Vsetky fotky

Jarne prazdniny az neprijemne pravidelne nebyvaju u nas na snehu. Lyzovacka na chalupe biedna, lepsie nam bude pekne v teple, tak sme sa zhodli. V lete more nebolo a usetrene eurace sme radsej minuli teraz na lacne letenky z Kosic na Zanzibar.

Turecke aerolinky spravili chvalihodny pocin, ked spojili vychodniarov so svetom styrmi letmi do Istanbulu tyzdenne. Dalsis chvalihodnost je fakt, ze ak prestoj medzi ich letmi je 10 a viac hodin, poskytnu ubohym putnikom ubytovanie zadarmo. A nasa pauza medzi letmi bola dlha prijemnych 32 hodin. Prileteli sme v piatok na obed a odlet bol az v sobotu vecer.

S Trenklerovcami nas bolo dokopy 7 ludi. Po necelej hodine na letisku v Istanbule nas uz odvazal minibus do celkom slusneho hotela s ranajkami. A aby to nebola len tak nejaka supacina, nam trom Macejovcom poskytli hned tri dvojlozkove izby. Ani nasi partaci neobisli horsie.

Istanbul

Carihrad bol len bonus, ziadne velke behacky sme neplanovali. Prve poobedie sme len odhalovali zakernosti miestnej MHD, hlavne metra. Najprv sme stihli Velky bazar a popasli sme sa vecernou atmosferou stareho mesta a vyborne sa najedli. Na druhy den sme uz isli naostro. Den bol ako z pohladnice, sniecko svietilo, restauracie vonali, muezini priserne hulakali z nespocetnych minaretov.

V pohodovom tempe sme obzreli hipodrom so starovekymi stlpmi a prilahlu slavnu Modru mesitu. Baby museli nahodit mimikry a zapadnut medzi moslimske zeny.

Hned oproti je hlavny klenot mesta, dvakrat vacsia Hagia Sofia. Obzreli sme si ju poriadne zo vsetkych stran a potom sme sa postavili do fronty na listky dovnutra. Po 15 minutach nam chlapik pri pokladni zahlasil, ze karty neberu, valuty im nevonaju a beru len turecke lyry, ktorych sme akosi nahodou nemali dostatok. Nechceli sme si kazit den nadavkami na stredovek a poukazovanim na 21. storocie a radsej sme sa presli prilahlym parkom az k samotnemu zlatemu rohu, zalivu v tvare sable. Bol to krasny vyhlad, na druhom brehu sa vynimala Galatska veza a na pravej strane sa trlblietal samotny Bospor. Z Europy sme zakyvali na azijsku stranu a isli sa paradne najest. Z hotela nas aerolinky odviezli na letisko a my sme opustili Euroaziu.

Zanzibar

Rovnomenne hlavne mesto ostrova klincekov nas privitalo dvojitou fackou, z jednej strany brutalna vlhkost vzduchu, z tej druhej nocnou teplotou 28C. Po uvodnom handlovani sme zohnali velky taxik, ktory nas vsetkych odviezol do nasich hotelov. Trenklerovci byvali v dedine Uroa na vychodnom pobrezi a my o 17 km severnejsie v oblasti Kiwengwa.

Nebudem pisat o ostrove fakty, na to su povolanejsi, ale o zopar dojmov sa podelim.

Ludia

Miestni su moslimovia, ale neberu to nijako zhurta. Su to velmi mili ludia, nikde inde som podobnych nestretol. Ich heslom, ktore pocujete stokrat do dna a nezaobide sa bez neho ziaden, ani len par sekundovy rozhovor je HAKUNA MATATA – nema problema. Nepodarilo sa zjednat dobru cenu suveniru a z obchodu nic nebude? Hakuna matata. Poziadate o nieco, nejde voda, elektrika? Hakuna matata. Domaci tymto mottom skutocne ziju a velmi rychlo nim nakazia aj navstevnikov. K pohodicke prispieva aj dalsia svahilska fraza POLE POLE – pomaly pomaaaly. Naco sa hnat, hlavne ak ste na svojej dovolenke snov. A jednoduchost jazyka dokresluje aj pozdrav ahoj – JAMBO – ktory sa na cloveka vali zo vsetkych stran, a to nielen vtedy, ked sa chlapikovi na plazi crta biznis, ale vacsinou uplne nezistne od okoloiducich a aj deti.

