Keď vrcholila korona kríza a my sme sa vídavali len cez kamery a pivo sme spolu pili len pod zámienkou otužovania, pokútne z plechoviek na brehu rybníka, optimizmus sme si dodávali snením, o tom, ako to roztočíme, keď to všetko pominie. Ako tí hladní, čo sa rozprávajú o všakovakých lahôdkach a spomínajú na pečené kuriatko od mamy, aj my sme si predstavovali, síce neurčito, ale o to presvedčivejšie, aký obrovský žúr tu vypukne, až nás raz pustia z väzenia domovov, narazia sa hrdzavejúce pípy, všetky problémy sa odrazu vytratia a my sa vrátime k nášmu idylickému životu, ktorý sme si tu podľa našich len pár týždňov starých spomienok žili. Naše spoločenské odhodlanie však postupne slablo, rovnako ako karanténne opatrenia, a možno ešte rýchlejšie. Najprv sme si dali pivo dvaja, o dva týždne sme už za stolom sedeli všetci a pripadalo nám to akosi normálne, bez toho vysnívaného nadšenia. Jednoznačne to chcelo nejaký impulz, akciu na chalupe!

Duševná rovnováha na spoločenskej akcii sa nedá dosiahnuť pri nenamaľovaných komínoch. Fasádu som dokončil už skôr a minulý víkend mi ostalo len vyliezť na rozpálenú strechu a doraziť aj tie dymovody.

Keď už bolo všetko pripravené, akcia sa v piatok poobede mohla začať. Počasie je po vzore súčasnej vlády konzervatívnejšie, než by bolo žiadúce, a nevidelo jediný dôvod sa počas júna výraznejšie zmeniť. Prehánky sa preháňali a dávali si občasné jedno-dvojhodinové prestávky na oddych, čo som vždy využil a moje panstvo sa mi podarilo pokosiť na tri pokusy. Na druhej strane, panstvo usadené v altánku nemalo žiadny problém, veď bolo teplo, nefúkalo, pivo tieklo a vidina jedla bola veľmi realistická.

Prvý večer nás bolo osem: Dávid, Ivan, Matúš, Miňo, Rašid, Riči, Tono a ja. Úchyláci lákajú deti na cukríky a zmrzlinu, ja chlopoch na hambáče. Z gastro pohľadu sme zohraný tím, musím spomenúť hlavne Dávida, a pomleté kravičky vychádzali z grilu ako na páse.

V tejto chvíli by som mohol prestať písať. Nálada bola vynikajúca, pivo skvelé, po dvojitých hamburgeroch chlapcom trochu vytrávilo a za obeť im padli aj klobásy. Viacerí sme sa dlhšie nevideli, bolo o čom rozprávať. A keďže sme už postarší chlopi, o jednej sa išlo spať.

Susedove ovce za plotom si na druhý deň mohli vydýchnuť. Tohto roku na ražni neskončil žiadny cicavec, hore jarkom, cez rieku Poprad k nám priplával zástupca vodnej fauny, 5kg losos. Toho si vzal do parády Riči. K tomu pečené zemiačiky a dijónska omáčka na víne, tajomstvo pána domu. Po gigantických “podkovičkách”, ktoré sa odmietali zmestiť na tanier, nikto netúžil po dupli.

Niet divu, rybke predchádzal poľský žurek. Doma som namnožil svoj kvások pre deväť hladných krkov a mohlo sa variť. Myslím, že sa tiež vydaril.

Poobede odišli domov Matúš, Riči a Tono. Nám sa na chvíľu ukázalo slniečko, čo sme využili na prechádzku na hrad. Cestou nazad sa nám naskytol pohľad na bordový tank, neohrozene vzdorujúci strmej ceste na chalupu. Nedávno som videl film Biely Tiger o mysterióznom bielom tanku, ktorý bol alegóriou na vojnovú mašinériu (asi). Neviem, aká alegória sa odohrávala pred našimi očami, ale z obrovského služobného Range Roveru vystúpil Tomi z Košíc a mal nepekné poznámky o posr_tom výfukovom filtri. Tým pádom nás bolo šesť a zábava mohla pokračovať do ďalšieho rána. Pred polnocou došiel sud, našťastie v komore boli na to určené železné rezervy.

V nedeľu sa všetci dobre vyspali, dojedli žurek a pred odchodom domov si spravili spoločnú fotečku.

Bol to veľmi pohodový víkend, super ako vždy.