A opäť o tom píšem oneskorene. Tohto roku sa to rodilo komplikovane. Koronavírus nám život neobmedzoval tak, ako vlani, ale nakoniec bol aj tak problém sa nazbierať na jeden termín. Každú chvíľu to niekto zrušil. Takéto žonglovanie s účasťou malo jeden neblahý dôsledok, nemohol som v predstihu objednať sud piva. Po rokoch-rokúcich sa Pastovníkom namiesto bzučania výčapného zariadenia ozývalo pukanie plechoviek. Ale nebolo to nič strašné, nakoniec sme sa nazbierali ôsmi, počasie vyšlo a bolo výborne.

V piatok sme boli piati: Miňo, Martin, Dávid, Ivan a ja. Martin sa ukázal ako jediný športovec v kolektíve a došiel na bicykli. Klobúk dole, celý čas mal blbý protivietor. O to viac mu šmakovalo jedno nečapované.

Debata o stravovacom zabezpečení sa klasicky redukuje iba na sobotný obed. Tentokrát to padlo na boršč. Obidve večere sú vopred jasné – hambáče! Rozdelenie funkcií sa počas celej doby nemenilo. Šéfkuchári – Dávid a ja, barista a gitarista – Miňo.

V sobotu došli noví členovia, Miňov nový pracovník Miki, jeho brat Matej a Matejova manželka Heňa. Správni parťáci. Okrem iného priniesli rebierka na grilovanie, čo zahnalo dočasný hladomor, kým sa neuvaril boršč.

Ukrajinský guľášik sa úžasne vydaril, to sa musím pochváliť. Po jedle pivko, po pive prechádzka na hrad, nováčikovia tam ešte neboli.

Miňo si do práce kúpil staršiu dodávku, čo som hneď zneužil. V šope na povale som mal kopu všelijakých dosák, ktoré sa zvýšili po nespočetných rekonštrukciách. A svokrovi sa na záhrade šiknú na strechu na terase. Vyskúšali sme teda, čo do novej starej T4 vojde. Vošlo všetko. Svokor sa potešil.

Popritom mi mladňaci zopsuli vzduchovku, potom sa aj sama opravila. Iba syčala, asi neznáša pobyt na slnku. (Maco, tie terče som nakoniec našiel). My sme sa podobnému osudu radšej vyhýbali chladeným pivom, invalidi aj nealkoholickým. Večer prekvapivohambáčeapivo (keby som bol Nemec, aj dlhšie slovo by som vyprodukoval). Miňo nám zahral, konečne ho niekto aj počúval. Mimochodom, hrá fakt dobre.

Na druhú noc sme zreorganizovali spanie. Miňo si ľahol do podkrovia na gauč. Vraj dobre, len pri brieždení mu svietilo slnko do očí cez štítové okno. Hm, môže byť, tento astronomický úkaz sa mi tam za 15 rokov nepodarilo sledovať, nikdy by som si nepomyslel, že niekedy aj tam zasvieti. O týždeň neskôr už tento problém nebol, naše liany vytvorili nádhernú záclonu a Nina, keďže tam tiež spí, si zelenú tmu nevedela vynachváliť.

Ale naspäť k víkendu. Ako vždy, bolo výborne. Dobre mi padlo v tomto hektickom období, kedy pendlujem medzi prácou a novým bytom (nie, ešte stále sme sa nepresťahovali, čakáme na všetok nábytok od stolárov). Už sa teším nabudúce.

A keď už takto retrospektívne spomínam akcie, v polke mája sme mali jednu u Tona v dome. V tej dobe už nebol tvrdý lockdown, ale ani úplné uvoľnenie. Tvárme sa však, že naše zhromaždenie bolo kóšer. Po mesiacoch väzenia stretnutie ulahodilo každému.