Široko-ďaleko nepoznám nikoho, kto by bol súčasnou krízou pracovne zasiahnutý menej než ja. Už 18 rokov ťahám šichty v trenkách a tričku len meter od svojej postele, teším sa, že nemusím cestovať hodinu do práce a späť, fungujem v priemysle, ktorému sa darí a až na jednu výnimku som v živote nevidel žiadneho svojho klienta. Žiaden človek, žiaden stres. Práca ako hobby, rokmi zocelená sebadisciplína a vyhýbanie sa drístom na fejsbúku by mali byť zárukou spokojnosti a duševnej rovnováhy.

Možno je to bláznom Matovičom tam vonku, možno mojimi žienkami, ktoré síce pracujú ako v bani, ale doobeda aj tak pobehujú a štebotajú po byte, mojom bývalom výsostnom území, oáze ticha a koncentrácie a možno v tom bude mať prsty aj ten prekliaty pol roka trvajúci lockdown. A možno som len extrémne lenivý. Faktom však je, že moja mozgovňa odmieta akúkoľvek tvorivú činnosť. Prepli sme sa na auto pilota, mechanicky chodíme do práce, rýchlo nakúpime, navaríme a večer dáme zarobiť Netflixu. Trochu síce preháňam, chodíme aj von, doma si dáme za pohárik a svetovú literatúru prekladám Xboxom. Ale pred rokom, keď nás prvýkrát zatvárali, som si pomyslel, koľko blogov si napíšem pre vlastné záznamy, keď už aj tak niet čo robiť. A hľa, za posledné mesiace som nebol schopný napísať ani riadok, nafotil som len zopár fotiek, úbohé to dôkazy mojej duševnej existencie. Takto zákerne udrela spoločenská izolácia na pevnosť asociála, vysušila potôčik nadšenia, až za múrmi nastala, síce v dobrej nálade, ale aj tak ospalá letargia.

Ako opilec, čo nemá čo povedať a o to viac to povedať chce, s námahou a motajúcim sa jazykom, prinútil som sa dnes sadnúť k počítaču a tackavo zo seba dostať zopár udalostí z posledného kvartálu.

Národ, čo nenávidí bežky

Po Silvestri na blate som už ani nedúfal, že sa pritrafí nejaký sneh aj v našich nadmorských výškach, hlavne, keď sa cez okresy cestovať nedalo. Ale podarilo sa a babky povznesené virtuálnymi omšami nám cez Zoom vymodlili peknú nádielku. Cyklochodník hneď za domom sa premenil na výbornú bežkársku trasu. Blaženy som vyhnal von a ony takmer každý deň ochotne fučali na čerstvom vzduchu.

V Prešove to pod lampami išlo ako po masle, len tí ľudia. Krásne odhrnutý chodník pre chodcov je len meter vedľa cyklochodníka s akou-takou stopou. A kde sa prechádzajú či starí, či mladé rodinky? Veď ten náš maličký je taký zlatý, keď cupitá po stope a ten zlý ujo, čo tak nevrlo upozorňuje rodičov, keď mu už došli nervy opakovať to trpezlivo a slušne. Starí aspoň zahanbene uhli a sami možno premýšľali, prečo vlastne šliapali po bežkárskej trase.

Keď sa v meste sneh už strácal, pri rybníkoch v Šariši sa pekne dalo. Miestna vrchnosť si však po týždni povedala, že také huncútstva tolerovať nebude a po každom nasnežení chodník poctivo odhŕňala až po prvý mostík. Desiatky bežkárov len neveriacky krútili hlavami.

Našťastie to zachránili Sigord a Zlatá Baňa. Moje dievčatá mi síce nedovolili podávať výkony do roztrhania tela, to u nich vôbec nehrozí, ale aj tak sme sa výborne vyžili.

Jarné prázdniny prišli koncom februára, keď to už vyzeralo, že agónia zimy dlho nepotrvá. Našťastie sa sneh v horách krásne udržal a ja som žienkam konečne ukázal moje trasy v Litmanovej. Niet čo dodať, počasie a scenérie ako z rozprávky.

Ako po celý lockdown, nestretli sme sa so živým tvorom, poctivo sme sa izolovali aj od rodiny. Akurát jeden deň vytiahol Števo chlapcov na vzduch a trochu sme sa na ľudoprázdnom svahu porozprávali.

