Zima je naprd, nemám ju rád. Tma prichádza skoro, pivo na terase si nedáš a aj tá biela vec, čo vedela byť zábavná, sa vyskytuje už len veľmi sporadicky. Jediné, na čo je dobrá, je otužovanie v jazere alebo mrznutie na protestoch proti tej prokremeľskej bande. Rozhodnutie ísť na jarné prázdniny do teplých krajín padlo už dávno. A tak kým Nina začínala semester v Prahe, rodičia sadli na lietadlo do Srí Lanky a pobudli tam 9 nocí.

Kto nemá chuť čítať, môže si rovno pozrieť fotoalbum.

Do pokojnej dedinky Kosgoda sme došli v nedeľu presne v deň mojich narodenín. Dovolenka bola odmenou aj za Valentína a aj nadchádzajúce výročie nášho vzťahu. Koľko dôvodov dopriať si trochu pohody pod palmami. Hotelík bol len 100m od panenskej pláže s vlastnou záhradou a bazénom. Kuchyňu mal tiež vynikajúcu.

Pobyt sme primárne plánovali ako typickú lenivú dovolenku – slnko, oceán, drinčík, a keby to bolo iba na mojej milovanej manželke, svoj krásny zadok by veru za celý čas nedvihla ani raz. Ani mne sa nechcelo v kuse kamsi trmácať, a preto sme zvolili kompromis so zopár výjazdmi.

Ale vrátim sa k nášmu hotelu. Rodinne vedený podnik bol našou oázou pokoja a skutočne postačoval na obyčajné vylihovanie. Pri raňajkách na terase nás navštevovali opice (hulmany) a veveričky. Kvantá hlučného vtáctva a kaloňov sa predvádzali celodenne, hotové safari na ležadle.

Niekto si kúpi súkromný ostrov, len aby mal pokoj. A niekto nemusí ani to. Asi 1 km našej pláže sme denne mali len pre seba. Celé hodiny sme nestretli ani živáčika, hotový raj. Trochu ďalej sa dala vidieť civilizácia, ale stále to bolo len pár ľudí, prevažne Rusov, keďže tých momentálne inde do slušnej spoločnosti nepúšťajú. Miestny oceán, teplý ako šťanky, nie je najvhodnejší na plávanie a to kvôli vlnám. Dá sa v nich však super vyblázniť. A ten piesok, palmy, stály vánok a teplota neprevyšujúca 32°C. V tieni sa dá ležať hodiny, jedinou starosťou je neschytať kokos na hlavu.

Možno práve pre tento božský pokoj je pláž obľúbeným miestom korytnačiek. V sezóne, ktorá práve vrcholila, sa kožatky a karety vyberú každú noc naklásť vajíčka. Mangusty a ďalšia gurmánska spoločnosť sa nevedia dočkať, kedy si dajú výdatnú večeru. Aby sa zlepšila demografická krivka plazov, v dedine sa nachádza liaheň, ktorej pracovníci každú noc monitorujú pláž a odoberajú vajíčka do bezpečia. V tretiu noc sme boli svedkami zázraku. Majiteľ hotela dostal echo od ochranárov a o deviatej večer nás zaviedol asi 300m od hotela, kde sa práve obrovská kareta chystala vyložiť náklad. V nemom úžase sme 30 minút pozorovali matku kladúcu 145 vajíčok. Ani si nevšimla zvedavcov okolo a vôbec netušila, že chlapík spod nej šikovne vybral všetky vajíčka. Nakoniec spokojne zahrabala prázdnu jamu. Nikdy by som neveril, že niečo také uvidím na vlastné oči. Neďalekú liaheň sme navštívili inokedy.

