Hneď po novom roku sme sa vybrali na dlho plánovanú cestu na Filipíny – Tono, Trenki a ja. Leteli sme s Číňanmi z Viedne cez Taipei. Vyrazili sme 3.1 a prespali sme u Oťáka vo Viedni. Na druhý deň doobeda sme odleteli. Let do Taipei trval 12 hodín a odtiaľ do Manily ešte ďalšie dve.
Filipíny sú treťou najväčšou po anglicky hovoriacou krajinou. Druhý oficiálny jazyk je filipínčina – Tagalog. Z približne 85 miliónov obyvateľov je 80% rímsko katolíkov, 10% protestantov a na juhu 10% moslimov. S pivom a bravčovým teda problém nebol. Krajina sa rozkladá na 300 000 km2 na vyše 7000 ostrovoch. Podnebie je tropické s priemernou teplotou 27C. A keďže sme blízko pri rovníku, slnko skoro zapadá, pred šiestou a vychádza až pred siedmou. Trochu si treba privyknúť na 11 hodinový deň.
Miestni sú nízki a chudí a veľmi slušní a milí. Mnohí majú značný problém vysloviť F a používajú namiesto neho P. Tak sa sami nazývajú pilipinos a ked máte platiť 550 pesos, vypýtajú si od vás pajphandridpipty. Za jedno euro dostaneme okolo 54 pesos, čo vystačí na jeden obed na ulici. Za 5 eur je izba na hlavu, za 8 eur absolvujete 9 hodinovú cestu autobusom, za 20 eur sa dá letieť na 600 km vzdialený ostrov. Takže super lacnota.
Tu je náš stručný itinerár aj s mapou. Najprv ryžové terasy pri Banaue v horách na sever od Manily. Nasleduje Manila, neďaleká sopka Taal a po nich ostrov Palawan s podzemnou riekou a nádhernými plážami. Odtiaľ na ostrov Bohol so známymi čokoládovými homoľami a mini džvirikmi tarsiermi. A samozrejme tiež pláže. Po návrate do Manily sme spravili ostrov Corregidor, významné bojisko 2. sv. vojny a po ňom zaujímavé vodopády pri jazere Laguna de Bay.

Tu na blogu je len pár fotiek, viac ich je v tomto albume:

Filipíny 2012

Manila nás privítala do slnečného dňa. Z letiska nás vyzdvihol Robov svokor a odviezol k nim domov. Robo žije v Sydney, ale manželku má z Filipín a práve boli na 3 týždne u svokrovcov. Bohužiaľ, domov odlietali len pár hodín po našom príchode. Prvú noc sme prenocovali u svokrovcov, ale tie ďalšie sme už bývali v Robovom byte, od ktorého nám dal kľúč. Samotná Manila pozostáva z viacerých spojených miest, ktoré tvoria Manila Metro s 12 miliónmi obyvateľov. Je to klasická preplnená, rušná metropola, kde sa dá pookrieť iba v starom centre. To sme si však nechali na neskôr a hneď na druhý deň sme sa vybrali na sever ostrova Luzon, na ktorom sa Manila nachádza.
Busom do mesta Baguio a odtiaľ na druhý deň do horského mestečka Bontoc. Táto cesta meria iba 160km, ale trvala 6 hodín. To preto, že sa išlo po tzv.Halsema highway, ktorú tvoria stovky serpentín vyrezaných do úbočia hôr, poskytujúce úžasné, ale nie vždy príjemné pohľady, hlavne dole.

Z Bontocu sme zakončili v zašitom mestečku Banaue, pri ktorom sa nachádzajú úžasné ryžové terasy zapísané v UNESCO. Na jedno také miesto sme sa vybrali do dedinky Batad. Dve hodiny v jeepney, čo je miestny ľudový dopravný prostriedok z prerobených jeepov, čo tu nechali amíci. Cestuje sa ako sardinky, dvaja vzadu visia na stojáka a pár kúskov sa zubami-nechtami snaží udržať na streche. Potom nastúpil ľahší trek do dediny, kde sa nám otvoril úžasný pohľad na terasy.

