V novembri to bolo presne 20 rokov, čo sme so Saškou pán a pani. Spomienky na prvú svadobnú cestu už mierne vybledli a my sme sa rozhodli urobiť si romantiku v Paríži. Bezodkladne. S manželkou sme sa nezhodli, ktorý slnovrat by bol na návštevu najvhodnejší, a ako vždy v takýchto prípadoch sme k spoločnému konsenzu došli podľa predstáv nežnejšieho pohlavia.

Varovanie, toto nebude ľúbezný opis. Paríž sa proti mne sprisahal, ja mu to tu vrátim. Za tú kosu si síce môžeme sami. Návšteva najromantickejšieho mesta sveta v decembri nespĺňa kritéria medových týždňov ani u tých menej náročných. Motať sa, ale hlavne stáť v nekonečných frontách pri –1C každý deň nejakých 10 hodín, to dokáže človeka otráviť. Ale pekne poporiadku.

V piatok večer hneď po prílete som sa na letisku pokúšal zohnať odvoz cez Bolt. Aj sme trochu zapochybovali, či sme v správnom meste, lebo v mobile mi postupne naskakovali šoféri Ali, Ibrahim, Muhammad, Hasan a nakoniec Sallah. Ten vydržal najdlhšie, na obrazovke sme ho sledovali ako sa 10 minút pokúša dostať v kolóne na terminál. Takmer sa nehýbal, až to napokon vzdal. Išli sme teda podľa pôvodného plánu – vlak, metro, hotel. Ubytovanie s raňajkami sa stalo naším útulným a teplým útočiskom.

To už nemožno povedať o parížskom metre. Stanice hrdo neskrývali svoj vek a ostentatívne odmietali akékoľvek pokusy o renováciu alebo aspoň vyčistenie. Vagóny, čo ešte pamätajú Fantomasa, trochu prekvapili, ale odviezli. Ale samozrejme, našli sa aj modernejšie stanice a vlaky.

V sobotu sme sa vyviezli k Centre Pompidou. Developer to tam zabalil pred dokončením fasády a dnes si davy turistov fotia zelené hajzeltrubky či modrú vzduchotechniku. Ale prechádzka vnútri skleneného potrubia poskytla krásne výhľady na mesto. Najprv sme si však vystáli náš prvý rad. Po trištvrťhodinke podupkávania nohami od zimy nám batožinu prehľadala ochranka a všadeprítomný skener nás teleportoval do národného múzea moderného umenia.

Už predtým sme si z výšky pozreli naše ďalšie ciele. Okolo Veže sv. Jakuba, kde svoje barometrické experimenty vykonával Blaise Pascal, sme sa dostali k Fontáne Neviniatok. Netiekla, došla voda.

Musím poznamenať, že počas celého pobytu bola síce riadna zima, ale napriek predpovediam sme takmer vždy mali modrú oblohu. Vydarené fotky bola preto aspoň symbolická náplasť na moje mrazom do krvi popraskané hánky pri obsluhe jeden a polkilovej kravy na krku. Stručný výber všetkých fotiek je v tomto albume.

Nasledovalo nákupné centrum Forum des Halles, bývalá tržnica, povestné “Brucho Paríža”. Dnes žiadne baklažány a šunky, len obyčajný obchoďák.

Oveľa zaujímavejší je Kostol Saint-Eustache hneď vedľa.

Bol som hladný, bola nám zima. Aký problém, sme v Paríži, niekam si sadneme, zahrejeme sa a dobre sa najeme! Málokedy som bol taký naivný. Povestné pouličné kaviarne a bistrá sa ukázali ako dvojsečná zbraň. V lete by som k obedu drahej aj ružu kúpil od pouličného predavača v baretke a pruhovanom tričku. Ale sedieť v tom mraze vonku, prípadne za fóliou, lebo vnútri sú len dva stolčeky, ktoré sú beznádejne obsadené, je značne masochisticky poňatá romantika. Po vyše hodine blúdenia sme konečne našli jeden podnik, kde sme sa postavili do čakačky a zakrátko sme sedeli pri žabích stehienkach, teplom jedle a pohári vína. Tak skoro nás odtiaľ nedostali, museli sme sa rozmraziť. Našťastie dlhé stolovanie je pre Francúzov také bežné ako pre nás miešať pivo s tvrdým.

Zatiaľ sa zotmelo a my sme zamierili na vianočné trhy, večné to lákadlo mojej ženy. Obísť Louvre chvíľu trvá a my sme tak mali možnosť naďabiť na jedno stavenisko, ktoré architekt schoval geniálnym spôsobom. Výstavbu múzea moderného umenia na Place du Palais-Royal zakryla “neviditeľná” zrkadlová kocka. Neskôr sme ju videli aj za bieleho dňa priamo z Louvru.

Míňajúc La Comédie Française s originálnym vstupom do metra sme sa dostali k Seine, kde sa tisíce miestnych aj turistov rozhodli dať si v tlačenici klobásu a zabezpečiť živobytie vreckárom. My sme sa pokochali mestom z ruského kola.

