Leto ešte neskončilo, čo znamená, že na moje pomery denníček nedopisujem s až tak veľkým oneskorením. Vrátim sa teda do júna, konkrétne k dňom 16 – 18.

Ten piatok nás dohnalo dvoje narodenín a zopár menín. Človek aj zaváha, čo je viac, u nás sú meniny len takou sirotou v tieni osláv so sviečkami na torte. Pri čítaní ruskej klasiky sa to ale môže javiť presne opačne. Aj toť minule som dočítal Oblomova, a v daromnom živote tej lemry boli len dva dni v roku, ktoré sa dali pokladať za sviatočné a vymykali sa z lenivého toku nežitia Iľju Iľjiča. (Ja viem, že by som tu nemal toľko filozofovať, ale hlavá postava knihy ma vytáčala na každej druhej strane, ja by som to pozabíjal. To sa mi stalo už iba pri knihe „Spolčení hlupců“ od J. K. Toola.) Okrem Veľkej noci to bol v románe práve deň, keď mal Iľja meno. Nás takéto detaily netrápili a jednoducho sme si dali pánsku jazdu v Plavči.

Pre siedmich ľudí sa sud piva už oplatil a v piatok sme sa na chalupe stretli Trenki, Tóno, Matúš, Riči, Dávid, Rašid a ja. Len čo sa narazilo pivo, začalo sa makať na povinných hambáčoch.

Do rána bolo fajne. Nečakane som potešil účastníkov zájazdu z roku 2012. V komore som objavil zbytky filipínskeho „rumu“ a chlapci mi ochotne spravili miesto pre novú fľaštičku. V sobotu museli ísť Matúš, Riči a Tono domov.

Pozostalí nelenili a vybrali sa na výlet do Sulína. Pri lávke Rašid naskočil do korčulí a otestoval cyklochodníky na poľskej strane. Ukázalo sa, že to až taká sláva nebude a inliny na ceste pomedzi autá neposkytli veľa pohody. Trenki využil situáciu a lokalizoval miestnu cache. Náročnejšie to bolo s jej fyzickým nájdením a vybratím, ale neboli sme horší od pokusných opíc, a aj my sme si našli vetvičku a dostali sme sa k vytúženému banánu.

Cestou nazad sme boli nabrať vody v Ľubovnianskych Kúpeľoch. Míňali sme obchvat Plavnice v záverečnom štádiu pred dokončením. Od Plavča bol úsek ešte uzavretý, ale od Sulína už nebola žiadna zábrana. Potešili sme sa novej skratke a s chuťou sme sa pustili po voňavom asfalte. Boli sme sami, aká paráda! Zrnko pochybnosti sa objavilo, keď sme v protismere míňali pracujúci bager a neskôr aj odstavené servisné vozidlo. Pri výjazde na nás udivene zazerali robotníci finišujúci dopravné značenie. Nuž, obchvat sme skolaudovali trochu v predstihu ale zato suverénne prví. Ako som sa neskôr dozvedel, oficiálne otvorenie úseku sa konalo o päť dní neskôr.

Pivo, kosačka, gyros, to bol popoludňajší program. Trenki to mal zariadené kráľovsky, večer musel odísť, ale to sa odchádza veselo aj s pivečkom, keď po vás dôjde manželka s dcérou. Spoločnosti Ali a Emmy sme sa potešili, pomohli nám s gyrosom a mladá aj s pivom.

Jáj, dobre bolo ako vždy!