22.3.2018 sedeli styria orangovia v lietadle z Budapesti cez Dauhu az do Penangu v Malajzii. Ich ciel bol jasny, obzriet si zopar orang utanov na Borneu. A tak Tono, Rici, Rasid a ja hned presadali na let do Kuchingu, aby prvu noc v Azii travili uz na Borneu.

Borneo

Kuching

Kuching je velmi pekne, ciste a zaujimave hlavne mesto statu Sarawak, ktore nam na styri noci posluzilo ako zakladna na jednodnove vylety. Byvali sme v cinskej stvrti, co znamenalo skvele jedlo a pivo rovno poruke. Za zmienku stoji pekna nabrezna promenada pri rieke, klukaty most, ktory je nadherny hlavne v noci a statne zhromazdenie Sarawaku na druhom brehu.

Narodny park Bako

Prvy den sme sa rozbehli naostro do parku Bako. Okrem ineho je domovom rozkosnej hracky prirody – opice kahau nosaty. Kym mnoho navstevnikov ho vobec neuvidi, nam sa primotal hned pri prichode. Tlupa sympatakov nam pozovala pol hodinky.

V dzungli sme si vybrali tri a pol hodinovu trasu (Lintang trail), prvykrat sme opacili tropicky prales s vysokou vlhkostou. Celkom sa dalo, ako mnohokrat potom, len clovek je permanentne mokry a je jedno, ze denne sa schasnuju dve tricka. Necudo, ze po fajnom obede, chlopi aj napriek varovaniam neodolali miestnej plazi. Pre miestnych strazcov a mna, popijajuceho pivco Tiger, sa na pol hodky stali udivujucou atrakciou, ved pred rokom si tu na rovnako statocnom odvazlivcovi posmakoval krokodil morsky. Nejak sa im tam v poslednej dobe tie jasterice rozmohli. Chlapci zaroven chytili prepotrebny cerveny zaklad na chrbte od miestneho zradneho slniecka.

Az o par dni sme sa dozvedeli, ze ten pekny hadik, co sme si ho cvakali pocas tury je dost jedovata vretenica Tropidolaemus wagleri.

Prirodna rezervacia Semenggoh – domov lesnych muzikov

Orang utan, clovek lesny, je pre mna od nepamati hlavnym a jedinym symbolom Bornea. Je zaujimave, ze miestni to tak nevidia a za symbol ostrova povazuju zobakorozce, zvlastne to jarabaky s vyraznym zobakom. To ale neznamena, ze o orangutany sa nestaraju. V Semenggoh zije polodivoka tlupa na stovkach hektarov a v case prikrmovanie ich mozno pozorovat. Nabehli sme k nim doobedu a, kto by to bol cakal, spustil sa silny lejacisko. Opy nie su sproste, chlpatu hrdzu si zmacat nedaju.

Neodradilo nas to, mali sme plan B. Pocas celeho pobytu sme si uzivali luxus flexibility, kedze pre styroch bolo vyhodne zobrat taxi aj na cely den a behat, kam sa nam zapaci. Najprv na nas vsetci zazerali, preco chceme taxiky, sak to je drahe a nikto to nepouziva. Ta to tak, ked dojde gadzo zo zapadakova. Omnoho jednoduchsie a lacnejsie je zobrat Uber alebo miestny Grab. Povoz kdekolvek a kedykolvek za smiesne peniaze. Ako bunus si este pokecate so soferom, ktory si takto privyraba popri zamestnani.

Ludopov sme sa rozhodli vykompenzovat v dedinke Annah Rais, kde v tzv. dlhych domoch zije etnikum Bidajov, lovcov lebiek. Dnes je to uz len atrakcia pre turistov, ale za par drobnych sme sa mohli prejst po spojenych priedomiach a aj ryzovym vinom nas pocastovali na privitanie. Jednu chyzku nezapratali vercajgom, ale splasili zopar lebiek este hen po prababke, aby mali navstevnici, co fotit.

