V novembri sme sa s Ričim po viacerých komplikáciách a v dosť hektickom období vydali do Indie. Mali sme na to tri týždne a dosť nabitý plán. Ten sa nám aj podarilo splniť. Nakoniec to bolo v pohode. Trasa sa dá opísať v týchto hlavných bodoch. Pristáli sme v Dilí. Odtiaľ rýchlo vlakom na opačný koniec subkontinentu, do Kalkaty. Nasledoval Darjeeling pod Himalájami, a postupný návrat na západ cez posvätné Varanasi na brehu Gangy, Khajuraho s porno chrámami, kráľovskú Agru s Taj Mahalom, najindickejšie z indických Jaipur a nakoniec Dilí.

Nafotil som takmer 1400 fotiek. Ani po veľkom mazaní a filtrovaní som nemal to srdce nechať ich menej ako 1100. Tu na blogu uvediem iba pár fotiek. Viac, okolo 200, ich je v tomto albume:

India 2008

India je fest veľká a na každom kroku vidno, že má 1,1 miliardy obyvateľov. Krajina sa skladá z 28 štátov, hlavného mesta a pár teritórií. My sme sa na našej ceste zastavili v štyroch štátoch a Dilí. Prv, než stručne opíšem našu cestu, musím sa zmieniť o niekoľkých indických fenoménoch.

Ľudia

To je asi niečo, čo sa jednotne popísať nedá. Ľudia v Indii sú veľmi rôznorodí. Väčšinou nižší, o dosť chudší a tmaví. Majú priateľskú povahu, ale zase aj vysoké percento pijavíc. Pijavice obľubujú belochov a nalepia sa na človeka všade – rikšáci, dohadzovači hotelov, obchodníci, pouliční predajcovia, všelijakí “friends”, nosiči, decká a podobná háveď. Aj keď neboli takí agresívni ako v Egypte, boli otravnejší.

V Indii sa žije na ulici a tak možno poľahky vidieť priepastné rozdiely medzi ľuďmi. Boháči a stredná vrstva a na druhej strane bedári, ktorí žobrú okyptenou rukou alebo pýtajú jedlo pre svoje bábätko spiace pod handrou na chodníku. Ako otcovi mi tieto obrazy spočiatku neboli ľahostajné. Človek si však na to musí zvyknúť, je to súčasťou Indie na každom kroku.

V mestách sa mladí obliekajú dosť moderne, hlavne chalani. Majú tričká a rifle. Ich baby však nosia takmer výlučne sárí. Mimochodom, sú celkom kočky. Ale všeobecne mi to pripadalo, akoby som časostrojom zabehol do 70tych rokov u nás. Tesiláky, košele s veľkým golierom, pletené vesty bez rukávov s véčkom, mokasíny. A samozrejme, kto nemá bajúz, nie je chlap.

Chlapi sa tam často držia za ruky, čo nám zdeformovaným západniarom pripadá buzerantské. Chlapci a baby spolu randia, držia sa za ruky, vozia na motorke. Bozkávať na ulici som ich síce nevidel, ale určite to neostáva v platonickej rovine, keďže pred 50 rokmi ich bolo 150 miliónov a dnes ich je cez miliardu.

Po uliciach a staniciach sa motala kopa svätých mužov. U nás takých chlapíkov nazývame flákačmi. Možno robia aj niečo užitočné, ale ja som to nepostrehol. Taký guru má blažený výraz, bradu, staré handry a bakuľu. Podíde k turistovi a zamrmle Hare Krišna, Hare Rama a iné zaklínadla. Nato potrasie nerezovým šerblíkom s pár drobnými a vydrží pozerať veľavýznamne aj minútu. Keďže som mu opätoval meravý výraz, iba zahromžil pár iných zaklínadiel a pobral sa ďalej.

Jazyk

Veľa štátov, veľa jazykov. Oficiálnych jazykov je mnoho, angličtina medzi ne nepatrí. Najrozšírenejšia je Hindština, v Kalkate rozprávali po bengálsky. Jednotlivé národy si navzájom nerozumejú a tak môžete často vidieť Indov, ako sa rozprávajú po anglicky. Angličtina je pre turistu spása. Nehovoria ňou iba tí najchudobnejší z vidieka. Inak ju ovládajú dobre, akurát majú často príšernú výslovnosť. Napr. nevedia vysloviť “š”. Aj nápisy a menu sú všade aj po anglicky, takže s tým vôbec nebol problém.