Medzitým sme sa pekne zabývali a zistili sme, ako to v dome chodí. Pivo síce oficiálne v ponuke nemajú, ale po opýtaní sa nám na stole objavilo každý večer. Budhisti z toho vedu nerobia. Ale kto by pil podpriemerné miestne ležiaky, keď všade naokolo zúri sezóna manga, ananásu, papáje a kokosu. Hustý mangový džús bez pridanej kvapky vody bol neskutočný a nevedeli sme sa ho nabažiť. Na obed a večeru sme si dávali kadejaké karí, morské príšery, luxusne ugrilovaného tuniaka a bordovým vnútrom, šaláty, rezance a ryžu. Korytnačiu polievku som si netrúfol popýtať. A to všetko za ceny nižšie než obed u nás.

V záhrade sa každé ráno zjavil usmievavý a veľmi úslužný chlapík menom Dsanti. Bolo to dievča pre všetko a ukázal sa ako dar z nebies. Niekedy objednával a roznášal jedlo, kurizoval manželke (mojej) – nosil jej kvety do vlasov, chválil jej šaty a volal ju „the teacher“. Ale jeho hlavným džobom bol tuk-tuk. Ktokoľvek a kedykoľvek potreboval niekam odviezť, či už len do dediny do obchodu alebo na celodenný výlet, stačilo kývnuť. Ak sme už raz nasadli, boli sme exkluzívni a jediní klienti až do návratu domov. Raz nás hodil na večeru do vzdialenejšej Bentoty, asi 30 minút jazdy. Počas večere sa diskrétne vyparil a diskutoval s personálom, aby nás fajne najedených odviezol domov. A to celé za 7 eur. Okrem toho sa ukázal ako užitočný sprievodca a poradca.

Rieka Madu

Slovo dalo slovo a jedného dňa sme sa vybrali na výlet po neďalekej rieke Madu. Výprava v zložení šofér tuk-tuku, šofér loďky a my dvaja sa vybrala spoznávať miestne ostrovčeky a prekrásnu prírodu. Celé pobrežie lemovali hradby mangrovníkov.

Hneď na začiatku sme sa vylodili na škoricovom ostrove, kde žije rodina spracovateľov tohto korenia. Možno viete, že najkvalitnejšia škorica na svete pochádza práve zo Srí Lanky, aj my domov si kupujeme práve takú. Tentokrát sme mali prezentáciu, ako sa šúpe kôra škoricovníka a potom sa suší. Za babku sme nakúpili škoricu aj olej. Ak má mať Ázia ako kontinent nejaký prívlastok, tak je voňavá. A na tomto mieste sa to len potvrdilo.

Nemožno opomenúť ani duchovnú stránku, keď sa nám na jednom z ostrovčekov do cesty priplietol budhistický chrám. V tmavej miestnosti prijímal audiencie starý mních, ktorý nie úplne nezištne ukázal staré texty, vyriekol nejaké zaklínadlo a na zápästie nám priviazal šnúrku pre šťastie. Dobrá karma nie je zadarmo a zopár rupií cestovalo do vyrezávanej škatuľky.

A na záver trochu estrády s dvojmetrovým krokodílom. Cestou domov sa o nás Dsanti staral, ako vedel. Poukazoval zaujímavosti, kúpil kokos na chlípanie a pristavil aj v ajurvédskej záhrade.

Vstup tam bol zadarmo, čo bolo jasným signálom, že miestni obchodníci nás bez sady hrncov domov nepustia. Ale na to sme zo sveta zvyknutí. V záhrade bol zaujímavý výklad. Hneď pri vchode mi chlapík natrel nohu akýmsi krémom, brr, akurát cez najhustejšie chlpy. Po výklade sme si sadli a ukázal nám zázračné mastičky na všetky neduhy tela aj ducha. Najprv zobral obrúsok a zotrel mi krém z haksne. A hľa, noha holá a hladká ako u modelky. Zvraštil som obočie, chlape, to si sa netrafil, ja potrebujem opačné zázraky! Sňal som klobúk a ukázal mu františkána. Teraz buď frajer! Chlapík sa nedal vykoľajiť a znalecky skonštatoval, že korienky ešte nie sú mŕtve a na Iron Maiden pôjdem v máji do Prahy v plnej výbave. Červené kvapky aj s inštrukciami skončili v taške. Len dúfam, že si ich nepomýlil s tou chlpatou masťou. Všetci sme boli vo švungu a police obchodu opúšťali oleje, masti a tabletky na kŕčové žily, cholesterol, opary, proti stresu, nazbieralo sa. Akurát na nízky tlak nebolo nič potrebné, ten vyskočil na konci, keď nešťastník pri pokladni zahlásil sumu 250 eur. Keď videl, že som stratil reč, hneď spustil zopár drobných a tváril sa, že svet je v dokonalej rovnováhe. Nebol. Postupne sme z tašky začali vyhadzovať fľaštičky a škatuľky, popričom sme im jasne dávali najavo, čo si o ich zbojníckych praktikách myslíme. So značne okliešteným, ale o to viac predraženým nákupom sme sa rozlúčili. O účinkoch napíšem o pár týždňov.

