Akcia v Plavči
Najprv to vyzeralo na skromnú účasť, ale nakoniec sme sa nazbierali siedmi. K prešovskej pivnej partii – Riči, Rašid, Dávid a ja – sa pridal Ivan, od kosenia si oddýchol Fero a od Nemcov sa vrátil Martin. Program nestojí za veľa slov – pivo, hambáče, hovädzie po burgundsky (bœuf bourguignon, vyšiel nám naozaj senzačne), gyros, slnko a večer futbal v TV. A pracujúca inteligencia sa vyspala doružova.
Načasovanie bolo ideálne, toľko sviatkov sme ani nestíhali registrovať. Dvoje narodenín, jedny meniny, a aby toho nebolo málo, v nedeľu mali šveto všetci otcovia. (Úf, predchádzajúca veta si za tie číslovky a čiarky zaslúži pochvalu od slovenčinárov, a keď je v nej chyba, tvárime sa, že nič.) Pri tej príležitosti som od svojich bábik, aby som nezabudol, kde je moje miesto, dostal novú kuchársku zásteru. Na kieho pozerám na Netflixe Alfa samcov, keď potom aj tak skončím pri sporáku! S chlapmi to ide dole vodou.




Čím sme starší, tým sme pohodlnejší. Akurát Rašid bol výnimkou. Korčule naložil do auta a pobral sa do okolitých dedín hľadať vhodné trasy. Aj ich našiel. Neďaleko Malého Lipníka si nechal poradiť od chatára z Chaty u Financa a popreháňal sa po fungeľ novom asfalte. Aj v Poprade sa vykúpal. Pre veľký úspech si to zopakoval aj v nedeľu. My sme boli lenivejší, varili sme kravičku a popíjali orosený jačmeň.
Počasie nám vyšlo ideálne, pivo nedošlo, mladňaci z Európy nám zahrali pekný futbal, jednoducho parádny víkend.
Leto
Jún sa umúdril a človek si konečne vychutnáva slnko. Započal som sezónu korčuľovania, pričom moje dopoludňajšie prevetranie striedam s bicyklom. Nemôžem povedať, že je to každodenná aktivita, ale lepšie než nič. A aspoň sa pokochám. V Michaľanoch, kde sa na korčuliach obraciam domov, mi nedalo ignorovať dve makové polia. Jedno plné kvetov a to druhé ako z afganského filmu, plné makovíc.
Všade sucho, ale z chalupy som moju milú aj tak vytiahol do lesa. Nečakali sme zázraky, ale nakoniec sme za trištvrte hodiny nazbierali pol košíka zdravých modrákov. Dobré do rizota a ešte lepšie na naštvanie známych, čo mali menej šťastia.



Ženy medzitým finišujú školský rok, až sa im z kečky parí. S tou mojou nebola rozumná reč. Samé papierovačky a idioti vo vedení. Študentka v Prahe na tom bola podobne. Zvolila si kvantum predmetov a potom naháňala 8 skúšok. Momentálne má všetky za sebou, už len čaká na výsledky z poslednej. Obzvlášť jedna skúška, ťahajúca sa od prvého ročníka, dvíhala tlak jej rodičke. Ale už je to na poriadku. Nina ma teraz nebude mať rada, ale nemôžem neukázať uštipačnú poznámku od profesora, čo jej zanechal v informačnom systéme:

To ja sa mám lepšie. Pracujem v pohodovom tempe a na obed si odskočím, kde sa dá. Slovenské vývarovne sa ma svojim obedovým menu snažia neúnavne zavraždiť, a keď sa chcem pred paľbou UHO (univerzálna hnedá omáčka) schovať do bezpečného zákopu, nemám v okolí veľa možností. Zúfalstvo ma minule primälo skončiť v tureckej reštaurácii. Doteraz som sa tomuto zvonku nevábne vyzerajúcemu podniku vyhýbal. Z bývalej Mamily mám len zopár ucelených spomienok, ale dobre si pamätám, čo za pajzel to bol. Teraz som však v služobnom vchode zbadal pravého Turka, ako z grilu vysypáva poctivé drevené uhlie. Reku, dám mu šancu a neoľutoval som. Na sídliskový zapadnutý podnik som sa výborne najedol. Ešte ich sprobujem.

Kvíz
V júni končí celoročná liga Mudrujquizu. Náš tím prestáva byť v kolektíve obľúbený. Sezóna bola pomerne napínavá, často sme sa celé kolá držali priebežne na spodných priečkach. A potom v poslednom bonusovom kole sme zapli turbo a vyleteli na prvé miesto. To sa opakovalo niekoľkokrát, súperi aj moderátorka už boli zúfalí. Ja viem, takto sa kamaráti nezískavajú, ale ísť na pol plynu sa nám nedarí. Aj keď sme to raz skúšali, súperi sa tiež nevyznamenali a my sme vyhrali.
Aby som ukončil túto samožerskú chvíľu, ligu sme po štvrtýkrát za sebou vyhrali. Tešíme sa na motokáry a ostatné výhry. A trochu som zveličoval, s ostatnými sme stále dobrí kamaráti. Na kvízoch je super osadenstvo a tešíme sa na ďalšiu sezónu.






Pridaj komentár