Odtial sme sprobovali orangutany este raz. A oplatilo sa. Bol to velmi silny zazitok. Najprv sa ukazal par samic, ktore nas mali dost na haku. Dokonca sa motali pomedzi nas. Strazcovia davali pozor, aby sme od nich neboli blizsie nez 5 metrov. Ustupovat sme museli my, nie oni. Na velke prehovaranie sa priblizil aj samec. To uz bola ina kava. Od tejto majestatnej hory svalov, ktora si vychutnavala svoju moc a ego, nas drzali na 20 metrov. Sila! A to este nasledovalo poobednajsie krmenie a tam sa nam predviedli samice s mladatami zavesenymi v ich dlhej srsti a chnapajucimi po svojom podiele ovocia. Kompletne predstavenie, ktore vraj nie je dopriate kazdemu.

Narodny park Kubah a rezervacia Matang

Dalsie dzunglove dobrodruzstvo sme zacali v parku Kubah. Zobrali sme dlhsi trek, ktoreho prve dve hodiny viedli k a od vodopadu, kde sa da kupat. Hned na zaciatku nas zachvatil ukazkovy lejak, aby sme si preskusali nase poncha. Poncha fungovali, len bagance boli kompletne mokre. Kym sme dosli k vodopadu dazd ustal. Dobre padlo zmyt vlatnu stavu v sviezej vode. A dokonca sa konecne objavila prva pijavica. Ja som bol ten stastny. Este sa nestihla rozsupnut a tak netieklo vela krvi.

Pochod pokracoval tri hodiny hustou dzunglou do rezervacie Matang. Okrem potu nic zvlastne, az na to, ze pijavice sa uz rozsupli naplno. Poltopanky sa ukazali ako slaba zabrana. Polahky zaliezli dovnutra a hostili sa tam aj cez ponozku, alebo su vybrali na spacir vyssie na lytka. Ak ich tam clovek zbadal dost skoro, stacila frcka-dve a bol pokoj. Ja som mal vysoke bagance, do ktorych nezaliezli a na lytkach som ich vcas vychytal. Boli chvile, ked sme ich na sebe mali aj po sedem osem kuskov. Nie su nebezpecne, ani nebolia, ale ak sa uz prisaju, po odstraneni to velmi krvaca a neda sa to zastavit.

Ciel nasej trasy, rezervacia Matang, zachranne miesto pre zvierata. Tu sme videli aj zobakorozca.

Narodny park Gunung Mulu

Tento narodny park bol zlatym klincom nasej cesty. Nie nadarmo je zapisany v UNESCO. Mulu je dedinka v divocine, kam sa dostanete iba lietadlom. Ubytovanie skromne, ale fajn. Elektrina na generator len 6 hodin denne, internet takmer nefunkcny.

Najprv sme planovali len pohodove pochody na pol dna. Po nie velmi jednotnej bojovej porade podporovanej par poharikmi whisky a nakumulovanym testosteronom sme za nakoniec rozhodli absolvovat najnarocnejsi trojdnovy pochod k tzv. vrchovcom (pinnacles).

Casu bolo malo, museli sme miestne atrakcie casovat ako na pase. Hned po prilete sme stihli nocnu prechadzku dzunglou so sprievodcom, ktory nam ukazal zopar lesnych obyvatelov.

Druhy den sme pred velkym pochodom dali chodnik v korunach vo vyske 30m.

Pinnacles

A potom to zacalo. Dve noci pochodu sa travia v zakladnom tabore 5 a po cely cas je potrebny sprievodca. Vsetko je plne a je nutne si tuto zabavku rezervovat vopred. Sprosty ma vsak stastie. Styria sme uz skupina, splasili sme si sprievodcu len pre nas a aj noclah v tabore sa nasiel.

Do tabora to bolo jednoduche. Hodina plavby lodou a potom dve hodiny rezkym pochodom 9km do tabora. Ten predcil nase ocakavania. Priestory s matracmi pre 8 ludi, zachod, kuchyna a luxusne kupanie v krystalovo cistej riecke.

Druhy den uz bol ina kava. o siestej rano sme vyrazili len na 2400m dlhu turu, ale s prevysenim 1200m. Briezok mal peknych 30 stupnov, poslednych 200 vyskovych metrov su rebriky. Na pravidelnych usekoch su kontrolne body, ktore sa musia stihnut v urcitom casovom limite, aby sa cela tura dala normalne zvladnut este pred zotmenim. Pri nesplneni sprievodca posle cloveka dole. Par ludi to vzdalo aj v nas den. Chlopi spod Tatier to zvladli. Rici a ja rychlejsie (2,5 hod hore a 2 hod dole), ale aj ostatni dvaja v dobrom case. Na vrchole sa nam naskytol uzasny vyhlad na krasove stitiky.