To už na uliciach začínalo byť akosi hlučno. Vybrali sme sa cez Námestie Svornosti priamo na Champs-Élysées. Kolóny trúbiacich áut s marockými vlajkami a hustnúci dav nasvedčovali, že Maroko práve postúpilo na majstrovstvách sveta do semifinále. Na vlastné oči sme sa presvedčili, že 60% obyvateľov Paríža sú prisťahovalci alebo ich potomkovia z bývalých kolónií. K víťaznému oblúku sa nám dôjsť nepodarilo, lebo národ bol čoraz agresívnejší, vystreľovali ohňostroje a všade blikali stovky policajtov.

Radšej sme sa pobrali k hotelu, kde sa nenašlo voľné bistro, či neďaleký pub s televízorom. Skončili sme v africkom podniku, kde majitelia plní eufórie z výhry Afriky sledovali ďalší zápas Francúzsko-Anglicko. Pofandili sme s nimi, dobre sme sa najedli, a konečne za normálne ceny. Akurát nemali pivo.

V nedeľu sme sa vybrali na Eiffelovu vežu, však to musí byť. Zohnať lístky až na vrchol je fuška, ale dva týždne vopred sa nám to akosi podarilo. Po prejdení dvoch kontrol a polhodinovom čakaní na výťah mi došla milá SMS, že z technických príčin je návšteva vrcholu na náš termín zrušená. Na druhé poschodie ísť môžeme a rozdiel nám vrátia. Nebudem opisovať, ako som v tej chvíli Francúzov miloval, do pukľa! Vystáli sme si ďalší šór na druhé poschodie a konečne som na nej bol, veď človek sa na to teší celý život.

Cez Marsove polia sme sa dostali k Seine a pri moste Alexandra III sme odbočili k Invalidovni.

V ten deň tam mali veľkú parádu a vstup bol zadarmo. Hrobky prominentných lampasákov boli zatienené monumentálnym Napoleonovým sarkofágom. Aj keď zlé jazyky tvrdia, že jeho pozostatky ležia trochu obďaleč.

Sacré-Cœur na Montmartri sme navštívili už za tmy. Bezpečnostnej kontrole sme sa tentokrát vyhli len preto, lebo práve prebiehala bohoslužba a miestny farár sa prihováral hŕstke veriacich zatiaľ čo zopár turistov si fotilo strohý interiér. Montmartre sa ukázal ako príjemná štvrť s útulnými podnikmi a obchodíkmi.

Míňajúc Moulin Rouge som dostal rozšafnú náladu a veľmi som zatúžil vymaniť sa z davu turistov, ktorí pred mlynom len tak somrákujú a zažiadalo sa mi pozvať manželku na predstavenie. Nápad síce chvályhodný, ale moja romantická spontánnosť nezožala úspech. Predstavenia sú vypredané na pár dní vopred, takže až niekedy nabudúce.

Kto hral Assassin’s Creed: Unity tak intenzívne ako ja, pozná Paríž z čias revolúcie ako vlastnú dlaň. Saša sa vždy smiala, keď som si zaspomínal, kde som koho zahlušil alebo splnil misiu. A práve znovuzrodenie mojej postavy sa zavŕšilo v ikonickom chráme Sainte-Chapelle nalepenej priamo na Justičný palác. Veď nás preto aj riadne prešacovali. Svätá kaplnka sa na hornom podlaží pýši druhým najväčším komplexom gotických vitráží na svete, hneď po katedrále v Chartres. A naozaj stojí za to.

Ostávame v srdci mesta na ostrove Île de la Cité a aspoň z diaľky si pozriem dve veže toho naj, na čo som v Paríži zvedavý. Bohužiaľ, musím si počkať zopár rokov, kým Notre-Dame opravia.

V Louvri sme si postáli pred vstupom a potom ešte 30 minút na dámskych weckách. Ešteže reštaurácia ušla, dal som si tam slimáky a výborný steak. Do zatvorenia nám ostali len tri hodiny, a tak sme si v najväčšom múzeu sveta stihli pozrieť len zlomok expozícií. Saša bola už tretíkrát, ale ja som na svojej premiére musel vidieť aj Joconde.

Moja polovička odchovaná bulvárom ma neomylne viedla na Námestie Vendôme, odkiaľ naposledy vyrazila Diana na tragickú cestu autom, mimochodom presne v tú noc, keď bola Saša v Paríži prvý krát.

Napokon okolo Opéry Garnier, áno tej s fantómom, sme dorazili do vytúženého cieľa Galeries Lafayette. Nuž, v tomto centre luxusu nepredávali poľské ancugy.

Ja som sa oveľa viac tešil na Víťazný oblúk, ktorý “do 22:30 poskytuje zhora krásny výhľad na mesto”. Akurát baba biletárka o tom asi nevedela, lebo práve ten večer vyvesila tabuľku s nápisom “som na WC a už sa nevrátim”. Francúzi ma serú, až príliš mi to pripomína Slovensko.

