Včera niečo pred polnocou som pred prešovskou pivárňou odomkol bicykel, zapol svetlá a pobral sa pokojne domov. Mám svoje bezpečné trasy, aby som po štyroch pivečkách neprovokoval ochrancov zákona. Ešte aj pred odchodom ma Miňo chvíľu zdržal, kým sa okoloidúce policajné auto nestratilo z dohľadu.

Dole briežkom sa išlo jedna radosť, na Levočskej som bol čo by prstom luskol. Vždy, naozaj vždy potom pokračujem cyklochodníkom popod most prakticky až domov. Neviem ktorý polliter mi včera vnukol ten geniálny nápad skrátiť si cestu o 200 metrov a strihnúť to cez totálne opustenú štvorprúdovku. Prvé dva pruhy boli brnkačka. Uprostred cesty som zastavil na vyvýšenom deliacom ostrovčeku, aby som sa rozhliadol a pokračoval. V tú noc museli v Matrixe aktualizovať softvér, lebo kde nič, tam nič, odrazu desať metrov odo mňa stálo uprostred cesty policajné auto. Zaúpel som a asi desať sekúnd sa nič nedialo, žiadny pohyb ani náznak z ich strany. Tak som rozumne vyhodnotil, že môžem pokračovať. Dupol som do pedálov, preletel zvyšné dva pruhy a upaľoval som na neďaleký cyklochodník. Už len nejasne som počul, ako policajtka vykríkla: “Hej pane…”. To som sa ale tváril, že nepočujem a rýchlo som hľadal záchranu v bezpečí chodníka.

Len s hrôzom som pozoroval, ako sa policajné svetlá nevzdávajú a mieria si to poza Kaufland priamo na chodník pre cyklistov. Ja som inak bezúhonný občan a slušný chlap. Či to bola IPA alebo jej kamarátka Desiatka, Thelma a Louise mi našepkali, že už niet cesty späť. Vypol som svetlá a šliapol na to. Neodvážil som sa ani obzrieť, len som videl, ako ma približujúce reflektory doháňajú. Strhol som volant a rezol to medzi bytovky a zastavil som sa až v nejakom vnútrodvore chránený tieňom neostrihaných kríčkov. Svetlá pomaly prešli poza bytovky a po nekonečných sekundách sa mi stratili z dohľadu.

Striasol som sa ich. Veľmi opatrne som došiel domov, strhávajúc sa pri každom mihnutí. Spal som prekvapivo dobre, fakt, že som sa stal kriminálnikom na úteku ma očividne nezobral. Všetko len do rána. Moja fotka z policajnej kamery už určite visí na každej stanici. Na obedy v Bizzare môžem zabudnúť, chodí tam celé uniformované oddelenie z Centrumu. Čakám, kedy mi zazvonia pred dverami. Ani Raskoľnikov nemal také muky svedomia, aké čakajú mňa. Lenže mňa nedostanú, zas im zdrhnem!