Cestou dole sa rozprsalo, aby bola sranda a balvany a korene neboli take nudne. Klzalo sa kvalitne, kolko len nadavok si musela miestna dzungla vypocut. Poudierani a totalne vycerpani sme vsak bez vacsej ujmy dosli nazad do tabora. Vsetci sme sa zhodli, ze to bola najtazsia tura v zivote. Kupel v rieke a zopar poldecakov z vlastnej zahradky nam vsak vratili dobru naladu.

Jaskyna Jelenov a jaskyna Lang

Na dalsi den uz len pochod a lod a ocitli sme sa v nasom hoteliku. Ostalo nam cele odpoludnie a to sme vyuzili na navstevu miestnych jaskyn Lang a hlavne jaskyn Jelenov. Ta druha ma jeden z najvacsich otvorov na svete a aj ostatne siene su monumentalne, cez 300m vysoke. Vo vstupnej megahale si bivakuje rodinka piatich milionov netopierov, ktora pod sebou produkuje slusnu vrstvu guana. To, kedze je slane, chodia olizovat jelene a odtial pochadza nazov jaskyne.

Malajzijsky poloostrov
Melaka

Iba dva lety nas dostali na poloostrov do starobyleho mesta Melaka, ktore bolo kedysi centrom Malajzie, neskor sa tam nasackovali Portugalci aj Holandania. Z tohto dovodu tam mozno najst pekne kolonialne centrum s viacerymi pamiatkami. Do zoznamu UNESCO sa tak dostali napr. Stadthuys – radnica, Kristov chram, Porta de Santiago. Za pozornost stali aj namorne muzeum v replike portugalskej lode, vyhliadkova veza, cinska stvrt, ci Mala India.

Po narocnom Borneu sme sa rozhodli zvolnit tempo a uzivat si zivot. Den sme zacali plavbou lodou po rieke, nasledovalo pivecko na nabrezi a navsteva mesity, budhistickeho a hinduistickeho chramu a to vsetko na jednej ulici.

Poobede sme sa odviezli za mesto na plaz. Od hlavy po paty zahalene moslimky a aj chlapi clapkajuci sa par metrov od brehu so zaujmom pozorovali styri blede tela v plavkach, ktore, na rozdiel od nich, vedeli plavat. Po par hodinach pozorovali tela cervene.

Durian

Cestou domov sme popri ceste konecne zohnali legendarny durian, asi najsmradlavejsie ovocie sveta. No, … pachlo. Nie nejak brutalne, asi ako zahnivajuca cibula. Nebolo to take hrozne, akurat Rasid to nemohol zniest. Zapach, aj ked nie smrtelny, je dost naliehavy a neda sa prekryt. Kazdy okamzite spozna, ze v taske mate tuto chemicku zbran. Z tohto dovodu su na vstupnych dverach hotelov vyrazne znacky ZAKAZ DURIANU. Nema problema, ked ma hotel stolik na chodniku pred vchodom. Rozlozili sme sa tam pekne po slovensky a pustili sme sa do hostiny odklanajucej nahodnych okoloiducich. Vo velkom plode je len zopar kostok obalenych svetlym aromatickym kremom a prave ten sa konzumuje. Musim povedat, ze je vynikajuci, chut sa nepodoba na nic ine, je sladky a okamzite nam s Ricim ucaroval.