Bordel, zvieratá a život na ulici

V Indii je všade sajrajt a to poriadny. Je to taký paradox. Miestni o seba dbajú, chodia vždy čistí. Napr. po prenocovaní vo vlaku, chlapík ráno vytiahne čisté vyžehlené nohavice s pukmi. Vymení fusekle, umyje zuby a oholí sa v umývadle na chodbičke. Rozotrie gél do vlasov, pekne to vyčeše, zastrihne bajúz. Počká pár minút kým pôjde v uličke čistič topánok a dá si vypucovať svoje baťovky. Chlapík ako z Bollywoodu. Ale prvá vec čo spraví na stanici pri vystupovaní je, že šľapne do hovna. Sračky, štiny a odpadky sú všade. Vôbec nepoužívajú koše. Všetko hádžu na zem, von oknom, pred suseda, jednoducho tam, kde im to momentálne neprekáža. Úplne to kazí obraz krajiny. Škoda, lebo chce to len trochu snahy.

Chudoba žije na ulici. Tam robia potrebu, umývajú sa, rodia aj umierajú. Človek by čakal, že sa tak deje iba na periférii, ale napr. v Kalkate to bolo bežné aj na hlavnej triede.

A keďže ich je veľa, ulice sú preplnené a prechádzka je po chvíli veľmi únavná. A aby toho nebolo málo, všade sa motajú zvieratá. Hlavne kravy, ktorých sa nesmiete dotknúť. Ale aj kozy, ovce, psy a sliepky. To všetko žerie a serie. Kravy tam fungujú ako likvidátori odpadu. Dosť tým konkurujú túlavým psom. Ich lajná potom utľapkávajú do sušených koláčov, ktorými kúria.

Doprava v Indických uliciach je klasicky, ako v podobných krajinách, armagedon. Totálne ignorovanie predpisov a policajtov. Vozidlá sa predierajú pomocou klaksónov a chodec je nula.

Kuchyňa

Na kuchyňu sme sa tešili a prvý týždeň nás ani nesklamala. Je to však pohroma pre mäsožravcov. Toľko kráv a ani jeden steak. Pri troche snahy sa dá nájsť aj non-veg reštaurácia, kde majú kuracinu. Inak je všetko zo zeleniny, ryža, placky a omáčky. Ako vravím, najprv sme si to vychutnávali. Časom sme ale zistili, že je to furt to isté, len na milión spôsobov. Robia to pikantné, čo je fajn, ale všetkým sa prediera tá istá chuť – korenie masala. Je to také oranžové a vzdialene to pripomína karí, ale len vzdialene. Nech sme skúšali akúkoľvek reštauráciu, hocijaké jedlo, skoro všade bola masala. Ku koncu pobytu bola už masala nepriateľ číslo jedna a ešte aj teraz mi je z nej blbo.

Moje záverečné hodnotenie ich kuchyne je teda iba priemerné, alebo výborné, keby som tam bol len týždeň. Napchávali sme sa statočne, ale z byliny ešte nikomu brucho nenarástlo. Schudol som pekných 5 kíl na svoju predmanželskú hmotnosť 62 kg. Aj doma jem veľmi málo mäsa, ale nikto ma teda nepresvedčí, že vegetariánstvo je dobré. Jedine tak pre komparzistov do Schindlerovho zoznamu. Aj Riči utiahol opasok o 2 dierky.

Vlaky

Tak toto je kapitola sama osebe. Autor úvodu z trafikonu vlakov to vystihol tak dokonale, že si dovolím citát: ”India by rails offers a fascinating odyssey through time and space, cultures and history offering magical glimpses of unity amidst diversity, shrouded and enchanting, mystery colours that captures the heart while soothing the soul.”

Áno, odysea je to správne slovo. Nekonečné čakanie na stanici a potom zážitky vo vlaku. Vlak je suverénne najlepší, najlacnejší a najpohodlnejší spôsob cestovania. Keď sa človek naučí ako sa lístky kupujú (nutné pár dní vopred), ako sa radia vagóny a aké triedy sú k dispozícii, tak potom už nie je žiadny problém, okrem prípadného meškania. My sme mali celkom štastie. Stretli sme 2 baby, ktorým meškal vlak 24 hodín.