Ako páni

Makáme. Prisámvačku, od rána do večera. Klub anonymných workoholikov by mal u nás žatvu. Dcéra, poctivka a bifľoška, Lisa Simpsonová sa do noci šprtá v zadaniach. Domáca pani učiteľka so zodpovedným prístupom si po odučenom online predpoludní do noci pripravovala predpoludnie ďalšie. A aj ja som sa dal uniesť vírom zarábania a pracoval som viac, než by som musel.

V takejto atmosfére neprichádzalo do úvahy si variť, okrem stredy, kedy mala Saša len jednu hodinu. Voľky-nevoľky, pekne po pánsky, sme sa dali denne voziť obedy z miestnych reštaurácií. Boli sme radi, že aspoň na tú večeru sme našli chuť ísť do kuchyne.

Otužovanie

Aleluja, po rokoch vyhadzovania mestskou políciou nám konečne otvorili Delňu. Prezliekarne, čisté mólo, to je iný level. Aspoň na niečo je ten aktuálny boom otužovania dobrý. Hordy sviatočných aj dlhoročných otužilcov presvedčili radnicu, aby to vzdala a nechávala areál otvorený celý deň. Kiež by bolo viac takýchto “cool” a “in” vĺn. Je mi jedno, či chlapík lezie do ľadovej vody z frajeriny, hlavne, že niečo pre seba robí. Viac ako inokedy možno tohto roku hovoriť o spoločenskej udalosti. Ten jeden či dva dni v týždni sú jedinou chvíľou, kedy sme sa takmer všetci chlopi od piva stretli.

Veľká noc

Táto vláda, vlastne vtedy ani žiadna nefungovala, z nás spravila zločincov. Poctivo, naozaj viac než ostatní, sme dodržiavali nariadenia, sedeli doma, s nikým sa nestretávali a testovali sa. A napriek tomu nám vyslovene zakázali vycestovať aj na vlastnú chalupu mimo okresu. Doma sadneme do auta a na polosamote v Plavči vystúpime. Za celý čas nikoho nestretneme. Ale nie, to je zakázané. A ešte aj sprísnili kontroly. Statok na chalupe chátral, po mesiacoch sme tam museli ísť. Zákaz vychádzania neplatil od 1:00 do 5:00, nuž sa naša milá rodinka vybrala na chalupu o jednej v noci.

Za tie štyri dni sme si dokonale oddýchli. Symbolicky som olial krásavice, ostrihal stromky v sade a zrúbal dva stromy. Pri obrovskej borovici pod vysokým napätím mi pomáhala aj moja zákonitá. Kým ja som tancoval s morovou pílou, ona ťahala za lano ako drak, až si presilila rameno, čo mi nasledujúce dni nezabudla ustavične vyčítať. Vypratali sme pozemok aj dom, všetko je pripravené na novú sezónu.

Štepenie

Jasný duch, minimálny čas na fejsbúku, antivaxérska vlna nás nezmietla z kresla zdravého rozumu. Saška ako učiteľka sa nechala začipovať už pred mesiacom. Ja som dal nenažratým farmako-gigantom zarobiť pred týždňom. Nepatríme k privilegovanej vrstve, nuž sa nám ušla len tá nešťastná AstraZeneca Dúfajme, že sa nás nazbiera čo najviac. Tí ostatní majú zrejme lepší recept na vírus. Ja som bol nedávno na jednom pohrebe, ktorému mohli zabrániť dve ampulky.

Nový byt

V tejto dobe je všetko oneskorené, zrušené a neisté. Tak je to aj s našim novým bytom, v ktorom sme mali bývať už pred rokom. Po Vianociach sa ľady pohli a dom sa konečne skolaudoval. Mesiac na to bola hotová sanita a dojednaný štandard. Pred pár týždňami poslala banka peniaze developerovi a my máme kľúče. Dolaďujú sa len drobnosti, osádzam svetlá, zháňame vybavenie. Čakáme už len na zárubne a nábytok na mieru a môžeme sa sťahovať. Už sa ani neodvažujem robiť nejaký odhad, ale v júni by sme tam snáď mohli bývať.

Pred časom som natočil krátke videjko, ako to tam vyzerá.

Uvidíme sa čoskoro na pive!