Odvtedy sme este nejaky ten plot schasnovali a s Ricim sme dostali aj ten genialny napad, doniest zopar kuskov domov. Pred odletom sme si kupili tu najfajnovejsiu sortu. Na prevoz sme sa pripravili zodpovedne. Velmi tvrde a ostre pichliace sme eliminovali obalenim dennou tlacou. Sto metrov potravinovej folie sa postaralo o to, ze duriany boli nepriedusne obalene a nemohli pustit smrad ani bohovi. Tak aj bolo, ked sme ich kladli do batohov a tie sme si nechali do odletu ulozene na recepcii. Tesne pred odletom sa podozriva aroma sirila po celej miestnosti. Hm, teraz to nevzdame. Na letisku sme do folie obalili cele batohy. To trochu zabralo a batozinu sme uspesne dostali cez check in. Dalej to uz nebol nas problem. K nasim drahym batohom sme sa dostali az na letisku v Budapesti. Okoloiduca rodinka s malym dietatom zamracene zlozila potomka na zem zacala mu ovoniavat plienky. To sme sa radsej rychlo zdekovali a smarili bagle do auta. Ked slovenska Kia Ceed so zelenym oblakom za sebou prefrcala madarske dialnice, kontraband bol konecne doma. Rychlo s nim na balkon. Manzelkino nadsenie z navratu vystriedalo pranie komplet vsetkeho z batohu. Niektore veci museli ist do pracky dvakrat. Tak dokonale vie ten sajrajt prejst aj cez nepriedusne folie a igelitky. Dnes sme ten poklad pokostovali. Zeny sice sablu nepustili, ale o ziadnom nadseni hovorit nemozno. Aspon sa mi viac uslo. Mojim rodicom to naopak chutilo, co som rad. Ale viacej uz durian prevazat nebudem!

Kuala Lumpur

Nasledovala jednodnovka v hlavnom meste KL. Okrem mrakodrapov tam toho clovek vela nenajde, snad len namestie Merdeka s Piatkova mesitou.

Z vyhladkovej veze Menara vo vyske 300m bol krasny vyhlad na mesto. Prve sekundy na sklenenej podlahe su trochu neprijemne, ale stoji to za to.

Petronas Towers vysoke 452m, ktore su najvyssia dvojica budov sveta, sme mali co by kamenom dohodil. V parciku pod nimi sme trochu oddychli a tesili sa na dalsi den.

Cameron Highlands

Na sever od KL je hornata oblast Cameron Highlands s cajovymi plantazami a v case prazdnin, ktore sme akurat vymakli, je tam aj polka krajiny.

Byvali sme v mestecku Tanah Rata. Nic extra, hlavne ked prvy den lialo. Ale ten dalsi bolo pekne a my sme ako jedini v okrese dali 2 hodinovu turu cez lesy az na plantaze Bharat Tea. Stalo to za to, pohlady boli uchvatne. A ten vzduch, konecne nebola vlhkost 90%. Na vyhladke sme si dali cajik so stovkami turistov, ktori sa tam vyviezli minibusmi v ramci fakultativnych vyletov.

Ostrov Penang
George Town

Den pred odletom sa sa dostali do nasho cieloveho mesta George Town na ostrove Penang a to po 13,5 km moste. Mesto je zuajimave, zive, a jeho centrum je dokonca zapisane v UNESCO. Poflakali sme sa, nakupili a ja s Rasidom sme posledne Ringity minuli na reflexnu masaz noh. Posledne jedlo a hajde domov.

Ludia a krajina

A aka je Malajzia? Uzasna! Az na to pocasie. 30C a 75-100% vlhkost vzduchu davaju nasincovi zabrat.

Ale ludia su tam skveli, velmi slusni, mili, usmievavi, radi pomozu a neosmeknu vas. Zhodli sme sa, ze v inych krajinach sme sa s takym pristupom nestretli a my Slovaci so svojou samochvalou o nepodlozenej prislovecnej pohostinnosti sa mozeme schovat.

K tomu treba dodat, ze clovek tam hladom nepojde, lebo kuchyna je vyborna, zmes Ciny, Indie, Indonezie a miestnej. Najlepsie sme sa najedli na ulici a to vsetko za par drobnych. Bezne sme jedli do dvoch eur, za 4 ecka uz bola luxusna vecera. Akurat pivko je tam drahsie, co uz, 50% obyvatelov su moslimovia. Ale clovek zase usetri na vsetkom ostatnom, priemerne je tam as 3x lacnejsie nez u nas. Dokopy nas 16 dnovy vylet vysiel na necelych 1200 eur, vratane leteniek, dopravy, stravy, jednoducho vsetko.

Album s fotkami