Terasy sme prešli po uzučkých chodníčkoch a pokračovali sme ďalej k vodopádu s lagúnou v pralese. Mali sme značne romantické očakávania, ako z reklamy na fa, kde voda padá do modrej lagúny a z tej sa vynorí modelka hore bez. A realita…
Takmer rovnaká. Krásne zátišie, voda úžasne chladivá po párhodinovom treku v tropickom sparne. A ešte aj baby v bikinách došli. Nedalo sa inak, iba si poriadne vychutnať tento zážitok, zmeniť plán a nevracať sa do Banaue, ale prenocovať rovno v dedinke. V tej to mimochodom žilo, „krčmy“ sa ale zatvárajú pred zotmením, inak je to životu nebezpečné. Kráčajúc opatrne po ryžových chodníčkoch na okraji terás, stretli sme potrundženého tatka s dvojročnou dcérkou na pleciach. Motalo ho riadne, dieťa plakalo od strachu. Za ním sa tackal svokor v rovnakom stave a nebiť bakule, už by plával v ryži. Nárek decka sa vystupňoval, keď odvážny tata začal zliezať po provizórnych stúpačkách na nižšiu terasu. To už z chatrče vybehla mamička a zobrala dieťa v poslednej chvíli. Našťastie schmatla aj deda a odviedla ho pred sebou. Ten totiž zastal pri nás a začal družne debatovať miestnym nárečím. Že my sme tam balansovali na jednej nohe mu bolo akosi jedno. Z terasy hotelíka sme obdivovali terasy ryžové, popíjali San Miguel a bolo nám dobre.

Na druhý deň sme sa vrátili do Banaue a kým sme čakali na nočný bus do Manily, nakúpili sme miestne suveníry z ebenového dreva – ryžový bôžik bulol a prívesok lingling-O.
V Manile sme už bývali u Roba na 26. poschodí v modernej štvrti Bonifacio. V prvý deň sme navštívili starú španielsku časť mesta Intramuros, katedrálu a pevnosť.

Všade si tam pripomínajú národného hrdinu Rizala, ktorý sa usiloval o nezávislosť a Španieli, ako správni kolonizátori, ho popravili. Najkrajší park v centre mesta neskôr nazvali po ňom. Páriky a rodinky tu vegetujú, stánky s lacným jedlom profitujú a po zotmení za začína úžasná svetelná spievajúca fontána.

Kúpili sme jedlo a chlast a bolo nám tam pár hodín dobre. Miestne aj svetové songy sa ozývali do noci. Nám sa najviac páčila táto:

Druhý deň sme navštívili sopku Taal asi 55km južne. Jej obrovská kaldera je zaplavená jazerom a vnútri je ďalší kráter, tiež zaplavený. K nemu sme sa preplavili bangkou, vahadlovou loďou. Vyjednali sme nízku cenu a tak nás lodník dosť vyšpliechal. Na sopku sme vybehli rýchlo, výhľad nádherný, sírne plyny voňali okolo.

Pozrite si aj interaktívnu panorámu.
Naspäť od nás pýtala jedna babka 50 pesos, že nám pristavila dosku k lodi. To nás už naštvalo a odmietli sme. Baba Jaga si odpľula a nakázala lodníkovi, nech nás vyšpliecha. Ten sa pustil rýchlo do vĺn a kompletne nás zmočil. Našťastie sme si dali včas dole tričká a veci a tak sme sa z toho iba rehlili ako malé deti. To ho vytočilo ešte viac, ale do Manily sme došli živí.
Po hodinovom lete sme došli na filipínsky klenot, ostrov Palawan. Zabivakovali sme v chatrči na krásnej pláži v dedinke Sabang. Ak poznáte ten pohľad z filmov na idylickú opustenú pláž s palmami, tak tam sme sa ocitli. Ešte doteraz som ten zážitok nestrávil. Prvý deň sme sa iba prechádzali po rozprávkových ľudoprázdnych plážach a kúpali.

