Už nejaký deň tu máme jar, ale je to všetko akosi naopak. Začalo sa to jarnými prázdninami, ktoré, ako každý rok, sa aj tentokrát konali v zime. Treba však úprimne povedať, že tohtoročná zima vykazovala pramálo sebavedomia a na drzovku sa opičila po teplejších obdobiach. Sneh bol úzky profil a boli sme celkom radi, že Ninin lyžiarsky zájazd sa konal v Tatrách, kde to celkom ušlo.

Ešte sneh

Kým s prázdninami došiel rad aj na východniarov, vonku to dlho vyzeralo beznádejne. Dva dni pred voľbami však trochu nasnežilo a nám to stačilo, aby sme v Uloži otrepávali kolená. Sprava Tatry, zľava Spišský hrad a pred nami zmena vládnej garnitúry. Pekný začiatok prázdnin.

Voľby mi nevyšli úplne podľa predstáv, ale za posledných 20 rokov som si už mohol zvyknúť. Presunuli sme sa na chalupu, kde väčšinu týždňa pršalo, ale keď nie, zbehli sme zalyžovať do Litmanovej. Ani som sa nenádejal, že bielo bude aj mimo zjazdovky, ale zažil som príjemný šok. Zajazdil som si nadivoko takmer dve hodiny.

V jeden slnečný deň sa bežkovania zažiadalo aj mojim krásaviciam. Bábiky veru nebudú len tak po nejakých svahoch brázdiť, opáčili sme rovno Štrbské pleso. Nádherný deň, ľudí primerane a po letnom tréningu na korčuliach aj nemálo prehnaná odvaha z mojej strany. Kým žienky si to užívali na rovinke, ja som sa vrhol na najobtiažnejší okruh. Krásne stopy, pevné kolená a smrť v očiach, to všetko mohli pozorovať okoloidúci na strmších briežkoch. Ale dal som to.

Akurát na jednom dlhom úseku s viacerými ostrými zákrutami mi sila odstredivá ukázala, kam naozaj patrím. Po neskoršej analýze s Rašidom na pive, som sa veľmi potešil. Ako sa priznal, citujem, “aj s ním tam je.o”. Obaja sme zvolili rovnakú nápravu. Pri druhom prejazde sme vystúpili zo stopy a mimo nej sa to prešlo ukážkovo. Bolo to 5. marca, kedy sme so Saškou oslávili 24 rokov spoločného držania sa za ruky.

Korona paskudník

Bohužiaľ, o deň neskôr oficiálne potvrdili prvý prípad koronavírusu na Slovensku. Decká ešte pár dní chodili do školy, ale potom vrchnosť usúdila, že treba konať a dnes je to už tretí týždeň, čo sú doma a rodičia aj s učiteľmi sú z toho na nervy. Prvé dni boli v pohode, ale postupne tlak médií a riaditeľov škôl silnel a voľky-nevoľky sa začalo vyučovať online. Radosť sledovať. Najprv sa rozbehli uvedomelé učiteľky, ktoré posielali zadania pomocou systému Edupage, už roky používanému mnohými školami. Tu nastala prvá vlna paniky. Ako sa v Edupage posiela príloha? Ja asi nemám email (povinne pridelený školou), prefotené vyplnené zadanie poslala mamka zo svojho. V emaile sa dá poslať príloha, fíha, super, ako? Mne nejde internet! Tieto a desiatky iných ponôs, ktoré opodstatnené, ktoré nie, zamestnávali obe strany asi viac než samotné učivo. Možno to bolo aj na niečo dobré, naše počítačovo super-gramotné deti, sa naučili posielať maily a hýbať myšou, lebo šmýkanie prstom po mobile veru nie je práca s počítačom a zadanie z matiky sa v ňom píše dosť blbo. Horšie je, keď sú v dome tri deti a len jeden počítač. A ako naschvál majú dve z nich o 11:00 online písomku… Ale prvotné problémy sa ako-tak prekonali a aspoň u nás to už funguje.

Horšie je to s rodičmi. Evolúcia to zariadila dobre, že s potomkami netrávia non-stop čas. Súčasná kataklizma zvýšila nároky na ich psychiku a tým pádom aj na ich pečeň. Kombináciou TV, Internetu, počítačových hier a alkoholu sa však čiastočne darí preklenúť toto obdobie. Ja som asi jeden z mála, kto, čo sa práce týka, funguje bez zmeny. S ostatnými je to horšie, ale jedno video-konferenčné pivečko povznesie ducha.

Teraz sme všetci na jednej lodi. Trčíme doma, nosíme rúška a nadávame, že epidémia nedorazila o nejaký ten týždeň skôr. To by sa možno zmenili počty zaťatých dôchodcov z vchodu 4 a 6, ktorí pred mesiacom opätovne zablokovali hlasovanie o zateplení bytovky. Chýbalo len pár hlasov, a sledujúc štatistiky z Talianska, vírus by to hravo zvládol Ja viem, morbídne, ale treba túto dobu prežiť veselo, toľko vtípkov, ako za posledné dni, mi neprišlo celé roky.

A teraz už jar, naozaj

Hej, počasie nám v kvázi karanténe vyšlo. Slniečko, teploty nad 10C, niekedy až 18C. Nie je predsa koniec sveta, vonku sa dá chodiť. S chlopami sme vymenili auto za bicykle a k rybníkom v Šariši sme chodievali jednostopovo. Kto to v televízii vravel, že plavárne sú zatvorené? Vytiahol som aj korčule a fungeľ novú prilbu. Predtým som nosil len chrániče, ale v zime ma osvietilo, že načim aj gebuľu šanovať. Niekto tam hore ma má skutočne rád, hneď pri druhej jazde som na úseku, čo som stokrát prešiel (doslovne stokrát), neviem, čo sa stalo, veď som ani nepil, ale stratil som balans a vyletel z chodníka a just na jedinú kôpku šutrov v okruhu jedného kilometra. Nebolo to nič strašné, od decembra si s gravitáciou očividne rozumiem a opakovane jej podlieham, ale vďaka ochrane som skončil bezbolestne len s pár škrabancami. Nebyť prilby, asi by moja krásna jazvička uprostred čela dostala sestričku, dobre načasovaná kúpa.

Že sa jari uráčilo, svedčia aj šafrány na chalupe, kam sa kvôli vyťaženosti mojich žienok dostaneme len cez víkend.

Všetko tam ožilo, čviriky ráno vyvádzajú, ďateľ si vyklepáva vodu z ucha, asi sa u nás niekde nablízku ubytoval, lebo ho často počuť.

Mimochodom, videli ste už loviť hajzlového pavúka? Všade ich je ako naondených, ale ja som ich ešte pri práci nevidel, akoby žili z ľuftu. Ale minule som toho nášho vymákol.

Mal som toho na srdci viac, ale tak to dopadne, keď sa odhodlám písať naraz dozadu za posledné dva mesiace. Idem radšej bojovať proti vírusu ďalším pivom.