Neoficialnou hymnou krajiny je pesnicka Jambo, jambo. Pocut ju vsade a aj zamestnanci hotela ju zaspievali ruskemu dievcatku, ked jej priniesli narodeninovu tortu. Je chytlava, kliknite a opacte.

Ubytovanie
V hoteli sa o nas postarali kralovsky. Velka izba, kde nas velke postele s baldachynmi, rozumej moskytierami, kazdy den vitali vzormi z kvetin. Klimatizacia je v tomto podnebi nutnost, ale vonku je prekvapivo fajn, lebo stale prijemne fukal vietor a tych 34C je znesitelnych. Sladka voda je vzacna, v hoteli nam tiekla mierne slana, ale komu by to vadilo, ved piva bolo dost.

Stone Town a korenie
Hotel nam poskytoval vsetky sluzby, vratane taxikov a vyletov. Aj ceny boli hotelove. Na recepcii ma upozornovali, aby som nelakomcil a vyuzil ich, na plazi su vraj vselijaki beach boys, co su lacni, ale jeden vacsi odkundes nez druhy, verit sa im neda. Este sme ani poriadne nedosli prvykrat na plaz, uz sa nahrnul jeden odkundes. „Ja som Kim a poskytujem vsetky sluzby, lepsieho nenajdete. A nedajte sa zlakat inymi na plazi, samy paskudnik to je.“

Jeden, ci druhy, pofidernost srsala z kazdeho. Za tretinovu cenu sme si s Kimom capli na vylet do hlavneho mesta, hlavne jeho casti zvanej Stone Town a na koreninovu a ovocnu farmu. Minibusikom, pekne obe rodiny spolu. Kim nas ubezpecil, ze do 14:00 sme doma.

V hlavnom meste nas ten nestastnik vylozil pri bazare a zacal nas „sprevadzat“. Nebolo to zle, clovek tam nakupi kadejake ovocie a vyrobky. Dalo by sa tam zabit aj pol dna.
Z uzkych uliciek sme vyliezli priamo na hlavne namestie pri pristave s par kanonmi a starou pevnostou. Jeden chatrany palac, co robi miestnym iba hanbu, a viac prakticky nic.

Kim nam, ako skuseny profik, nechal 10 minutovu prestavku na oddych, fotenie a tajho reku na farmu. Hoho, chlape! Vsak sme nevideli ani trh otrokov ani dom Fredyho Mercuryho. Drzal formu, nehol ani brvou. Ze ked chceme, tak dobre. Ze ci chceme, dve hlavne atrakcie mesta! Pamatnik otroctva nam aspon porozumel, aj ked nemal sajnu, kde to je. Este horsie to bolo s Fredym. Chudak bol uplne mimo. Ze nijaky dom s ortutou nepozna, ale zisti. Aj zistoval na kazdom rohu a bludil chudacisko do kruhu. Nastastie ho Trenki s GPS v ruke znavigoval na spravny bod. Je to len jeden z troch „pravych“ rodnych domov Fredyho Mercuryho, ale kazdy turista si ho musi odfotit. Kim si ho obzeral s este vacsim zaujmom ako my, myslim, ze podla fotiek mu nakoniec doslo o koho ide.

Neviem kolko tried chlapcisko vychodil, ale vela lavic v skole asi nezodral. Tento pocit vo mne zosilnel, ked sme ho doviedli aj k arealu otroctva, kde bol trh s otrokmi. Dnes je tam anglikansky kostol, muzeum a pamatnik. Okrem toho, ze sa nas snazil osmeknut o 50 dolarov, nemal sajnu, ako to tam funguje a co tam vsetko je. Nastastie sprievodca za maly baksis nam urobil zaujimavy vyklad. Silny zazitok, hlavne, ked sme zisli do podzemnych kobiek, kde natlacili 70 otrokov a nechali 4 dni o hlade a smade. Kto prezil, bol dost silny na otrocku pracu, zvysnych nahadzali do mora.