Suveníry

Najtypickejším suvenírom krajiny sú ľudové masky. Centrum ich výroby aj s múzeom je v mestečku Ambalangoda, ktoré bolo len 10 km od nás. Poldňový výlet tuk-tukom sa mohol začať. Veľmi výhodne sme nakúpili masku a aj iné výrobky. Na iných miestach Srí Lanky sme ich potom videli za 2-4 násobne vyššie ceny. Tuk-tuk nám spravil exkurziu po mestečku. Ukázal ich národný šport kriket, rybársky prístav, výrobňu ľadu (za euro vás pustia kamkoľvek), šitie sietí a aj tržnicu. Hneď nakúpil žene domov zeleninu na večeru.

Vnútrozemie

Na dve noci sme sa rozhodli prerušiť naše plážové ničnerobenie a majiteľ hotela nám vybavil výlet do vnútra ostrova. Komplet so šoférom na tri dni, ubytovaním aj vstupenkami. Nebolo nám ľúto zbytočne zaplatených nocí v hoteli, lebo jedna noc s raňajkami vyšla na osobu na 17 eur, tak sme sa tým až tak netrápili.

Slony v Pinnawala

Prvý deň sme vyštartovalo skoro ráno, aby sme došli do mesta Pinnawala do slonieho útulku na ranné kŕmenie. To za veľa nestálo a už vôbec nie za 25 eur vstupného. Čo ale stálo za to, bolo kúpanie slonov v rieke, a dokonca zadarmo. Nechtiac sme sa stali súčasťou nechutného biznisu pohoničov, ktorí pokrikmi a tyčami nútili zvieratá natiahnuť chobot k turistom. Za takú fotečku sa samozrejme očakával bakšiš. Ale samotné kúpanie si sloníky užívali a aj zriadenci sa potom chovali normálne. Sloní trus sa zbiera a robí sa z neho papier. Podarilo sa nám vidieť jednu takúto dielňu.

Kandy

Popoludní sme došli do Kandy, 1,7 miliónového bývalého hlavného mesta. V hoteli nad riekou sme si dobre oddýchli, lebo žiť sa začína až večer. Odštartovala to tradičná tanečná šou pre turistov spojená s chrlením ohňa a chodením po žeravom uhlí. Vystupovala tam aj naša maska kobrieho démona.

Chrám Buddhovho zubu

Už sa skutočne stmievalo, keď sme vošli do hlavného chrámu v meste – Chrámu Buddhovho zubu. Uchovávajú v nej relikviu Buddhovho zubu a každý večer na chvíľu vystavia schránku, v ktorej je umiestnený. S našim mladým šoférom a sprievodcom sa vymenil dohodnutý starší pán, ktorý nás chrámom posprevádzal a poskytol erudovaný výklad. Hneď na úvod vyfasovala Saška kvetinovú obetu, s ktorou sa predierala vyše hodiny.