Sabang je ale hlavne zaujímavý tým, že sa pri ňom nachádza jeden z prírodných divov sveta, podzemná rieka. Na druhý deň sme sa k nej vydali dvojhodinovým šľapákom džungľou Do jaskyne sa ide samozrejme na člnoch a trvá to 45 minút. Rieka je fajn, dlhá, bolo to zaujímavé. Ale čo sa týka výzdoby jaskyne, to bolo poslabšie, s našimi sa to nemôže porovnávať. Aj napriek Trenkiho protestom sme išli aj nazad džungľou, pričom poslednú fázu sme si skrátili. Z kopca nad morom, vo výške 150m  je natiahnuté 800m lano ponad more na maličký ostrovček, neďaleko dedinky. Za 10eur sme sa po ňom spustili pripútaní na konzole. Dobrý adrenalín.

Poobede sme sa čvachtali vo vlnách a popíjali pivčo. Generátor na elektriku zapli po zotmení a o polnoci ho vypli. Čo viac človeku treba? Trenki by povedal, že Internet.
Inak, Trenki tu mal cestovateľský krst a zmákol to v pohode. Stravné nároky mal minimálne, pár hamburgerov a sladkú vodu denne. Výrazne rozšíril naše technické zázemie iPhonom, iPadom a GPSkom. Ja som mal svoj netbook. Takže takmer stále sme boli online. Ešte k tomu jedlu. Kontinentálne bolo dosť fádne, kúsky kuracieho, hovädzieho alebo bravčového mäsa so zeleninou a sójovkou, k tomu ryža alebo cestoviny. Ale chutné. Zato na ostrovoch, to bola paráda, skoro som zbesnel od šťastia. Čerstvé ryby, tigrie krevety, homáre, kraby, mango a iná exotika. Skrátka kráľovské jedlá za bagateľ.
Na Palawane sme pokračovali na sever do dedinky El Nido. Skutočný poklad Filipín, krajinkový gýč. Nádherné pláže, kopy drobných ostrovčekov roztrúsených na dohľad. O takomto niečom ani nemám čo viac napísať, stačia fotky. Snáď len toľko, že prvý deň sme boli kajakovať. S Trenkim nás jedna vlna prevrátila, ale potom sme už prišli na to, ako na nich. Ďalší deň bol celodenný výlet po ostrovoch s kúpaním a šnorchlením. V cene bol aj luxusný obed na pláži. Korály sú tu dosť poničené a nie sú také farebné ako v Egypte, ale rýb a hávede bolo neúrekom.

Bývali sme tam v hostelíku na pláži v cimre 3×2 m s poschodovou posteľou a stropným ventilátorom. Ten mi tam pri lezení na hornú posteľ rozťal obočie a tak som už ani nemusel riešiť, či pôjdem potápať. Keďže ďalší potápač Rašid s nami nakoniec nešiel, ani som to veľmi nemal v pláne, lebo by som musel ísť do skupiny s cudzími ľuďmi s iným stupňom pokročilosti. Posledný deň v El Nido sme iba vegetili na pláži, čistá dovolenka. Už len moje bábiky mi chýbali.
Minivanom, trojkolkou, lietadlom, loďou a taxíkom sme sa z Palawanu dostali na ostrov Cebu a z neho hneď na neďaleký ostrov Bohol. Ten je výkladnou skriňou Filipín a nachádza sa tu viacero top vecí na videnie. Najprv sme skončili v nezaujímavom hlavnom meste Tagrilaran, odkiaľ sme spravili celodenný výlet na hlavné atrakcie ostrova. Prenajali sme si auto so šoférom a zmákli sme Čokoládové vrchy, krásne homole vyrastajúce z roviny. V opare to bol krásny pohľad. Mal som kus času, tak som to spočítal – 1776 vŕškov. To čo je pre nás Kriváň, to sú pre Filipíny práve tieto vrchy.