Kim zacal byt mierne netrpezlivy, ale bol v pohode. Ten kseftik, co na zaciatku tak slubne vyzeral, sa mu nejako zacal vymykat z ruk a zrejme potrva dlhsie, nez si myslel. Par kilometrov za mestom sme zastavili na farme. Toto sa kazdemu pacilo najviac. Videli sme ako rastu a vyzeraju kadejake nam zname aj nezname rastliny a koreniny – kakao, ananas, chlebovnik, vanilka, zazvor, klinceky, kokos, muskatovy orech, skorica, hena, marakuja, … Schvalne, kto uhadne, co je toto:

Vsetky dalsie ovocia aj s nazvom si mozete pozriet vo fotkach.

Ku vsetkemu bol vyklad a na koniec aj kostovka. Namiesto vstupneho sme zaplatili v obchode s koreninami. Paradicka, kazdy si zgustol, okrem Trenkiho, ktory nerad skusa nezname.

Na ceste domov Kim z auta vystupil pred jednou zakrutou. To iste spravil aj rano. Za zakrutou nas dobehol a nasadol. Mysleli sme, ze len potrebuje vypustit nadrz. Poobede sa ale veci vyjasnili. Na zakrute operovala policajna hliadka, aj nas zastavila a sofera dost sacovala. Kim sa z kriakov vynoril az v bezpecnej vzdialenosti. Na Trenkiho veselu otazku, ci ma nejaky problem s polismi odvetil s usmevom – ja nie, ale niekedy oni so mnou, hakuna matata.

Hakuna matata bolo este raz tesne pred nasim hotelom, ked si na 30 sekund sklopil sedadlo uplne na lezato a potom ho s ulavou dal do povodnej polohy. Ani som sa ho nic nepytal, vsetci sme mali dobru naladu.

More

Indicky ocean je fantasticky a na Zanzibare sa vyznacuje az styrmi odlivmi a prilivmi denne. Pocas odlivu je vodicka tak po pas a pocas prilivu v pohode az po krk. Sila odlivu sa stupnovala so zvacsujucim sa mesiacom. Vtedy nam voda utiekla aj 100m a mohli sme pozorovat miestnych ako zbieraju musle do vedierok.

Ked sme uz pri tom mesiaci, u nas sa deti ucia, ze ked ma tvar pismena C, tak cuva (zmensuje sa). Ak je to D, dorasta. Pod rovnikom je to presne naopak. Inak, babiky mali na juznej pologuli svoju premieru, musel som zagooglit, aby som im ukazal ten spravny Juzny kriz. Kedze od rovnika sme az tak daleko neboli, dievcata si overili, ze na astronomicke poludnie (cca 12:30) nevrhali ziadny tien.

Piesok na plazach je velmi unikatny – biely a jemny. Vsade inde na svete sa bosy clovek na obed popali, ale tu bol prijemne chladny. A ta jemnost je taka, ze na dotyk to vyzera ako sadra.

Inak sme sa len kupali a clapkali. Ved co ine v 30C vode. A to mam o par dni vliezt nazad do 1C Delne. Ciste labuzo, len obcasne prerusene pubertalno psychotickymi stavmi nasej drahej dcery, obcasne bezdovodne nasratej na cely svet. Nastastie tych dusevnych poryvov az tolko nebolo.

Na odliv netrpezlivo cakali aj chlapciska, ktorym sa takto vytvorilo futbalove ihrisko. Na nasej plazi sa po jej dlzke konalo hned niekolko zapasov. A obdalec obchodnici lakali turistov a Masajovia v tradicnych oblekoch balili turistky, a niektore sa aj celkom rady zbalit nechali. Hakuna matata.

Este nesmiem zabudnut na jedlo. Zanzibar je gurmansky raj a skvelu kuchynu sme mali pramo v hoteli. Dodrzal som svoje zavazky este z domu a pojedol som kazdeho morskeho obyvatela, ktoreho ponukali na tanieri. Homar, tigrie krevety, chobotnice, kalmare, tuniak a ine ryby, zelenina, kari a masala – to je predstava raja pre kazdeho milovnika jedla.

Na Zanzibar som nesetril superlativmi, ale naozaj sem to takto citili. Vyborne sme si oddychli, ziadna velka poznavacka.
Bola to super, super, nasa naj dovolenka!