Trieda, ktorou cestuje biely sáhib je SLEEPER. Sú to 3 a 3 ležadlá oproti sebe plus 2 na boku. Kupé sa nezatvára ani nie sú prikrývky. Odpadky sa hádžu na zem, stále chodia predavači čaju, jedla a čističi topánok. Každý má miestenku, ale každý ju ignoruje, najprv. Cez deň sú ležadlá zložené a tých 6 ľudí má sedieť na spodných. Normálne ich tam je ale oveľa viac, fras vie, odkiaľ sa furt naberú. Treba byť drzý, rozložiť si svoje bydlo a oni sa väčšinou namosúrene zdymia preč. Spať sa dá, len je tam často hluk. Raz sa jedna ženská rehotala celú noc. Jej karma si to u mňa posrala na celej čiare. V ďalšom živote bude záchodovou kefou. Nad ránom nabehol vysmiaty guru s mini činelmi a zanôtil nejakú miestnu. Ten ma už dorazil. Tiež skončí v hajzli.

Keď nie sú miesta a človek sa ponáhľa, tak musí zobrať aj lepšiu triedu – klimatizovaný sleeper druhej alebo tretej triedy. Tam sú aj prikrývky.

Rikše

Pohyb po meste peši je namáhavý kvôli miliónom ľudí. Na kratšiu vzdialenosť sa oplatí zobrať cyklorikšu. Na väčšiu motorikšu. Je to lacnejšie a rýchlejšie než taxi, lebo rikšák si to rezne aj pomedzi autá. Motorikšáci sú najdrzejší zo všetkých pijavíc. Mali by im vymyslieť osobitnú kastu. Zjednávanie s nimi je utrpenie, ale boli sme v tom dobrí a privádzali sme ich do zúrivosti. Hlavne Riči zjednával dosť tvrdo. Akurát, že sme potom často končili bez odvozu. Každý rikšák vás chce zaviesť do svojho hotela, kde dostane províziu. O vašom hoteli bude tvrdiť, že vyhorel alebo ho zavreli. Alebo vás po ceste hodí do pár obchodov so suvenírmi, kde tiež dostane províziu za privedenie zákazníka. To sme potom cielene využívali. Zbili sme super cenu a on nás hodil do pár shopov. Všade nám povedal limit v minútach, koľko tam musíme ostať, aby dostal love a potom sme hneď frčali ďalej.

Každopádne, rikšáci sú to najdrzejšie čo možno v Indii stretnúť. Ako opice. A propos, opice. Tiež sú všade na uliciach, strechách. Kradnú trhovníkom zeleninu a turistom cez otvorené hotelové okno drobnosti. Treba si dávať bacha.

Ceny

Cenovo je India raj na zemi. Jedna rupia je 50 halierov. Komplet obed stojí okolo 60R, sleeper vlak na 250 km je za 180R, dvojku izbu sme nebrali za viac ako 300R. Motorikšák na 25 km s hodinovým čakaním pri pamiatke a s 2 návštevami obchodov vyšiel na 150R. Okrem vlaku a jedla sa všetko zjednáva. Moje komplet výdavky na pobyt 22 dní (cestovné, ubytovanie, strava, vstupné, …) boli 400 USD.

Počasie

November a december je najlepší čas na cestovanie. Žiadne zrážky a pekne teplo nad 25C. V noci je už ale chladno. Iba v Himalájach v Darjeelingu a okolí bola kosa okolo 15C cez deň a nula v noci.

Naša cesta

Kalkata

Po prílete v noci do Dilí, sme sa nechali ošmeknúť sprostredkovateľom a kúpili sme fest draho vlak rovno do Kalkaty. Cesta trvala 26 hodín, došli sme v noci. Prešli sme cez najväčší konzolový a najrušnejší most na svete Howrah a boli sme v centre.

Po blúdení zasratými ulicami sme našli rozumný hotel. Kalkata nás ničím veľmi neoslovila. Pozreli sme

Kalkata je posledným mestom v Indii, kde sú rikše ťahané ľuďmi, tak sme tiež skúsili. Na uliciach robili čerstvé džúsy z cukrovej trstiny, pomarančov a iného ovocia. Pili sme to na litre, žalúdky to v pohode zniesli.

Kto si pamätá Indyho Jonesa a chrám skazy, vie, že tí kmíni obetovali ľudí bohyni Kálí. Toto je inšpirované skutočnosťou. Jeden z najvýznamnejších chrámov bohyne Kálí je práve v Kalkate. Dnes tam obetúvajú už iba kozľatá, videli sme to. Starí ľudia tam chodia zomierať a tak matka Tereza pre nich operatívne zriadila útulok hneď vedľa chrámu. Boli sme dnu. Je to veľká miestnosť s  kopou postelí, ako z vojnového filmu.

