Dnes poobede odchádzame na chalupu, kde každoročne trávime Silvestra. Tentokrát kvôli korone sami, ale nie je to koniec sveta, už sme také mali. Túto vetu som pôvodne začal tvrdením, že na chalupe je dobre, len Xbox mi tam počas dlhých večerov trochu chýba. Niečo sa však zlomilo, uprostred písania som sa dvihol a odhodlal na niečo, čo sa mi roky robiť nechcelo. Vybral som sa do obývačky a odpojil som všetky nedostupné a zaprášené káble od hernej konzoly a vyslobodenú škatuľku som vyniesol na denné svetlo. Na ďalší týždeň hlásia hnusné a upršané počasie, na bežky môžeme zabudnúť a čítať sa človeku tiež nechce celý deň. Žolíky sú síce fajn, ale zahlušiť zopár anglosaských smradov mojou vikingskou sekerou je ešte lepšie. No dúfam, že čo najviac času strávime aj von.

Ako tak katalogizujem fotky z posledného obdobia, pozerám, že v Plavči sme boli pred mesiacom a bolo trochu krajšie. Koncom novembra sme nečakali žiadne novinky, ale mýlili sme sa. Konečne nám dokončili chodník z Podzámku/Pastovníka do dediny. Tých 200m po hlavnej ceste v neprehľadnej zákrute, pri idiotoch, čo nepočuli o 50km/h v obci, to bol riadny adrenalín, bolo nepredstaviteľné pustiť tam decko. Teraz máme priechod, chodník a eurofondovú tabuľu.

Ani na hrade sa do poslednej chvíle nezaháľalo. Šarik dotiahol jeden múr a hlavne… hrad svieti! Vybral som si ho nafotiť počas najchladnejšej noci, pri –10C by som na foťáku ocenil hlasové povely, lebo prsty vypovedali poslušnosť. Aj tak sa mi podarilo zachytiť malý hrad pod Veľkým vozom.

Moje lemravé ženy na mne neznášajú viacero vecí, bodovo najvyššie je azda chvíľa, keď ich vyháňam na vzduch. Toľko šomrania, vyhovárania a gánenia mi ani nestojí za to, ale v krásnu nedeľu sa mi na prechádzku podarilo prehovoriť aspoň manželku. V taký čarovný deň hádam nebudeme sedieť doma.