Uvidieť schránku nie je len tak, vystavená je len 20 minút a okrem hromady turistov ju chce vidieť ešte aj polka Srí Lanky. Rad sa tvoril dlho pred otvorením svätyne. My sme si ho nevšímali a pokračovali sme v prehliadke. Pán mal vo výklade všelijaké mravoučné reči, ale keď prišlo na lámanie chleba, premenil sa na rázneho dôchodcu, druh všade rovnaký, ktorý sa vrhne na cestu a neobzrie sa napravo ani naľavo a s bohorovnou istotou pohladí bakuľou po krížoch každého, kto sa mu postaví do cesty. Inštrukcie boli jasné: držte sa ma nech sa deje čo sa deje, ostatných si nevšímajte, ste tu so mnou! A subtílna postava sa zaborila do čakajúceho davu, rozrážala úbohých veriacich ako ľadoborec kryhy a my sme sa snažili držať za ním, kým more tiel znova nezahatalo prerazenú cestu. Párkrát sa nám stratil, ale vždy počkal, poháňal nás a naša slušná výchova nás nútila iba sklopiť zrak, nepozrieť sa na nikoho a v duchu si opakovať: to nie my, to on. Do toho všetkého hrala kakofonická píšťala s extatickými bubnami. Pripadal som si ako v psychedelickom filme. A odrazu výdych, otvorené dvierka a za nimi zlatá schránka. Nezastavujeme, zákaz fotiť! Toto všetko kvôli jednej sekunde? Sprievodca neustával, ťahal nás preč. Rýchlo sem, odtiaľto sa dá schránka najlepšie sfotiť zdiaľky! Cvak, cvak, nestihol som ani zmeniť clonu a bolo po všetkom. Doslova. Dvierka sa zatvorili a zúfalstvo sa zračilo v tvárach stoviek ľudí, tých v rade, tých, čo sme predbehli. Dedo musel byť v minulom živote svätec, keď sa mu dnes podarila taká dobrá karma, na chlp presne. Nakoniec tie fotky vyšli. A vydýchla si aj manželka, konečne podarovala kvety a natiahla si zdrevenené ruky.

Botanická záhrada

Ráno sme navštívili obrovskú botanickú záhradu a bolo to veľmi príjemné.

Nuwara Eliya a vysočina

Hneď za mestom začína vysočina s čajovými plantážami a centrom v meste Nuwara Eliya. Medzi čajovnílmi sa dá prechádzať a kochať sa horami. Cestou sme navštívili viaceré vodopády a zastavili sme až v jednej továrni na čaj. Po krátkej exkurzii nasledovala ešte kratšia ochutnávka. Vyvrcholilo to samozrejme nákupom najlepšieho čierneho čaju na svete a pritom za veľmi rozumné ceny, o dosť nižšie než v indickom Darjeelingu.

Nocovali sme v meste Nuwara Eliya, ktoré je postavené v anglickom štýle, ale inak nie je extra zaujímavé. Ak nerátame nečakanú „zimu“ 17°C, až sa nám zacnelo za morom.

Ella

Posledný deň sme začali návštevou významného chrámu, tentokrát hinduistického. A potom dedinka Ella, za ktorou sa tiahne stará britská železničná trať a atraktívnym mostom s deviatimi oblúkmi, taký miestny Chmarošský viadukt. Národa tam bolo ako na levočskej púti. Ľudia sa tmolili po moste, trati, fotili sa, kde sa len dalo. Šok pre nás nastal, keď sa zdiaľky ozval hvizd a oblak dymu. To vážne? Tá trať ešte funguje a oni tu pokojne nechajú pobehovať ľudí? Asi to tak má byť. Jedni blázni na moste sa hádžu pod vlak a tí druhí sa nakláňajú a predvádzajú z vlaku. Skrátka zážitok.

Údolím Ella sme sa dostali do nížiny, kde sme minuli zopár dedín a ryžových polí a v podvečer sme si už dali drink na pláži.

Posledný deň pobytu bol čistý Havaj. Pláž, drinky, dobré jedlo, všade milí ľudia. Srí Lanka je prekrásna krajina a určite sa tam chcem vrátiť. Už dávno sme si tak dobre neoddýchli.