Himaláje

Po dvoch dňoch sme sadli do nočného vlaku a išli do mesta Darjeeling. Je to príjemné horské mestečko plné turistov. Je známe ako jedna z najlepších oblastí pestovania čaju. Doniesli sme si odtiaľ čaj najvyššej svetovej kvality. Priamo z mesta je vidieť Kanchenjungu (K3).

My sme sa vybrali na pár dní bližšie do hôr na pochod. Najprv nás džíp vyviezol na Sandakphu vo výške 3600 m. Ráno pri východe slnka sme krásne videli K1, K3, K4 a K5. Silný zážitok.

Potom 21 km pochod na chatu Phalut. Krásne scenérie. Boli sme partia sedem ľudí z celého sveta. Bolo to stále mierne hore a dole. Ale v tej nadmorskej výške nám, pivným typom, išlo roztrhnúť pľúca a zastavovali sme každú chvíľu. Aj ten najmenší kopček bol pre všetkých dosť dýchavičný.

Ďalši deň sme išli z kopca 1500 výškových metrov, 25 km. To bolo lepšie. Krajina sa zmenila na prales.

Nocovali sme v Shrikhola a ďalší deň sme sa dostali do Rimbiku a odtiaľ džípom nazad do Darjeelingu.

Varanasi

Po takmer dvoch dňoch vo vlakoch sme došli do jedného z najstarších obývaných miest na svete a najposvätnejšieho mesta hinduistov – Varanasi. Každý pozná obrazy ľudí, ktorí sa umývajú a perú v Gange, pútnikov, spaľovanie mŕtvych. Všetko sa to deje na ghátoch – schodoch do vody. Gháty tvoria niekoľko kilometrov brehu a je to fascinujúce sa po nich prechádzať v ktorúkoľvek dobu. Fotky povedia viac.

Khajuraho

Mimo trasy vlakov leží mestečko Khajuraho, kde sa nachádza komplex krásne zachovalých tisícročných hinduistických a džinistických chrámov. Tie majú na sebe neuveriteľne detailné figurálne reliéfy, mnohé z nich sú dosť pornografické. Boli to veselí chlapíci, tí starí indovia.

Agra a okolie

Potom sme už nekompromisne zamierili do Agry. Prvý deň sme navštívili neďaleké mesto Fatehpur Sikrí, ktoré významný panovník Agbar postavil ako nové hlavné mesto. Došla im však voda a tak sa vrátili do Agry. V mestečku ale ostala krásna mešita a obrovský palácový komplex.

V Agre sme mali hotel ani nie 100m od Taj Mahalu. Ráno sme sa postavili do fronty, aby mohli sme obdivovať toto monumentálne mauzóleum, ktoré postavil vladár Šáhdžahán manželke Mumtáz v roku 1653. Na fotkách to vyzerá skvele, ale skutočná nádhera Taj Mahalu spočíva v nádhernej výzdobe bieleho mramoru. To je nutné vidieť z blízka. Ako slnko vstávalo, monument hral všetkými farbami. Stojí to za to.

Tu je panoráma z Taj Mahalu.

Podobnú ale menšiu hrobku má aj Šáhdžahánov dedo Agbar.

Agbar postavil aj obrovskú pevnosť v Agre.

Jaipur

Jaipur, alebo aj ružové mesto (podľa múrov starého mesta) je tretím vrcholom tzv. zlatého trojuholníka spolu s Agrou a Dilí. Je to veľmi pekné a “írečité” mesto, kde možno vidieť rôznych ľudí a tovar. Je to tá stará India, ktorú poznáme z filmov.

My sme navštívili

observatórium	palác vetrov
a Tigriu pevnosť nad mestom.

Dilí

Do hlavného mesta sme sa veľmi netešili, ale príjemne nás prekvapilo. Bolo tam čisto, pekne a moderne. Jednoznačne najkrajšie mesto, kde sme boli. Pozreli sme červenú pevnosť a mešitu.

Na druhý deň sme zbehli do tisícročného islamského komplexu Qutb Minar. Je to v UNESCO a vyrazilo nám to dych. Dominantou je 72,5 m vysoký minaret. Úžasný. Škoda, že kvôli samovrahom sa naň už nedá vyliezť. Na nádvorí zrútenej mešity sa nachádza slávny železný stĺp zo 4. storočia, ktorý nehrdzavie. Je vyrobený z 98% železa a dodnes je záhadou. Däniken však vie, kto ho tam dal.

Obrovským prezidentským palácom sme dorazili náš pobyt v Indii. Kým prvá polka bola vyčerpávajúca psychicky aj fyzicky, tá druhá už bola v pohode. Tri týždne stačili, ale ešte sa tam vrátim.