Hneď nato sme navštívili stanicu motýľov, kde nám chlapík ukázal unikátne kúsky. Potvory boli všade, skoro nás zožrali.
Všetci sme sa tešili na stanicu, kde chovajú maskota ostrova, najmenšieho primáta na svete, tarsiera. Patkaníci majú takých 10cm a krásne vypliešťajú oči. Gúľať nimi nevedia, ale zato otočia hlavou o 180 stupňov. Sexujú len raz do roka, aj to len 5 sekúnd, tak nečudo, že sú ohrozené. Pár takých plyšákov by som hneď zobral domov.

Cestu nám skrížila rieka Loboc a tak sme obed absolvovali na výletnej lodi, kde sa jedlo, koľko kto vládal. Cestou naspäť sme cvakli pár koloniálnych kostolov a miesto, kde krvou uzavreli zmluvu Španieli a miestni. Zaujímavé súsošie tam priťahovalo turistov ako muchy.

Za tých pár dní na Palawane sme dosť zlemraveli a už sa nám opäť žiadalo mora. Žiadny problém, mostom sme sa dostali na malý ostrov Panglao, kde je pláž Alona plná turistov a na dva dni aj nás. Čo budem písať, totálna pohoda. Fľaša rumu za euro a k tomu 2 litre coly tiež za 1 euro. Pod palmami sa po piesku prechádzali páriky, často zmiešané. Tu na ostrove to bolo vidno obzvlášť často, „čistú lásku“ medzi ňou miestnou a ním bielym. Aj v hotelíku mal vo vedľajšej izbe jeden kanadský dedo dve „kámošky“. Našťastie, my sme všetci šťastne ženatí.

Do Manily sme odlietali opäť z Cebu, kde sme obzreli baziliku, katedrálu, Magellanov kríž a pevnosť. Stálo to za to, veď je to najstaršie mesto v krajine.

V Manile sme preladili na vojnovú nôtu. Chlopi sa dosť zaujímajú o 2. svetovú vojnu a ja tiež. Dobre mi padol dokumentárny seriál, čo som cez prázdniny pozeral o tichomorských operáciách a tiež pár článkov v časákoch. Neváhali sme teda a zamierili na celodenný výlet na ostrov Corregidor v ústí Manilského zálivu. Odohrávali sa tu rozhodujúce krvavé bitky o Manilu. Keď Američania v 1945 znovudobíjali ostrov, padli tam tisíce Japoncov. Ten je teraz jedným obrovským vojnovým pamätníkom s cintorínom, zvyškami diel, najdlhších barakov na svete a tunelom cez pohorie. Taká naša Dukla a Údolie smrti.

Len 100 km južne od Manily je mestečko Pagsanjan, ktorým preteká rieka Bombongan so známym vodopádom. Ten použil F. F. Coppola v záverečnej scéne kultového filmu Apocalypse Now. Musím priznať, že ja som ho ešte nevidel, ale napravím to. Rovnako musím priznať, že ani ten vodopád sme nevideli. Za cestu loďkou si totiž pýtali veľké prachy a deň pred odletom sa nám teda už nechcelo meniť euráče. Zjednali sme s jedným chlapíkom za tretinovú cenu len tretinovú trasu. So stiahnutými zadkami sme sa snažili balansovať vo vratkej bangke, obávajúc sa, že sa vykydneme a zamočíme foťáky. Ostatné výpravy boli ťahané motormi a mali aj dvoch veslárov. Všetci zazerali na našu low-cost výpravu. Eskimáka sme nespravili a aj náhradný vodopádik v džungli sme si cvakli, aby sme neobišli naprázdno.
Iba 5 minút pešo od nášho bývania je americký vojnový cintorín, kde spolu s Američanmi ležia aj Filipínci v počte 17 000.Toto miesto malo silnú atmosféru.

V Robovom kondomíniu, kde sme bývali, sme v posledný deň objavili na 4. poschodí bazén. A tak sme boli jediní, čo ho hneď opáčili. Na poslednú noc nás opäť prichýlili Robovi svokrovci a na druhý deň zaviezli na letisko.
A to je po prejdení 4350 km na Filipínach všetko. Bolo úžasne.