ale keďže sa ľudia nepridržiavajú ani najspasiteľnejších pokynov, ani keď pochádzajú od posla božieho, ak sú nie „silou moci“ na to prinútení, vrchnosť pri každej „pliage“ obmedzovala alebo úplne prerušovala osobnú a poštovú dopravu.

…

Každý deň prišlo niekoľko cestujúcich, kupcov, poslov, tulákov. Na samom prístupe na most ich čakal policajt a zďaleka dával znak, že sa ďalej nedá. Cestujúci zastane, ale začne vyjednávať, ospravedlňovať sa a vysvetľovať svoj prípad. Každý z nich považuje za nutné, aby ho pustili do mesta, a presviedča, že je zdravý ako buk, a nemá nič spoločného s cholerou, ktorá je – bodaj by bola ďaleko od nás tam kdesi v Sarajeve.

Chalupa

Od soboty máme lockdown a za hranice okresu sa nedostaneme. Do nedele však bola výnimka pre návrat domov, čo sme rýchlo využili a ešte v piatok odišli na chalupu. Počasie v sobotu bolo prekrásne, celý deň som pobehoval vonku a zazimovával naše panstvo. Už stokrát mali v Lidli prieskumnú kameru a stokrát som odolal, že načo mi je taká blbosť. Minule som sa zlomil, reku pokukám pod podlahy aký ekosystém sa tam rozvinul. Ani som netušil, že kamerka na husom krku sa mi šikne aj inak. Nad odkvapom, kde som proti kunám dával kovovú sieť, som našiel odlúpnutú dosku. Paskudy sa činili. Tak som si na ne posvietil. Vecička za pár eur nie je žiadny zázrak, ale čo-to odhalí. Okrem osieho hniezda som objavil aj dieru vo fólii. Ale nájomníci sa už asi odsťahovali a ja som doštičku pribil nazad.

Večer som prelustroval aj podlahy a je to dobré. Žiadne plesne na izolačných polystyrénoch a ani iný život som nezaregistroval. Akurát po myšej rodinke, ktorú som vykántril pred rokom, ostali guľôčky izolantu.

Kto by potreboval 120cm sondu na kolonoskopiu, rád požičiam.

Nové pozemky

V karanténe netreba byť nasucho a sem-tam si treba dopriať aj niečo fajnovejšie. Na jednej koštovke som si zamiloval škótsku whisky Laphroaig s výraznou rašelinovo-dymovou chuťou. Cez internet som si objednal fľaštičku a ako bonus som dostal do doživotného užívania jednu štvorcovú stopu na ostrove Islay, hneď vedľa liehovaru.

A keďže sa k objednávke pridal aj Riči, získal som nového suseda a teraz si spolu hovieme na jednom rašelinisku.