Utorok bol náš posledný deň a Saša mala narodeniny. Program bol na nej. Za bulvármi Saint-Michel a Saint-Germain sme dcére sfotili Sorbonnu, ak by náhodou mala záujem.

Cieľom bol však Panteón, kde odpočívajú velikáni Francúzska. Monumentálna stavba, kde ma však najviac potešilo legendárne

Foucaultovo kyvadlo, ktorým bola experimentálne dokázaná rotácia Zeme okolo svojej osi.

Nedalo mi to kyvadlo nesfilmovať.

Cibuľačku sme v ten deň nemali prvýkrát a môžeme skonštatovať, že tá naša, čo robíme doma je možno aj trochu lepšia. A pri hovädzom po burgundsky, ktoré často ponúkam na akciách, som si tým istý.

Vytráviť sme odbehli do Múzea Orsay. Nádhera, ale krátko. Nenechali sme si ujsť dočasnú výstavu Muncha.

Moderné ženy dnes sledujú seriály na Netflixe a v jednom z nich sa dajaká Milka motá po podnikoch v Paríži. Moje krásavice vedia, že bez svojky spred týchto dvoch sa nemôžu vrátiť domov:

My sme sa rozhodli osláviť deň hneď vedľa nich v niečom menej vychytenom. Oslávenkyňa si dala typický miestny zákusok a nesmelo chýbať šampanské. Ja som mal Rum babu. Kto si spomenie na scénu z komédie Čo sme komu urobili, kde sa svat černoch pohoršuje nad starým rasistickým názvom tejto lahôdky?

Dokonalý večer pokazila nenápadná SMS oznamujúca, že náš zajtrajší let z Paríža do Viedne je zrušený. Ta fasa. Najbližšiu hodinu som trčal na mobile a vybavoval náhradný let o deň neskôr. Našťastie s hotelom problém nebol.

Nečakaný deň naviac nám poskytol možnosť navštíviť Baziliku Saint-Denis na predmestí Paríža. Nebudem tajiť, že to bol hlavne môj nápad, značne inšpirovaný tou nešťastnou hrou. Polovička však nebola proti, veď tam odpočívajú francúzski králi, vrátane Márie Antoinety. Ona má Habsburgskú fajtu  a historky okolo nej obzvlášť rada. Naviac, ja rád gotiku, a bazilika je prvou gotickou stavbou na svete! Miestna radnica stála tiež za povšimnutie, aj keď bola obkolesené trhmi a klziskom.

Nebožtíkom nekúria, manželka zmrzla na kosť. Výhodou predmestia je, že nájsť miesto v obstojnej reštaurácii nebol problém. Z tepla obednej pohody sa nám nechcelo znova do tej kosy von a radšej sme zamierili na opačný koniec mesta. V Katakombách je stabilná teplota 14C a viac sme nepotrebovali. Fascinujúca nekropola, najväčšia na svete so 6 miliónmi pozostatkov vznikla ešte za rímskych čias ako kameňolom. Ten sa im v 18. storočí začal pod parížskymi ulicami prepadať a museli ho spevniť dômyselnou sieťou podporných stĺpov. Onedlho nastal v meste iný problém, cintoríny začali byť preplnené, šíril sa z nich zápach a choroby. Prijalo sa pragmatické riešenie a kosti sa premiestnili do katakomb. Najprv od jedného kostola, a aby si nezávideli, v priebehu 19. storočia aj z ostatných. Správca podzemia bol duša estetická a nakázal kostičky úhľadne naskladať, nech je z nich choseň, veď peniaze od návštevníkov nesmrdia.

V ten deň nám stačilo. Večer hrali Francúzi semifinále proti Maroku, a my poučení z minule sme si tento zážitok nechceli vychutnať v uliciach.

Let domov prebehol bez problémov. Akurát za ten čas napadalo na Slovensku 30cm snehu a ja som sa chvíľu zapotil pri odhrabávaní auta na košickom letisku. Horšie bolo, že som nenaštartoval. A ešte sa mi aj zlomil kľúč, dal sa ale nasadiť naspäť, a fras vie, či odišla baterka alebo čip na kľúči. Našiel sa ochotný ochrankár, ktorý dofrčal na mini autíčku a desať minút sme sa cez štartovacie káble pokúšali nakopnúť pacienta k životu. Neúspešne. Zavolal som Miňovi, nech donesie náhradný kľúč a dôjde. A my že si zatiaľ dáme kávu na letisku. Krása provinčného života ma neprestane prekvapovať asi nikdy. Najbližší let z KE bol až o pár hodín, čo znamenalo, že kaviarne sa zatvorili, svetlá zhasli a kúrenie sa vyplo. V ľudoprázdnej studenej a tmavej hale sme sa Miňa dočkali, natiahli káble a auto sme naštartovali na prvý šup. Brat mal asi silnejší alternátor, alebo aj predošlé nabíjanie trochu pomohlo. Každopádne, naša romantická dovolenka sa už zaobišla bez problémov a večer sme doma do seba vrazili prepotrebné poldeci.

A nabudúce v teple!